Pomätenec z Vilongova
@ :: Poviedky ::
Jan 14 2009, 08:07 (UTC+0) | 
Kostol v Slanèíku |
Miesto: Slančík, okres Košice-okolie
Čas: dvadsiate roky 20. storočia
Autor: Slavomír Szabó
Musím vám to povedať teraz. Ihneď, kým sa ešte dá. Často sa mi totiž stáva, že upadám do akýchsi zvláštnych stavov, keď moju myseľ zahalí čierna tma; oddelí ma od skutočnosti, v ktorej žijem a vedie niekam preč. Neviem kam, nie som si to schopný zapamätať. Iba ten počiatok, keď sa mi pred očami začína všetko rozmazávať, zvuky znejú tlmene, akoby prichádzali z diaľky a ja mám pocit, že sa vznášam. Potom už nie je nič. Až neskôr, keď sa preberiem, mi ľudia hovoria, čo som vyvádzal. Minule som vraj behal po dedine a škriekal ako zviera, celý Slančík sa na mňa pozeral. Alebo raz ma našli u susedov, ako sedím vysoko na konári slivky hoc prší ako z krhle a smejem sa. ¼udia o mne hovoria, že som šialený. Ja však viem svoje. Áno, viem. Nech to znie akokoľvek čudne, ostatní si hovejú vo svojej spokojnosti len vďaka tomu, že sa im nedostalo desivého poznania. Blahoslavení chudobní duchom! Teraz už poznám pravý zmysel týchto slov. Pravda je taká silná, že človek nie je stvorený na to, aby ju zniesol. Inak by sme boli všetci rovnakí. Takí ako ja teraz. A spokojný nevediaci človek by nám bol bláznom. Čo je teda bláznovstvo? Keď je niekto iný ako ostatní? Lenže čo dáva ostatným záruky, že práve oni sú na správnej ceste? Vidíte, všetko závisí od uhlu pohľadu. Tak si ma vypočujte, lebo cítim, že čierna tma sa už opäť začína vkrádať do mojej hlavy...
Všetko to začalo pred mnohými rokmi, keď som ešte pracoval na železnici. Nebol som železničiarom ako iní, čo sa predvádzajú v pekných uniformách s vyleštenými gombíkmi. Ja som vlastne pracoval skôr na píle v Slanci, ale mojou úlohou bolo nakladať kmene stromov na vagóny. I tak som sa tešil, že mám čo robiť. Píla patrila Národnej drevárskej účastníckej spoločnosti. Skvostné meno, no nie? Ale pravda je taká, že skoro všetko tu vlastnil jediný muž. Tým bol Imrich Heidelberg a môžem vám povedať, že na miestnych ľudí pozeral ako na zbytočne drahých. Preto si radšej nechal naverbovať lacných robotníkov z Poľska. Dokonca im dal vybudovať drevené baráky a celú túto štvrť pomenoval Mašina. Možno podľa parného stroja píly, na ktorý bol taký hrdý. Tak sa nám, ľuďom z okolia, neušlo poriadnej roboty, nanajvýš sme robili ako pomocné sily. Našťastie, mňa zamestnávala železnica, Heidelberg ma za Poliaka nemohol vymeniť.
Viete, ako dokáže celodenné nakladanie hrubých kmeňov stromov človeka zničiť? Po čase som cítil, že sa mi začínajú triasť ruky. Z presilenia. O ramenách alebo krížoch ani nehovorím. Často som sa v noci i štyrikrát prebudil na bolesť v chrbte. A doma ma čakala žena, deti, keby som o tú robotu prišiel, bolo by to zle. Vždy som však rozmýšľal, ako zarobiť viac. Oveľa viac. Človek sa predsa nenarodil preto, aby sa nechal zničiť prácou a zbytok života v starobe strávil ako ľudská ruina. Skúšal som kadečo. Musím sa priznať, že jeden čas aj hru v karty, ale s tým som rýchlo prestal. Nemal som šťastie, aspoňže tu každý hral len o drobné a ja som pritom stratil len trochu peňazí a kopec času. Ale keď sme hrali, poviem vám, niektorí chlapi sú klebetnejší ako ženy. Čo všetko sa pritom narozprávalo! Napríklad, keď zomrel Ištván Forgáč, náš gróf, ktorému patrili všetky okolité lesy. Heidelberg sa trápil tým, kto a ako teraz bude môcť ťažiť drevo na jeho pozemkoch, vraj to musia utriasť právnici; ktovie či to neohrozí pílu, ale chlapi pri kartách rozprávali len o tom, koľko bohatstva ostalo v kaštieľoch v Slanci a na Kerekhedi. Oba patrili Forgáčovi a on zomrel bez rodiny, bezdetný. Vlastne, bezdetný nie, veď každý vedel aspoň o jednom synovi, ku ktorému sa nikdy priamo nepriznal. Splodil ho s nejakou ženičkou z Nového Salaša, kúpil jej aj dom a ich synovi, keď podrástol, platil štúdiá, aby sa stal učiteľom. Prečo by to robil, keby nebol jeho? Ale to teraz nie je dôležité. Vlastne ani tie kaštiele, lebo chlapi už zistili, že ich strážia sluhovia zosnulého grófa, aby to ľudia nevyrabovali. Len sa hovorilo, že tí sluhovia nejako rýchlo bohatnú. Mali šťastie, nie ako ja.
I keď som karty už posledné roky nehrával, chodil som aspoň občas pozrieť a popočúvať, o čom sa chlapi rozprávajú. A vtedy mi svitlo v hlave. No, svitlo je asi silné slovo, lebo ten nápad ma vlastne doviedol k tme, čo ma vraj oberá o rozum, ale to je už len hra slovíčok, nič viac.
Bolo to už hádam zo desať rokov od smrti grófa, keď pri jednej hre prišla reč na bosorky. Každý o nich vedel, niektorí sa z toho smiali, že nejestvujú, vraj si to len ženy vymýšľajú, aby mali o čom hovoriť na priadkach a pri páraní peria. Ale pravda je taká, že ak niekomu začala krava namiesto mlieka dojiť krv, vždy v tom hľadal bosorácke činy. Tak sa hovorilo raz o tej, inokedy o inej žene, že sa stretáva so samotným diablom; ten jej radí ako urieknuť, porobiť kadejaké zmesi z fazule, šošovice a bylín, čo ak sa vylejú na zem a človek do nich šliapne, chytí ho choroba a vyprevadí zo života. Alebo ako počarovať jablku, aby sa muž so ženou do seba zaľúbili, keď ho zjedia, či ako zobrať človeku z očí, teda nasať jeho silu, ktorá mu potom bude chýbať. Tiež, čo zakopať pod prah domu, aby celá rodina došla skazy. Bosorky vraj vedia z trávnice plnej čerstvej trávy vydojiť mlieko a zbierajú rannú rosu do džbánov, lebo sa v nej musia umývať, aby si zachovali vzhľad normálneho človeka.
A ako tak chlapi rozprávali, došla reč aj na krížne cesty. To sú vraj miesta, kde sa bosorky stretávajú s diablami. Tam spolu tancujú, vyvádzajú, smilnia, pričom diabol na seba berie podobu capa. Prichádzajú k nemu zo všetkých strán hneď po tom, ako vypijú odvar z dajakej byliny, čo im umožní lietať na metlách.
Už som si myslel, že počúvaním týchto rečí iba márnim čas, keď ktorýsi chlap povedal, že kto vydrží od polnoci do rána na krížnych cestách bez toho aby zutekal, získa nesmierne bohatstvo. V tej chvíli mi isto narástli uši. Hltal som každé slovo, snažil sa všetko podrobne zapamätať. Potrebná je len krieda. Nie hocijaká, ale posvätená. Človek si vraj stane doprostred krížnych ciest a takou kriedou okolo seba nakreslí kruh. Bosorky, Satan i jemu podobní diabli potom vraj okolo človeka tancujú, vyhrážajú sa mu, pokúšajú ho, ale ak od strachu neutečie a vydrží až do svitania, zlé sily sa stratia a príde odmena za odvahu. Chlapi nevedeli povedať presne aká. Možnože nájde poklad, keď bude kopať vo vlastnej záhrade. Niektorí tvrdili, že je dobré, ak má taký odvážlivec so sebou mech, lebo okolo kruhu ihneď zozbiera kopy zlatých mincí. Iní zasa hovorili, že dôjde k majetku inak. Možno niečo veľké zdedí, hoc aj od voľakoho, čo mu nie je rodina, ale urobí taký závet.
Keby som to len vedel skôr! Ak by Forgáč prenechal svoje majetky mne, nemusel by som teraz drieť ako kôň a rátať každý peniaz, aby sme vyžili. Ale nech je tak či tak, za pokus by to stálo i teraz. Presne tak som uvažoval, hoc som tomu veľmi neveril. Nemal som však čo stratiť. Nanajvýš jednu prebdenú noc. Zohnať posvätenú kriedu nebol problém. Rozhodol som sa nabrať trochu svätenej vody z nášho kostolíka, kriedu môžu v škole ukradnúť deti, keď im nakážem. Už som bol si bol vo všetkom istý, nevediac, kam sa to vlastne rútim.
V tú noc, keď sa môj život celkom zmenil, som kráčal z domu, teda zo Slančíka na Vilongov. To je kopec, čo máme za dedinou. Už ako dieťa som počul, že práve tam sa nachádzajú krížne cesty, ktorým sa každý za tmy vyhýba. Ako malý chlapec som tomu celkom veril, nešiel by som tam za nič na svete. Lenže keď som sa stal už parobkom, len som sa smial, že aké sú to sprostosti. Bože, aký som bol len vtedy hlúpy! Ale aj časy mládenčenia boli dávno preč, ako otca rodiny ma tam hnala skôr zodpovednosť, aspoň tak som si to vtedy myslel. V skutočnosti to však bolo zúfalstvo, ako sa dostať k majetku. Na druhej strane, ak by to vyšlo... Predstavoval som si všeličo. Ktovie, čo všetko by sa dalo za taký poklad kúpiť. Dom? Majer? Polia a aj lesy? Stádo kráv, majetok, ktorý by som ani sám nedokázal obrobiť a tak by som mal i vlastných paholkov? Do úvahy som bral aj možnosť, že sa nestane vôbec nič. Že len prečkám noc na križovatke prašných ciest a ráno pôjdem do práce o poznanie bohatší. Tak predsa len bohatší, i keď zlato by mi od poznania padlo lepšie. Lenže dostavilo sa iba poznanie. Aké bude, to som v tej chvíli ešte netušil.
Takto dumajúc som došiel až na miesto, kde to vyzeralo celkom obyčajne, všedne. Žiadne dolámané konáre od lietajúcich bosoriek, ba ani lístie na zemi nenasvedčovalo tomu, žeby tu niekto počas nocí tancoval s diablami. Koruny stromov príjemne šumeli, v hustnúcej tme takmer uspávali. Bolo to naozaj príjemné, skoro som zabudol nakresliť okolo seba kruh. Spomenul som si však, strčil ruku do vrecka a nahmatal kriedu. Kruh som urobil dosť veľký a mal som na to hneď dva dôvody. Tým prvým bolo, že ak do jeho vnútra nemôžu vstúpiť pekelné bytosti, nech na mňa ani nedočiahnu zvonku. Ale hlavne preto, že ak sa nebude nič diať, aby som si mohol pokojne ľahnúť a čakať na ráno takto.
Slančík nikdy nebola veľká dedina. ¼udia tu chodievali spať so sliepkami hádam odjakživa. Myslel som, že začujem aspoň voľačo, ale neozývalo sa nič ani brechot psov. Vlak údolím tiež nešiel, takže spánok na mňa prichádzal rýchlejšie, ako som očakával. Ba ani do krajiny sa nedalo pozerať. Slanecký hrad pohltila tma, vlastne pohltila všetko. Len z čiernej oblohy na mňa žmúrilo nespočetné množstvo hviezd, keď som i trochu znudene ľahol na chrbát a pozeral nahor. Ktovie, koľko tých hviezd vlastne je. Aj by som sa ich dal i počítať, ale nedalo sa. Či mi uveríte alebo nie, je mi to jedno, ale tie hviezdy sa začali hýbať. Najskôr len trošku poskakovali, ale odrazu začali krúžiť, akoby tancovali dáky bláznivý tanec. Odrazu jedna po druhej padali z oblohy. V tej chvíli som si uvedomil, že sa voľačo skutočne deje. Že tie reči nie sú iba výmyslom poverčivých žien. Hviezdy sa nielen rútili k zemi, ale i menili farby. Ožltli, krvavo sčervenali, blikali modrým svetlom, mierili rovno sem. Začala sa mi z toho pohľadu krútiť hlava. Mal som pocit, že na mňa padne celá obloha. Ba naviac, z diaľky prichádzal akýsi čudný zvuk. Hlboký tón, ďaleko nižší ako je najhrubší mužský hlas. Silnel, nedal sa prepočuť a po chvíli už vyplnil celé okolie. Šum lístia? Kdeže už bol! Len jeden jediný tón, čo sa na mňa valil zo všetkých strán, hukot stále hlasnejší a hlasnejší, v ktorom by som nepočul samého seba, i keby som kričal z plného hrdla. Až teraz som vedel, že som ďaleko viac sníval o poklade, aký bude veľký, čo s ním urobím, myslel som naň oveľa viac než na to, čo ma tu môže medzi polnocou a svitaním stretnúť. Bolo však neskoro. Padajúce hviezdy sa zväčšovali, prekryli čerň oblohy, namiesto nej tam teraz svietili ostré farebné svetlá a pohľad na ne sa podobal skôr tomu, čo vidíte, ak hľadíte do plápolajúcich plameňov. Nevydržal som už ležať a postavil som sa. Mal som chuť utiecť, ale stále som si bol vedomý, že ma chráni posvätná moc kruhu. Zvuk bolel. Môžete si myslieť, čo chcete, že zveličujem, preháňam, ale ten hlboký tón sa mi zarezával do uší, až mi z nich takmer začal tiecť krv. Prechádzal mojim telom, chvel sa mi nielen žalúdok, ale i všetky kosti a hlava dunela, akoby mala prasknúť. A to nebolo všetko! Po chvíli sa začali ozývať ďalšie zvuky, oveľa horšie než to, čo som počul doposiaľ. Bola to zmes nárekov, jačania, zúfalého kriku i nečistého smiechu, akého ľudská bytosť hádam ani nie je schopná. Prekryl som si sluchy dlaňami, ale zbytočne. Prichádzalo to odvšadiaľ. Z oblohy, zo stromov, z podzemia, ba aj z môjho vnútra. Bolo mi horúco. Neuveriteľne horúco. Akoby na mňa voľakto priložil obrovské žeravé železo, či skôr akoby som tým žeravým železom bol ja sám. Začal som sa točiť na mieste, určite som pritom i voľačo kričal. Oči mi slzili, ale napriek tomu som ich videl. Ten zástup, čo sa odrazu zhromaždil okolo kruhu. Tmavé siluety postáv, ktoré len stáli, nehýbali sa, no ja som cítil, ako mi svojimi pohľadmi vysávajú život. Bol som si istý, že ak by som sa v tej chvíli pozrel do zrkadla, uvidel by som tvár starca. Svoju tvár starca, i keď som bol práve v najlepších rokoch.
Bohatstvo? Načo je človeku, keď cíti, že stráca to najcennejšie? Koľko zlata vyváži hodnotu jedného ľudského života. Skúste sa zamyslieť ešte viac. Koľko zlata by ste prijali za to, aby ste zaň zaplatili vlastným životom?
Vidíte? Teraz asi tušíte, ako som sa v tej chvíli cítil. Čo mohli vedieť chlapi, ktorí len trúsili svoje hlúpe reči pri kartách. Nikdy nespoznali ani trochu z tých pocitov, keď sa zo zástupu po mne začali naťahovať hnáty, ruky s dlhými pazúrmi a svetlo padajúcich hviezd na chvíľu osvetlilo ohyzdné tváre so zlovestnými očami. Títo by ma mali obdarovať? Venovať mi poklad, s ktorým by som žil do konca života v blahobyte? Nie, nechceli nič iné, len mi vytrhať mäso z tela, skrvaviť ma a umučiť v ukrutných bolestiach.
Prestal som kričať, len som škrípal zubami a pokúšal sa v tom stave zmätenosti čosi vymyslieť. Skúste ale v takomto stave rozmýšľať? Kostol! To jediné mi napadlo. Preraziť ten zástup a potom bežať dole do dediny, nájsť ochranu pod krížom. Tam ich moc určite nesiaha.
Veľakrát som sa snažil spomenúť, čo sa dialo ďalej. Zbytočne. Pamätám si len, že som naraz vybehol z kruhu, všetkých naokolo odrážal vlastným telom a po pamäti zamieril do dediny. Viac nič. Vlastne si nepamätám niekoľko hodín, lebo všetok ten des na mňa zoslalo peklo o polnoci. Až svitanie. To je ten okamih, čo mi utkvel v spomienkach. Niekto ma priateľsky obchytil odzadu okolo ramien a otočil k sebe. Ja som už stál pred našim slančíckym kostolíkom, kde som vraj búšil na ťažké a hrubé dvere, lebo som sa chcel dostať dnu. Dokonca som sa cez ne asi pokúšal vyškriabať dieru, mal som prsty celé zodrané do krvi. ¼udia hovoria, že vraj vtedy som mal v tvári po prvý raz ten podivný výraz, ktorého som sa už nikdy nezbavil. Výraz pomätenca.
Som blázon? Môžem povedať len toľko, čo na začiatku. Som človek, ktorý spoznal viac než ostatní. Žite si vo svojej spokojnosti, nadšení sami sebou, svojim svetom; lenže ten svet nie je len váš. Oni sú tu spolu s nami. Žijú skryto, ale raz sa to isto zmení. Vás blaží len vaša nevedomosť, ale ja viem svoje. A teraz ma nechajte! Cítim, že už opäť prichádza tma. Halí moju myseľ, volá ma to, tiahne... Kam? Neviem. Nemusím vedieť, veď podľa vás som predsa šialenec. Pomätenec z Vilongova.
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Slánske vrchy, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
