Balada o tme tmúcej
@ :: Poviedky ::
Mar 24 2005, 13:37 (UTC+0) | 
Peèatidlo Šace z roku 1784 |
Miesto: Šaca
Čas: Druhá svetová vojna
Autor: Alexander Piroš
"Chvalabohu, chvalabohu," zaznelo stíšeným hlasom z miesta len niekoľko metrov od neho. "Vysmädol som, vypil by som dačo," vyhàklo, v prestávkach medzi zrýchleným dychom, po chvíli z čiernočiernej čierňavy.
"Čuš," povedal Mikuláš, a povedal to rozhodne, a hoci hovoril šeptom, bolo zrejmé, že v tejto chvíli nepristúpi na žiaden kompromis.
"No veď ja len tak," ozvalo sa z tmy po chvíli. "A neodmietol by som ani čosi pod zub," dodal hlas rýchlo, premáhajúc náhlivé, nervózne dýchanie.Mikuláš sa len výstražne, sťažka nadýchol; hlas okamžite zmåkol.
Pokúsil sa porozhliadať po miestnosti, no hoci tu vkročil už pred niekoľkými minútami, nevidel si ani na koniec nosa. Ešte stále si vyčítal, že mu sem napadlo zájsť práve teraz. Putovali až z Maďarska, do Šace prišli smerom od Moldavy. A hoci Vavrinec navrhoval počkať, večer, obzerajúc sa neustále okolo seba, sa prikradli až k domu. Až vtedy, keď v hustnúcej tme rozpoznal dva páry vojenských bagančí, vyložené na schodoch pri dverách, keď k nim od pootvorenej okenice doľahlo zopár ležérne prehodených nemeckých slov, a keď na ceste oproti vedľajšiemu domu zastali asi traja či štyria nacistickí vojaci, ho zamrazilo.
Pošmátral rukou mlčky po tráve, opatrne nazrel do jednej z izieb, no nesmierne rýchlo odvrátil tvár. Až do okna na ďalšej miestnosti vhodil drobučký kamienok. A potom ešte raz. Z najzadnejšej časti dvora, plnej rozkonárených egrešov, sa odvážili vyjsť, až keď sa vo dverách objavila žena s vedrom v rukách. To, čo sa dialo potom, trvalo iba okamih. Tichým posunkom Mikulášovej manželky porozumeli okamžite, a keď žena poodchýlila dvere na pivnici, nachádzajúcej sa priamo pod zadnou izbou, vkåzli obaja dnu. Potom už len slabo ťuklo v jednoduchom zámku na dverách, zatvorila sa závora a ich obklopila hustá tma.
Ba, ak by mali byť úprimní, tma sa od tej vonku ani ktovieako nelíšila. Pocit z uzavretého priestoru sa ich však zmocnil okamžite. Vzduch tu bol jednoznačne chladnejší ako teplá noc vonku. A chýbal tu pohľad na hviezdy. Rozložili sa na zemi pri akýchsi hlinených hrncoch, zložili zablatené kabáty a na chvíľu, hoci sa vôbec nedohodli, obaja zhodne zatajili dych a načúvali.
Bože, čo je so synom? Čo s jeho starou mamou? A čo s Mikulášovou manželkou? A vôbec, čo vlastne hľadajú v ich prednej izbe? Ako si dovolili prísť bez pozvania? Tma, tma, ako veľmi ju len nenávidí!
V tme nad pivničnou miestnosťou na okamih čosi zašramotilo. Ozval sa najprv tlmený buchot, hneď nato akési šuchotanie. Ale trvalo len krátko. Mikuláš ešte chvíľu hľadel tým smerom, po chvíli však načúvanie vzdal.
"Zahral by som si karty," zašepkal Vavrinec. Ale zašepkal to akosi zvláštne, akoby ani nezatúžil po hre. "Ale niet ani kariet, a obaja dohromady nemáme ani pengõ. Hrať by sme mohli akurát tak o vši. Čerta aj s kartami," zašepkal, a bolo počuť, ako sa pohniezdil a ako sa asi v chladnej miestnosti prekryl kabátom.
Nie, zistil už čoskoro Mikuláš podľa dychu, Vavrinec sa nechystá spať. Pokúsi sa tak uvelebiť aj on; dotkol sa nohy, poranenej pri preliezaní plota, látky na rukáve pošpinenej košele, oškretej pri potkýnaní pri behu cez les. Prešiel si rukou po tvári. Zvláštne, nebol ani ktovieako zarastený.
V maďarskom zajatí mali vtedy chvíľku voľna, práve sa ráno holili a umývali, keď Rusi začali opäť páliť guľometmi. Niektorí sa vtedy, využijúc okamih delostreľby, rozbehli po poli len tak, naverímboha. A ani nevie ako, ujsť sa im s istotou podarilo piatim. On sám si stihol vziať len starý ruksak s niekoľkými vecami. Bolo to už tu, za niekdajšou slovensko-maďarskou hranicou, blízko domova, kdesi v lokalite Jablonova, nebolo nepravdepodobné, že sa im podarí prežiť. Utekali potom deň, možno dva, skrývali sa, ako zbehov ich určite hľadali. Zastavili sa až v Paňovciach, odkiaľ pochádzal jeden z nich. A odtiaľ sa vybrali krížom cez les, i keď oni už po čase bežať nevládali. Niekde tam natrafili na tie kopy sena. Niektorí navrhovali odpočinúť si, jeden z nich ich však, chvalabohu, súril ďalej. A keď boli od kopca už asi len dvadsať metrov, vtedy sa to stalo. Zatmilo sa mu pred očami, ohlušilo ho, hodilo ho o zem. A potom nevie, čo bolo. Už by sme boli tam, keby sme náhodou nešli ešte ďalej, počul, akoby z diaľky, Vavrincove slová. Chlapi, čo ho odtiahli, mu potom povedali, že do tej kopy sena dopadli míny. Chvíľu nevidel nič. Iba tmu. Tmu, och, ako len veľmi ju nenávidí!
Hore, nad povalou pivnice, akoby čosi opäť zašuchotalo. A potom sa šramot opakoval ešte niekoľkokrát. Keď sa pomaly postavil, chvíľu načúval. Potom, vystretý len tak, pokiaľ to drevené trámy na povale povoľovali, začal rukou ohmatávať chladnú maľovku. Na hranoloch pod zadnou izbou ležala ešte ubitá, udupaná hlina. Ale na to Mikuláš s Vavrincom prišli až nadránom, keď si už pri tichom odškrabávaní steny a opatrnom vyberaní zeminy nad pivnicou celkom dokrvavili prsty na rukách.
Stačilo už len niekoľkokrát dotknúť sa povaly, a do pivnice prenikol prvý slnečný lúč. Keď bola škára veľká asi ako dlaň, keď si už Mikuláš so ženou videli do očí, napäté dýchanie stíchlo.
“Mikuláš," povedala s nezvyčajne tvrdou, unavenou tvárou, no oči, oči jej svietili. "Buďte tichšie," šepkala náhlivo. "Bola tu krstná, aj u nich sú Nemci, už druhý deň kopú na susednom dvore bunker. Vraj ráno spozorneli, neustále tu pokukujú, hadi. Všímajú si dvere od pivnice, bavia sa medzi sebou. Vravela, že nevie, či by ste tu mali dlhšie ostať."
"Jesť," povedal Mikuláš. "Dáš nám jesť?"
Takže teraz u nich bývali Nemci. Akýsi veliteľ ženijnej jednotky, dozerajúci na prácu na zákopoch. A pucer, jeho sluha. Kedysi museli, rovnako ako ďalší ľudia v Šaci, u seba ubytovať Maďarov. Každému z tých, čo narukovali do maďarskej armády, pridelili novučičký mundúr a asi po šiestich týždňoch každodenného výcviku ich odvelili na front. Kedy sa to všetko skončí? Na nútené práce, kopať napríklad zákopy, ich odtiaľto, zo Šace, zobrali maďarskí vojaci asi štyroch. Pracovný vojenský tábor bol zriadený v Drienovci, doma nebol už niekoľko mesiacov. Robili však už vtedy len máločo. Front sa blížil a Rusi ich už tlačili tak intenzívne, že nestačili nielenže robiť, ale ani utekať. Pustiť ich, aby veľmi pravdepodobne prebehli na druhú stranu, sa však Maďari báli. A tak ich iba hnali pred sebou. Raz, zdalo sa mu, ich takto hnali počas celej noci, až do rána. Keď ustupujúci zastali odpočinúť si, všade navôkol vybuchovali granáty, a on iba ležal a hľadel do oblohy. Obloha bola krásna, posiata hviezdami. A potom zvuk delostreľby odrazu stíchol a zmizli aj všetky hviezdy a obloha ostala už iba tmavá. Tmavá, strašne tmavá. Prebral sa až po týždni. Vraveli, že mal vysokú horúčku; najhoršiemu sa vyhol len o vlások. A na celonočné putovanie, na vybuchujúce granáty v priebehu posledných desiatich dní, na nádhernú hviezdnatú oblohu, ktorá sa odrazu zmenila na úplnú tmu, si zo Slovákov v maďarských bundách, čo ho obkolesili, nespomínal nik.
Keď otvor, čo z oboch strán vyhåbili v podlahe zadnej izby, bol dostatočne priestranný, podala žena Mikulášovi a Vavrincovi mlčky dve misky s akýmsi múčnym jedlom. Spod zástery potom ešte, nespúšťajúc zrak zo zatvorených dverí, vedúcich do vedľajšej miestnosti, vytiahla pol pecňa chleba, zabaleného do šatôčky. Ako poslednú im podala kanvicu, plnú mlieka.
Tma, ako veľmi ju nenávidel! Krátko nato, čo sa im s Vavrincom podarilo z povaly pivnice uvoľniť niekoľko trámov, ktoré Mikulášova manželka s pomocou starej mamy, chlapcovej babky, preniesli najprv do pitvora, a potom drevenými schodíkmi až na pôjd, nastal pred domom náhly pokrik. Ale to len prostriedkom dedinskej cesty zarachotilo popoludní akési vojenské auto, sprevádzané motorkou. Otvor do izby však bolo treba okamžite zakryť. A v pivnici, napriek presvitajúcim škáram medzi doskami na dverách, nastala opäť tma.
"Dáš si?" ponúkol dobrácky Vavrinec Mikuláša jednou z dvoch poslepiačky ušúľaných cigariet.
“Okamžite to zahas!" takmer sa nezdržal a skríkol Mikuláš. "To nič, že je vonku denné svetlo. Ak chceš, chýba nám tu už len kahanec!" dodal pošepky, a s hnevom šliapol na dohárajúcu zápalku. Obaja potom dlhú chvíľu načúvali zvukom zvonka.
Hlasy na dvore mu, ktovie prečo, pripomenuli hrmot, sprevádzajúci starinára. Takto v Šaci vravievali vykupovačovi starých handier. K tomu, keď raz za čas došiel do ich dediny, zamieril zvyčajne asi tucet žien. Keď bol Mikuláš ešte dieťaťom, občas sa k nim pridával spolu s mamou. Vyberali potom z košíkov zvyšky starých tkanín, šiat, kobercov. A takéto handry, to bol väčšinou dobrý, poctivý materiál. Od starinára zaň potom dostávali píšťalky, ihly. Alebo i rôzne trblietavé brošne z falošného zlata, ligotajúce sa ako ozdoby, čo zvyknú predávať na katolíckych odpustoch. Starinárovi však zostával ich pôvab, zjavný predovšetkým v júnovom slnku, odoprený. Bol totiž odjakživa slepý. A videl len tmu.
Ešte pred niekoľkými týždňami, povedala mu žena, u nich táto dvojica Nemcov nebývala. Ubytovali tu ošetrovateľov, v jednej z izieb bola zriadená ošetrovňa. Ranených, zbitých tu neraz pozvážali aj z okolitých dedín. Išlo o ľudí, čo mali v tele úlomky z mín, poranených črepinami od granátov. Horšie je, že to všetko videl aj chlapec. Ešteže vtedy mali školu a počas dňa nebýval často doma. Tma, pivničná tma tmúca, ako veľmi ju Mikuláš, šacký roľník, nenávidel!
Do Šace opäť zavítal večer. Na povale pivnice sa najprv ozval šum, hneď potom sa hore ukázal tenký pásik svetla. A po chvíli, po chvíli bola už cesta do zadnej izby dedinského príbytku pre oboch mužov voľná. Stačilo sa len ticho vyštverať a nehlučne vojsť do tmavej miestnosti so zatiahnutými závesmi.
"Choďte," povedala stíšeným hlasom celkom zbytočne Mikulášova žena, keď sa na seba s manželom už akosi pridlho dívali.
"Cestou sme bežali, ruksak som odhodil kdesi na konci cintorína," povedal v rozpakoch, celkom nevhodne a smiešne Mikuláš. "Treba poň potom niekoho poslať. Určite je celý zavšivavený, radšej ho na záhrade spáľte. Aby nevedeli, že som tu bol." Potom vzal od ženy podávanú poživeň, chlieb, maslo, tvaroh i plát slaniny, čo sa jej, napriek pobytu vojakov, podarilo zatajiť a ušetriť. Sklonil sa a pobozkal syna, jeho matku a jeho starú mamu.
Potom sa zrazu obrátil a, tak, aby mu nebolo vidno do očí, rázne vykročil. Poľahky a bez zbytočných zvukov sa vyšvihol na podobločnicu a zmizol v záhrade. Hneď po ňom sa vo dvore stratil Vavrinec. Ponorili sa do oslobodzujúcej čiernej, celkom čiernej čierňavy. Po hodinách hrôzy vstúpili do vysnívanej, vzácnej, milej, neopísateľne dobrej tmy, tmy, v ktorej, chvalabohu, nevidno ani na krok.
Keď asi o necelú štvrťhodinu, nešetrne odsotiac obe ženy a divoko otáčajúc kľučkami na dverách, vtrhli do domu s nezrozumiteľným pokrikom Nemci, včas prísť nestihli; v starosvetsky udržiavanej miestnosti s portrétmi svätých nad ťažkou dubovou manželskou posteľou a s hrubo utkaným kobercom, v izbe starostlivo poupratovanej a bez kúska hliny, triesok či prachu na podlahe, nenašli už nikoho.
*
Alexander Piroš; autor poviedky bol v rokoch 2003-2004 členom Literárnej spoločnosti Pravé orechové; kontakt: 0904 116 872
*
Tento príspevok vznikol v rámci projektu "Historické obce košické" a na web bol uvedený v rámci projektu "Zachráňme staré príbehy pre budúcnosť", ktorý finančne podporili Karpatská nadácia a Košický samosprávny kraj.
|
|
