Ukrajinský gramofón
@ :: Poviedky ::
Nov 12 2008, 13:41 (UTC+0) | 
Nižná Myš¾a - dominantná je veža kostola sv. Mikuláša. Hneï pri òom je kláštor z 13. storoèia, pod ktorým sa nachádzajú rozsiahle podzemné chodby. V nich sa skrývali obyvatelia obce pred leteckými útokmi a stre¾bou poèas II. svetovej vojny. |
Miesto: Nižná Myšľa, okres Košice-okolie
Čas: 1944 – 1945
Autor: Slavomír Szabó
Skúste si spomenúť na svoje zážitky z čias, keď ste mali sedem rokov. Možno sa vám v mysli voľačo vynorí, možno menej, možno viac, ale tuším, že sa márne budete snažiť oživiť všetko. Keď sa však do tejto časti detstva vrátim ja, vidím to ako teraz. Deň po dni. Nie je to tým, žeby som mala výnimočnú pamäť. Zážitky sa v našej mysli ukladajú azda podľa toho, aké sú silné, nakoľko jednotlivé udalosti dokázali ovplyvniť náš život, alebo aspoň aký význam im pripisujeme. Bola som sedemročným dievčatkom, ktoré si poriadne nepamätalo svojho otca. Sedem rokov som totiž mala v štyridsiatom štvrtom, a to bol otec na vojne už tri roky. Na deťoch je úžasné to, že niektoré veci berú s úplnou ľahkosťou. Možnože si nedokážu uvedomiť všetky súvislosti a možné následky, áno, určite tomu tak bude, ale to je i dobre. Síce bez otca, ale bola som veselá a bezstarostná. Ba môžem povedať, že viac ako hmlistá spomienka na jeho odchod mi v pamäti ostal rachot bubna. To náš hlásnik chodil po dedine, vždy zastal na vybraných miestach, rachotil paličkami, a keď sa okolo neho zhromaždilo dostatok ľudí, oznámil, že bola vyhlásená mobilizácia. Nie slovenská, ale maďarská. Nižná Myšľa totiž v tom čase patrila k Maďarsku, dnes už viem povedať, že sa tak stalo na základe Viedenskej arbitráže. Vtedy by som to nedokázala pochopiť, len som pozerala na ten bubon, aký rámus dokáže urobiť, mala som chuť naň udrieť aj ja. Deti bežali hrboľatými ulicami za hlásnikom, plietli sa mu pod nohy, chceli, aby bubnoval zas a zas.
Živé spomienky, ktoré mi ostali dodnes, začínajú v októbri o tri roky neskôr. Bývala som s mamou, dedom a babkou. Opäť chodil bubeník, znova hlásil, že tentoraz do dediny prichádzajú Nemci. Že každá rodina ich musí ubytovať, aby sme si na to pripravili priestor. Hneď nato došli autá a zástup pochodujúcich vojakov.
„Už je to tu, už je to tu,“ opakovala mama stále dookola, a keď som sa jej to pýtala, že čo to vlastnej už je, len si ma pritúlila a hladila ma. Neplakala. ¼udia sa akosi odnaučili plakať, každým dňom očakávali veľké zmeny, bolo potrebné sa pripraviť, myslieť, konať, nestrácať čas zbytočnými slzami, ktoré beztak nič nezmenia.
Sedeli sme všetci v kuchyni, keď sa otvorili dvere a do domu vošli dvaja muži v uniformách. Pozerala som na nich azda veľmi vystrašene, lebo jeden z nich sa ku mne hneď nachýlil a začal voľačo rozprávať. Nerozumela som mu, jeho reč bola samé r, ale snažil sa byť milý. Potom vytiahol čokoládu. Naozajstnú čokoládu, z ktorej som hneď odhryzla a vychutnávala, ako sa mi rozplýva v ústach. Bolo to úžasné, chcela som, aby táto chvíľa trvala nekonečne. A zatiaľ, čo som ju cmúľala, on vytiahol fotky s akýmsi dievčatkom a ukazoval ich mame.
„Meine Tochter,“ pýšil sa a znova ma hladil. „Das ist meine Tochter, sie
ist dieselbe als Ihre Tochter. “
Ja som medzitým dojedla, ešte som mala ufúľané prsty, ale bola by škoda ich umyť. Poriadne som ich olízala. Čokoláda, to bolo niečo! Zaujímalo ma len, či z nej má ešte aspoň malý kúsok, či niekedy v živote znova okúsim podobnú slasť. Vojaci si prezreli dom a rozhodli, že budú spať v kuchyni. Mali sme tam postele, na ktorých kedysi spávali mama s otcom. Teraz sme spali aj so starkými v izbe. Tak sme rozdelili dom na časť pre Nemcov a našu.
Celá dedina hovorila len o jednom. Že keď už prišlo vojsko, bude sa u nás bojovať. Mňa však oveľa viac prekvapilo, keď som ráno nemusela do školy. Chodila som do nej vlastne len mesiac a niečo, ako každé dieťa som sa na to predtým tešila. Pravdupovediac, zo školy som bola sklamaná. Nerozumela som všetkému. Učilo sa len po maďarsky, mnohí z nás sa iba pokúšali uchytiť význam niektorých slov a viet, ale často zbytočne. Vraj sa časom naučíme, že by sme mali maďarsky hovoriť aj doma, potom nám to pôjde lepšie. Lenže my sme doma vždy rozprávali po slovensky, škola sa mi stala akousi cudzou. I tak som sa tam vtedy išla pozrieť. Dnu som však nemohla, usídlilo sa tam vojsko. Na dvore si rozložili veľkú poľnú kuchyňu, varili si a okolím sa šírili vône, ktoré mi pripomenuli, že je azda čas ísť domov a najesť sa. Zemiaky, čo iné by som čakala, zasa a zasa zemiaky. V obchodoch toho veľa nebolo, za posledné mesiace vraj prichádzal tovar stále menej a menej. ¼udia si všetko schovávali, robili tajné skrýše v pivniciach, nejedna rodina do stien zamurovala svoje cennosti. Spolu s Nemcami prišli aj Ukrajinci. Naraz. Neboli to však tí, čo bojovali na druhej strane. Dedo vravel, že títo Ukrajinci sú to zbehovia, čo prešli na nemeckú stranu frontu, že si mám dávať veľký pozor a nepúšťať sa s nimi do reči. Ich uniformy boli iné, také strakaté; teraz sa tomu hovorí maskáče. Dali sa teda ihneď rozoznať. Na rozdiel od Nemcov sa neubytovávali v domoch, ale v humnách a chlievoch. Tam bolo ich miesto, aj do našej stodoly sa ich nasťahovalo neviem koľko, lebo som k nim nesmela.
V spomienkach sa zvykne hovoriť, že deň utekal za dňom, ale nebolo tomu tak. Dni neutekali. Vliekli sa, zdali sa nekonečné, lenže to napätie, čo tu viselo vo vzduchu, sa ma tak nedotýkalo. Nebola som ešte schopná pochopiť to. Najviac som sa tešila na večery. To sa naši dvaja Nemci vždy vrátili a ja som k tomu svojmu čokoládovému už utekala, on si ma posadil na kolená. Veľmi ho to tešilo. Najskôr na mňa významne pozrel, potom zasa rozprával niečo tou svojou rečou so samým r-r-r-r-r a nakoniec si rozopol vrecko na kabáte. Čokoláda! Zasa a zasa, každý deň; zdalo sa mi priam neuveriteľné, že k nám dorazilo toľko šťastia. Mama ani dedko s babkou to tak nevideli. Ja som sa však tešila, výskala od radosti.
V jeden večer neprišli len Nemci ale s nimi aj akýsi Ukrajinec. Zľakla som sa, veď ma s nimi dosť strašili. Na rukách čosi niesol, potom to položil na stôl. Takú debničku s trúbou na vrchu a on mi povedal, že je to gramofón. Ukázal mi aj platne, aspoň hovoril, že sa to volá platne a jednu z nich potom, ako zakrútil akousi kľukou, aj pustil. V našej kuchyni sa ozvala hudba. Úžasná a očarujúca. Mama i starí rodičia stáli len pri stene, ale Nemci aj s tým Ukrajincom mi ukazovali, nech tancujem. Krásne tóny a harmónie vyplnili celý priestor, počula som nástroje, o akých som doposiaľ nevedela. Ukrajinec sa smial, sedel na stoličke a tváril sa, že na nejaký nástroj hrá aj on. V rukách však nemal nič, iba napodobňoval, že je to vraj balalajka. Keď som nevedela, čo tá balalajka je, vysvetľoval ako vyzerá, ako sa na nej hrá a vždy keď sa ozvala, len zdvihol prst a povedal: „Balalajka, balalajka.“
Ten Ukrajinec mal platne s ruskou či ukrajinskou hudbou, púšťal jednu za druhou. Keď si na to spomínam teraz, ako sa asi mohla cítiť moja mama? Viete si predstaviť absurdnosť tejto situácie? V slovenskej rodine, v dedine čo priradili k Maďarsku, som tancovala na ruskú hudbu Nemcom a ukrajinskému vojenskému zbehovi. A potom... Potom prišli na rad kaťuše.
Vzdialené dunenie a záblesky na nočnej oblohe ľudia pozorovali už dlho. Hovorilo sa o dvoch miestach. Tým prvým bolo Dargov, tým druhým Skároš. Vraj je otázka času, z ktorej strany prídu Ukrajinci. Nie tí, čo sa tu kamarátili s Nemcami. Tí, ktorí proti nim bojujú. Keď sa ozval prvý výbuch v našej záhrade, myslela som si, že sa zrúti celý dom. Mama ma schmatla a utekala so mnou cez dedinu. Určite bolo všetko vopred dohodnuté. Pod Nižnou Myšľou sú dva veľké podzemné priestory. Ten prvý, kam sme bežali aj my, je za krčmou. Vo veľkej pivnici už bolo naznášané jedlo aj periny. ¼udia z hornej časti dediny zasa bežali do starého kláštora, ktorý stojí hneď pri kostole. Nespoliehali len na jeho hrubočizné a pevné múry, ale najmä na klenuté a dlhé podzemné chodby, ktoré ešte voľakedy v stredoveku postavili premonštrátski mnísi. Tak sa naši ľudia rozdelili na dve skupiny. Na krčmových a kláštorných. Znie to zábavne? Ono to vtedy až taká zábava nebola. To, čo nám padlo do záhrady, vraj nebola kaťuša, ale mínometný granát. Ïalší dopadol pred dom na ulicu a vybilo nám okná. Strely mierili kdekade, rovno na dedinu a rozbitých okien i dvier bolo stále viac a viac. ¼udia zatåkali okná doskami. Aj tí, čo ich už mali vybité, aj tí čo sa ešte tešili celým sklám. Len nech nepadnú črepiny do domu, nech niekoho nezasiahnu, ale tiež aby nebolo vidieť žiadne svetlo, keď sa večer zažnú petrolejky. To pretože nad Nižnou Myšľou už viackrát preleteli ruské lietadlá a pálili z guľometov.
Možno si poviete, že keď sa strieľalo rovno na dedinu, Nemci by mali ujsť, alebo ísť bojovať niekam, kde strely nemôžu zasiahnuť ženy a deti. Nestalo sa. Práve naopak, do Nižnej Myšle došlo ešte viac nemeckých vojakov. Už u nás nebývali len tí dvaja, ale v kuchyni ich spalo hádam zo dvadsať. Nie na posteliach, tých sme toľko nemali. Spali na zemi, slamu si priniesli zo stodoly.
„Kto máte sliepky, husi, alebo ak niekomu ešte ostala sviňa, všetko zabite a schovajte! Nemcom už neprichádzajú zásoby, asi im odrezali cestu. V Rákoši vraj rabovali po domoch! Zabite a schovajte, inak ostanete bez jedla,“ šepkal jeden báčik v skupinke, kde som stála s dedkom, a ten potom na ďalší deň od rána čakal len nato, kedy sa Nemci poberú preč. Bolo to totiž tak, že každé dopoludnie išli k tej škole a vracali sa až večer. To však neplatilo o Ukrajincovi s gramofónom. Neviem presne, aká bola jeho úloha vo vojsku, ale času mal asi viac ako ostatní. Dohodol si, že gramofón aj s platňami môže nechať u nás v izbe. Bol schovaný pod posteľou. Takmer každý deň prišiel, gramofón vytiahol a všetko sa opakovalo. Púšťal platňu za platňou nabádal ma, aby som spievala. Napodiv, ruské piesne som sa učila oveľa ľahšie ako po maďarsky. Spieval aj ukrajinský vojak. Keď bolo treba, že som nejaké to slovo skomolila, zastavil ma a opravil. Tak sa mi často stávalo, že som si ruské pesničky spievala, aj keď vojaci u nás neboli. Páčila sa mi najmä jedna, ktorá vraj bola vianočná. Zatiaľ čo ľudia zabíjali sliepky a zajace, robili skryté zásoby, v čase paľby na dedinu utekali do pivníc a modlili sa, ja som spievala, spievala, spievala.
V jedno ráno vyrazilo z dediny celé vojsko. Nemci aj s Ukrajincami.
„Skároš je slobodný! A z druhej strany sa bojuje už len tu neďaleko o Slanec. Čochvíľa to príde, uvidíš, príde! Celá armáda ide do Ždane! Bude to strašný boj, možno už dnes… Poďme sa schovať!“ naliehal dedko na mamu a tá ma vzala za ruku. Zasa sme išli do pivnice a ja som počúvala, ako dedko ešte hovoril, že ktovie, či sa Nemci vrátia, či sa nebudú musieť zvrtnúť inam. Pýtala som sa ho, či s nimi odíde aj ten Ukrajinec. Chápajúc celú situáciu ako dieťa, chcela som len jedno. Aby neodišiel, aby tu ostal aj s tým úžasným gramofónom. Ale keď som počula, vraj ktovie či sa ešte vráti, odľahlo mi. Veď keby sa nevrátil, gramofón je u nás pod posteľou a bude už len môj! Môj, môj, môj!
Ešte aj teraz sa mi pred očami vynárajú scény z chvíle, keď sa Nemci vracali naspäť. Autá, vozy ťahané koňmi, to všetko bolo plné ľudskej krvi a bolesti. Viezli ranených. V škole mali aj niečo ako nemocnicu, ale to sa tým, čo nemocnicou nazývame teraz, nedá ani porovnať. Privážali mužov s odtrhnutými rukami, vypáleným zrakom, s hlavami v obväzoch, cez ktoré presakovala krv. Nečudo, veď v ten deň sa chvela celá zem, výbuchy zneli tak silno, akoby dopadali kaťuše priamo na dvore. A ten krik! Akoby mal ranený človek bližšie k zvieraťu než k svojej ľudskej prirodzenosti. Prikrývka bolesti padla na dedinu, a keď sa to trošku utíšilo a išli sme domov, rýchlo som vbehla do izby, či je tam gramofón. Bol aj nebol. V izbe na zemi kľačal Ukrajinec, vyťahoval ho akurát spod postele. Ani sa nepozdravil, ani sa neusmial. Triasol sa, videla som mu to najviac na rukách. Zobral gramofón i platne a potom vybehol von. Odvtedy som ho nevidela.
Ïalšie dni sme trávili viac v pivnici ako doma. ¼udia sa modlili, čakali čo bude. Výbuchy, ďaleko väčšie ako doposiaľ, zneli celkom blízko. Teraz na nás nikto nepálil. To Nemci vyhodili do vzduchu most i železničnú trať. Spakovali sa a ušli. Potom prišli Rusi a Ukrajinci. Tí, ktorých ľudia nazývali osloboditeľmi.
Obyčajný človek sa vo vojne bojí každého vojaka, je jedno z akej je strany. Bubeník už nebubnoval, ľuďom sa neoznamovalo nič. Vidím to ako teraz, keď k nám do domu prišiel prvý z osloboditeľov. I keď som bola dieťa, bolo jasné aj mne, že je unavený, zničený. Vošiel rovno do izby a tak ako bol, si ľahol do maminej postele. Aj s topánkami. Babka sa na neho vyrútila, dodnes neviem, kde vzala tú odvahu, že nech sa aspoň zobuje a vzala mu perinu. On sa nazlostil a perinu jej vytrhol naspäť. Dedko sa snažil všetko upokojiť, len nech nie je zle, nech len vydržia.
Rusi a Ukrajinci chodili z domu do domu, niektorí ich vítali, najmä muži. Až po rokoch som sa dozvedela, že v Skároši znásilňovali ženy, tie naše sa radšej poskrývali. Nakoniec, viete si predstaviť, ako sa cíti človek, po ktorom denne strieľajú? Človek, ktorého rodná Rus či Ukrajina je už oslobodená, ale on musí bojovať v cudzej zemi? Pripomínam, že sme boli časťou Maďarska. Títo vojaci rozlišovali, na akej sú pôde. Zatiaľ čo na Slovensku pristupovali k ľuďom prívetivejšie, pretože tam bolo národné povstanie a Slovákov už považovali za spojencov, v Maďarsku, ktoré stálo do poslednej chvíle na strane Nemcov, si dávali veľký pozor. Na každého. V tejto situácii bol každý dedinčan rád, že tu už nemeckých vojakov niet, ale bál sa osloboditeľov. A vtedy sa stalo niečo nevídané.
¼udia lipnú na rôznych veciach. Sú schopní skrývať vo vreckách talizmany, fotky ako spomienku na svoju rodinu, kamienok z rodnej zeme, ale Rus, čo k nám po chvíli zavítal so svojimi kamarátmi, bol naozajstným prekvapením. Mal pri sebe balalajku. Prenášal ju z krajiny do krajiny, vo chvíľach, keď na nich pálili nemecké delá, keď sa skrývali v zákopoch, alebo za streľby bežali s výkrikom Hurá!, on utekal aj so svojim nástrojom. Teraz vošli všetci do domu, prekutrali ho a on na mňa pozrel. Natiahla som ruku za balalajkou a zatiaľ, čo si všetci posadali za stôl, aby im dedko s babkou dali jesť, on niečo zahral. Nie hocičo, tú pieseň som poznala a začala spievať. Vojaci na mňa pozerali, akoby som spadla z mesiaca. Keď pesnička skončila, ozval sa búrlivý potlesk. Posmelilo ma to a začala som ďalšiu pieseň. Soldát sa ihneď chytil, hral a tak sme prešli skoro všetky pesničky, čo som vedela. Veľmi sa im to páčilo, alebo možno im stačilo, že som spievala rusky. Pridávali sa ku mne, nakoniec sme spievali spolu.
Hudba má zvláštnu moc. Je silnejšia, než si to vôbec dokážeme uvedomiť. Vojaci poďakovali za jedlo a odišli. Nevzali nám nič, i keď nie všade tomu bolo tak. Práve naopak, na mnohých miestach vraj brali, čo im prišlo pod ruky. Na druhej strane však musím povedať, že oni zasa nám darovali niečo, čomu sa žiaden majetok nevyrovná. Slobodu. Ešte mi kývali na rozlúčku, než sa vojsko pohlo ďalej. Museli predsa zakývať dievčaťu, čo malo rado ich pesničky.
Od konca januára štyridsiateho piateho patrila Nižná Myšľa zasa k Československu. Škola sa opäť otvorila, ale prišli už naši učitelia. Slovenskí. Nastala jar, muži pod vedením niekoľkých vojakov, čo tu predsa ostali na sprístupnenie ciest, opravovali železničnú trať a mosty. Potom začalo leto aj prázdniny. Prišlo všetko, na čo sme čakali, okrem môjho otca. Ten sa ale nakoniec vrátil. V decembri. Ako kráčal hore dvorom, mama ho najskôr nespoznala. Až keď sa ozval. Bola to silná chvíľa, jedna z tých, čo sa nikdy nevymažú z pamäte. Čo povedať? No, keď naša dedina patrila Maďarsku, aj muži museli do maďarskej armády. Kto nechcel bojovať, prebehol na druhú stranu, ale tam ho zajali akoby neprišiel dobrovoľne. Netušili mnohí a ani môj otec, čo ho vo vojne čaká. Bol šťastný, že sa mohol po dlhom, predlhom čase strávenom v ruskom zajatí a nútených prácach v akomsi kameňolome vrátiť domov.
To by asi mohlo byť všetko. Môj krátky príbeh, v ktorom sa surový rachot vojny miesi s niečím takým ušľachtilým ako je hudba. Či som sa spevu venovala i naďalej? Isteže. Viete, vtedy som mala sedem rokov. Dnes mám sedemdesiat. Ale ešte tu u nás v obci vediem spevácky súbor...
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Slánske vrchy, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
