Hriešna smotana
@ :: Poviedky ::
Oct 31 2008, 17:04 (UTC+0) | 
Humná alebo pôjdy. To boli miesta, kde najèastejšie èakali na mladých parobkov ženy tých, èo už dlho, predlho pracovali v Amerike. A parobkom sa oplatilo liez na pôjdy viac, ako nekoneène dlho kurizova mladým dievkam. |
Miesto: Kalša, okres Košice-okolie
Čas: dvadsiate roky 20. storočia
Autor: Jiří Zaťovič
Parobkovia vypili smotanu Ferencovým susedom Gášparovcom. Nestalo sa to prvýkrát. Smotana v kantičke, položená v záhone kvetov, bola príliš lákavým sústom a tak ju gazdiná našla stále častejšie prázdnu. Podozrievali kdekoho, ale najčastejšie padlo meno Jožka Gášpara, gazdovho menovca. Skôr, než mu to dokázali, pobral sa do Ameriky za robotou. A pretože smotana kapala ďalej, museli ľudia uznať, že ho obviňovali neprávom.
¼udia si stále robili naprieky, smotana bola len jednou galibou. Parobci sa medzi sebou naťahovali, dávno boli pre kadečo znesvárení. Marcinko s Hliňarom sa zaslúžili o to, aby podozrenie na zlodeja smotany padlo na Jožkovho brata Ferenca. Zapárali do neho pri každej príležitosti.
Pochytili sa raz takto večer pred krčmou, Marcinko s palicou, Hliňar s nožom. Len čo sa zablysla čepeľ, pochopil Ferenc, že ide do tuhého a vzal nohy na plecia. Bežal popri plotoch a cez potok najkratšou cestou domov. Tí dvaja za ním. Nezdržiaval sa otváraním bránky, preskočil ju a už búchal na dvere.
„Mamo, otvorte!“
V chyži bola tma a ticho, až po chvíli začul šramot.
„Mamo, chytro!“
Lomcoval kľučkou, mať zamykali, báli sa, čo keby zlodej navštívil aj ich biedny domček. Konečne začul štrkotať kľúč, ale mater znervóznela z Ferencovho kriku a jojčania a nedarilo sa jej trafiť do zámky.
„Tak a teraz sa porátame, zlodej!“, dopadla Marcinkova tlapa na Ferencovo plece. Cítil jeho dych, cítil pálenku. Vytrhol sa, vpadol do chlieva a oprel sa o dvere. Vzápätí sa do nich opreli z druhej strany rozohnení parobkovia. Buch a buch. Ferenc vedel, že dlho ich náporu neodolá. Začul mamin nárek, široko ďaleko však nikoho nebolo a gazdovia nezvykli otvárať dvere, keď už raz chyžu zavreli, pomodlili sa a ľahli do perín. To by muselo horieť.
Horúčkovito premýšľal, čo robiť. Mohol chytiť do ruky vidly, ale bol by sám proti dvom. Puška! Za trámom predsa majú s bratom schovanú pušku s odrezanou hlavňou, pravú pytliačku. Zaprel sa do dverí silnejšie, aby udržal hrubú silu, a keď sa parobkovia vonku chystali na ďalší útok, skočil k trámu, po pamäti vytiahol flintu a skryl sa za dvere. Len čo obaja vpadli dnu a zvalili sa do slamy ku koze, prekåzol von.
„Tam je, pľuha!“, vyrútil sa za ním Marcinko. Zabránil Ferencovi odbaliť pušku. Naťahovali sa o ňu, padali facky a urážky, boj bol stále nerozhodný, lenže blížil sa Hliňar s nožom. Ferenc prudko trhol a podarilo sa mu namieriť pušku na Marcinka.
„Pakuj sa stade aj so svojím poskokom!“
„To by si mi musel nahnať strach, ty kocúr! Najprv ti naložíme za tú smotanu a potom len tak, poza uši, aby si vedel, koho máš poslúchať!“
„Ber sa domov, ožran!“, skríkol Ferenc. Odpovedal mu hrubý smiech. Opäť sa ťahali o pušku. Hliňar poskakoval okolo nich, oháňal sa nožíkom, takým žabykláčom, lenže nevedel prísť bližšie, bál sa, že dostane nečakanú. Mať stáli vo dverách a bedákali, lenže bedákaním nijako nepomáhali synovi, skôr ešte viac zlostili útočníkov.
Zaznel výstrel a na chvíľu všetko skamenelo. Ešte aj netopiere zavisli vo vzduchu.
Prvý sa dal do pohybu Marcin. V jednej ruke zvieral skrátenú hlaveň pušky, z ktorej výstrel vyšiel, okolo druhej ruky sa pomaly otáčal a klesal k zemi. Hasnúcim pohľadom hľadal v tme dvora bod, ktorého by sa mohol zachytiť, aby zastavil pád, aby sa vrátil späť. Keď dopadol, pustil pušku. Ticho bedákal a z prestrelenej nohy sa mu prúdom rinula krv.
Ferenc sa nehýbal, len v ušiach mu znelo: „Zabil si! Zabil!“ Prebralo ho až neskôr, nechápavo pozeral okolo seba.
Hliňar skočil za studňu, teraz len vykúkal a vyľakane dychčal. Nožík sklapol, strčil za sáru a vyrútil sa z bránky.
„On ho zabil! ¼udia, vražda! Zlodej smotany zabil Marcinka! Rata!“
Za oknami začali blikať sviečky, kde tu petrolejka. Neskorí návštevníci krčmy sa blížili s veľkým hlukom.
Ferenc sa ani nepokúšal ujsť. Nechal sa sácať, dvaja podperení chlapi ho držali z každej strany, zastrájali sa, ako mu to za tú smotanu spočítajú, že pôjde do áreštu a vyjde odtiaľ, až keď bude čierny a práchnivý.
„Počkajte, chlapi, nemôžeme ho tu takto nechať!“ napadlo komusi.
„Vytiahnime ho von, lebo keď ho nájdu vo dvore zabitého, povedia na súde, že to bola hutná obrana a oslobodia toho vražedníka!“
„Nutná obrana, nutná, ty tåk! Ale inak máš pravdu.“ Hneď sa našlo koľko ochotných rúk. Ferenca Gášpara a ani jeho brata veľmi v láske nemali. Jeden zdúchol do Ameriky, druhého sa zbavia, keď pôjde do basy.
„A tú pušku mu berte, aby ju nespasil! Je to predmet doličný!“
„Ty si nejaký múdry! Berte pušku, ale pozor, aby ešte raz nestrelila. A tie svoje lepšie poskrývajte, žandári určite budú hľadať aj inde. A pre takú taľafatku sa neoddá ísť sedieť.“
Ako hovorili, tak aj robili. Marcinka odtiahli pod susedove okná, vrchnosti by malo byť jasné, že ho, nič netušiaceho zo zálohy strelil Ferenc. A tú smotanu bude treba tiež pripomenúť, priťaží mu to, zlodejovi!
Žandári prišli, obzreli miesto činu, označené ľuďmi, zaistili zbraň, nasadili Ferencovi putá a pod bodákmi ho eskortovali. Na strážnici sa dlho neohrial, prišlo auto a odviezlo ho do Košíc, do veľkej basy.
„Som váš advokát“, predstavoval sa uhladený pán, o hodne starší od Ferenca. Ten prepočul jeho meno a hanbil sa spýtať. A veď aj načo, keď mu nikto nepomôže.
„Chcem sa vás opýtať na jednu vec. Urobili ste to?“
„Strelil som ho, hej.“
„A to tak, že zo zálohy, nič netušiaceho? Čo vo vás musí byť za zlobu, že takto dokážete inému človeku ublížiť.“
„Nie, nie zo zálohy!“ protestoval Ferenc. „Bránil som sa, biť ma chceli, nôž a palicu na mňa brali.“ Ferenc si pripomenul ešte raz ten neskorý večer, keď utekal pred podpitými kumpánmi aj čo sa potom všetko zbehlo.
„Neublížil by som človeku. Veď to nie je len tak, život zobrať, keď som nedal. Veď je to Božie prikázanie – nezabiť!“
„Lenže chlapa našli na ceste, nie vo dvore, ako vy hovoríte. A svedkovia tiež len hovoria, že začuli výstrel a keď pribehli, stáli ste s puškou nad màtvym na ceste. Tak ako to bolo?“
Ferenc zopakoval, čo vedel, nemal čo pridať.
„Máte v dedine nepriateľov?“
„Ani neviem. U nás sa podchvíľou raz jeden s druhým, raz druhý s tretím pre čosi pochytia, ale nikdy to dlho netrvá. Aj mládenci sa len tak medzi sebou naťahujeme, aby sme mali kde silu vybiť, ale že by to malo byť viac, než pár faciek... Asi nie.“
„A tí dvaja, o ktorých tvrdíte, že vás chceli biť?“
„Ja som im nič neurobil. Oni prišli s tým, že kradnem smotanu z kantičky od susedov. Vlastne s tým prišli, keď môj starší brat Jožo kúpil šífkartu a odišiel do Ameriky. V baniach zarába, občas pošle nejaký dolár, aby sme nepokapali do hladu. Chabá úroda, kdejaká pliaga sa nalepí na zbožie a všetka robota je na nič. Ani zarobiť nie je kde, ak len človek nechce každý deň aj zo dvadsať kilometrov nachodiť a už sa zodrať na tej ceste.“
„A on, ten váš brat, s nimi niečo mal?“
„Viackrát sa chytili a čosi si vykrikovali. Aj niečo o smotane, Jožo im vykričal, že to nenechá len tak, že veru oni smotanu lízať nebudú.“
„Všetko sa krúti okolo kantičky smotany. Nezdá sa vám to čudné? Malicherné?“
„Mali...?“
„Malicherné. Nepodstatné, smiešne. Zabiť človeka za džbánok smotany.“
„Kantičku. Suseda ju držala medzi kvetmi na priedomí, v predzáhradke. Všetci vedeli, ale nikto by na jej smotanu nesiahal. Veď to aj tri dni zbierala, kým tie dva litre nazbierala, aby si prilepšili. Tiež toho veľa nemajú a chudobný chudobnému neuškodí. To skôr nejaký bitang, ktorému nie je nikdy dosť.“
„Počkajte, zamotávame sa do detailov, ktoré s prípadom asi nič nemajú. Spýtam sa z iného konca – čo tá puška? So skrátenou hlavňou. Iste pytliačka?!“
„Čo už budem teraz zapierať, keď mi ju z ruky brali. Ešte po otcovi bola, chodil pytliačiť. Kvôli mäsu si statok nepobijeme a keď sa nejaký srnec alebo čierna pritrafí, niečo si necháme, niečo popredáme, aj sa najeme, aj si prilepšíme. Každý takú má. A každý niekde skrytú, keby žandári hľadali, nájdu len nejaké hrdzavé železo.“
„Papiere na ňu asi nemáte, však? Ale spýtať sa musím.“
„Nie, nemám. To by bolo veľa peňazí a ešte by bolo treba aj v panskom lese robotovať, aby si človek mohol raz za čas vystreliť a ešte aj zo streleného podiel odviesť. A páni si vždy najlepšie nechajú. Všetci tak robia, papiere sú nanič.“
„Dobre, toto si necháte pre seba. Pred súdom povieme, že to bola ešte otcova, že ste o nej vedeli, ale nikdy ju nepoužili. Inak by vám to priťažilo. Vraveli ste, že chlapi Marcinka z dvora odtiahli pred dom na cestu, aby to narafičili. Viete, ktorí to boli?“
„Pán advokát, neviem. Keď to strelilo, akoby sa zem prestala točiť. A len som počul: Ty si zabil! Dookola. Naozaj neviem, kto tam všetko bol. Možno mať by vedeli.“
„Lebo všetci, čo sa prihlásili, svorne tvrdia, že Marcin bol na ceste. Ste sám proti celej dedine. Nevyzerá to dobre, nevyzerá.“
„To je jedno. Zabil som človeka, tak budem pykať.“
„Uvidíme, čo sa bude dať robiť. Sudca je prísny, verí iba dôkazom, tvrdenia nemá za nič.“
Advokát zbalil papiere do aktovky, zabúchal na dvere a odišiel.
Čo to ten Jožo mal so smotanou? Že im ukáže, že už ju dlho lízať nebudú? Žeby...?
„Musím hovoriť s advokátom. Zavolajte mi advokáta!“ búchal päsťou na ťažké dvere, ale z druhej strany len zrúkol bachar, aby držal hubu, že tu nie je na výlete.
„Keď bude chcieť prísť, príde! Takých fiškusov už tu bolo! Ticho a spať, lebo pôjdeš do diery!“
Ferenc odrazu presne vedel, čo sa stalo, prečo Marcinko s Hliňarom Joža nemohli vystáť a prečo sa mu vyhrážali. Aj prečo ho obvinili, že chodí na susedovú smotanu.
Koľko rodín malo otca v Amerike! Chlapi sa poženili, zlepili chyžu alebo prilepili k rodičovskej ďalšiu, narobili deti a keď ich pritlačila bieda, na dlh kúpili šífkartu, nejako sa došikovali do Hamburgu a odtiaľ za more. Amerika, zem veliká, každé pracovité ruky tam privítali. A Slovákov mali osobitne radi, lebo vedeli tvrdo robiť a v baniach sa neposedávalo. Horšie to bolo s plácou, zodratí chlapi museli zaplatiť za bývanie, museli jesť, raz im strhli za toto, raz za hento, s jazykom veľmi kamaráti neboli a tak ani poriadne nevedeli, prečo dostávajú menej, ako sa zjednali. Ale brali, koľko dávali a posielali domov, kde čakali hladné krky. Málokto mal šťastie, že sa vyšvihol na predáka alebo robil inde, trebárs na poli. Lopotou zodratí sa motali zo dňa na deň, spomínali na domácich. Občas niekto zomrel, domov prišiel iba list od kamarátov a potom balík s bezcennými vecami, ktoré deckám otca nepripomínali, lebo ho už ani nepamätali. Občas sa niekto odmlčal a zľahla sa po ňom zem. Po čase sa z rečí dozvedeli, že odišiel niekde úplne inde, našiel si novú ženu, mal s ňou kàdeľ detí a na rodnú hrudu zabudol.
Mladé ženy doma zatiaľ robili, čo mohli, aby prežili. Tešili sa z každého kuriatka či kačky, lopotili na poliach, obriadili statok, čítali staré listy a ukladali každý dolár, ktorý z listov vypadol.
Z ťažkého života sa iba občas vytrhli, keď sa stretli dve tri štyri s podobnými osudmi, sadli, odkiaľsi vyčarili fľašku, poliali po štamperlíku a od ťažkania na osud sa pomaly prespievali k dobrej nálade, líčka im zahoreli, ale čo horšie, aj lýtka, príroda sa ohlásila. A muž ďaleko. Niekedy do sena zaliezli a chichotali sa, rozprávali si, čo by robili, keby nejaký rúči parobok, pravda taký, čo sa nebojí a je dosť šikovný, zablúdil k nim. Ako by si s chuťou posmútili za tými svojimi!
A tak aj bolo. Akoby parobkovia len na to čakali. Mali dievky, ale tie si vienok strážili. Mladé ženy bez mužov boli až príliš ľahké sústo. Medzi parobkami v šuchotaní na slame najviac vynikal práve Marcinko. A že nebol prieberčivý, obslúžil nejednu slamenú vdovu. A že bol šikovný, žiadna galiba sa mu nepritrafila.
Toto sa nepáčilo Jožovi. Tiež nebol lepší, ale na rozdiel od Marcinka sa držal jednej, vždy počkal, kým zašla do humna, nikde sa nechválil a bol rád. Až kým sa k nej nepriplichtil Marcinko. A jeho kokošenie začínalo vždy rovnako:
„Viete vy, koľko frajeriek som mal?!“ A vždy pridal ďalšiu. Ilonu, k Ilone Marku, k Marke a Ilone Julku, až sa dostal k najčerstvejšiemu úlovku. Keď Jožo začul meno „svojej“, pochytil ho bes a Marcinka vytrepal. Čo viac mohol? Kde sa ísť sťažovať, že sa mu s iným prespala žena iného? To bola určite tá smotana, to bola príčina nevraživosti!
Ferenc ledva vydržal, kým sa znovu objavil advokát. Rozpovedal mu, na čo prišiel, advokát prikyvoval, že to je celkom možné, že tak sa to mohlo udiať, že je teda jasné, prečo sa tí dvaja tak nemali radi a že celkom logicky z toho vyplýva, že len čo Jožo Gášpar odplával do Ameriky, zlosť sa rovno preniesla na Ferenca, jeho brata, lebo Michal Marcin – Marcinko, si myslel, že Jožo bratovi pred odchodom všetko povedal. A že teda ten Marcinko, potúžený pálenkou, rozhodol sa navždy vyriešiť vlečúci sa spor, nahnať strachu Ferencovi a posilniť si svoje postavenie najväčšieho kohúta. A ostatné sa zbehlo, ako sme to už počuli. Lenže, to sú iba tvrdenia.
„Potrebujeme dôkazy! Viete, kto bola tá milenka vášho brata?“
„Nie. Ale aj keby som vedel, čo z toho? Hádam by ste len nechceli, aby vám vydatá žena prišla pred súd potvrdiť, že porušila Božie prikázanie, že sa vyspala a nepohrdla ani ďalším frajerom? To by sa mohla ísť rovno hodiť zo skaly, pán advokát!“
„Tri roky? To tu načisto zakapem!“ vložil Ferenc hlavu do dlaní a ťažko vzdychol. Sudca ešte čosi hovoril, ale načo ho počúvať? Advokát s natešeným výrazom tiež čosi hovoril, ale Ferenc nevnímal.
„Pán Gášpar, nesmúťte! To je, akoby vás oslobodili. Mohli ste dostať aj pätnásť rokov. Tri roky ubehnú rýchlo, vrátite sa a budete žiť. Máte pred sebou celý život! Ešte, že sa tí podarení svedkovia tak zamotali do vlastných výmyslov! Aby ste sa im hádam aj poďakovali!“
Ferenc mávol rukou a nechal sa odviesť. O tri roky bude naisto màtvy.
Otvoril list, adresa bola nadpísaná ťažkou rukou jeho matky. Len čo prišiel zo šichty a zmyl zo seba uholný prach, posadil sa na posteľ chrbtom k malému oknu, nepočúval, o čom sa chlapi zhovárajú a začítal sa:
„Všetci na teba s láskou spomínajú. Kravička chvalabohu vyzdravela a Andriš mi pomohol seno doviezť, nejako sa cez zimu pretlčieme. Bola tu aj Marienka od Judov, pýtala sa na teba, smutná bola, neviem, či si na teba myslí.
Hovorila som v konzume so susedou, Gášparovou, tou, čo jej smotana kapala. Že sa záhada vyriešila. Že Marcin, čo len s babou žil, ten, čo si ho strelil, keď ti chcel ublížiť, mal večne prázdny žalúdok, len pálenkou sa nalieval a tak ho vlastne, oplana, ani škoda nebola, nech mi Boh odpustí. A tá jeho baba mu ani mlieka nedali, aj smotanu zhàňali, aby ju mohli popredať. Ten chodil Gášparke na smotanu, ten ju z kantičky vyciedzal a na iných zvaľoval, zlú krv po dedine roznášal. Aj mi hovorila, ako ju mrzí, že uverila rečiam, že sa už z toho hriechu vyspovedala a hádam jej Pán Boh odpustil.
Bozkávam ťa, syn môj a modlím sa za teba, že by sa ti nič zlé v tých baniach neprihodilo. A keby si niekde stretol nášho Jožka alebo počul, čo robí, daj vedieť. Určite ho odo mňa pozdravuj, že na neho myslím a modlím sa aj za neho.
Sama som tento list písala, žeby sa reči ďalej netrúsili. Odpusť, že také ťarbavé litery musíš lúštiť, ale lepšie som sa v škole nenaučila a veď to aj bolo dávno, čo som v laviciach sedela.
Ešte idem do chleiva zavrieť kury na noc, chodí sem kuna a škodu robí a chlapi sa boja flinty vytiahnuť, lebo žandári robia stále prehliadky, pytliakov pribúda a mäsa aj tak niet, ani peňazí a neviem, kto má z toho osoh. Aby to naostatok niekto zo zlej vôle robil a nešťastie na celý valal privolal.
Tak keď budeš môcť, pošli peniaze, odložím ti, aby si mal do začiatku, keď sa vrátiš!
Ešte raz ťa žehnám, syn môj, opatruj sa s Pánom Bohom!“
List skončil bez podpisu, mať neudali ani dátum, ktovie, ako dlho blúdil svetom, kým sa k nemu dostal. Utrel si oči, asi to svetlo zvonku je už slabé, že mu oči zaslzilo, vložil list do obálky, obálku do vrecka a odlomil si kúsok chleba. Potom si musí ľahnúť, lebo ho čaká dupľovaná šichta, čo vzal za chorého kamaráta a potrebuje načerpať sily.
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Slánske vrchy, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
