Pašovaná hlava
@ :: Poviedky ::
Nov 28 2008, 12:30 (UTC+0) | 
Slanské vrchy za Slanskou Hutou. Hranica medzi Slovenskom a Maïarskom. Po rozpade Rakúsko-Uhorska a vzniku I. ÈSR to bolo územie èastých malých sporov medzi strážcami hraníc a miestnymi obyvate¾mi. |
Miesto: Slanská Huta, okres Košice-okolie
Čas: leto 1925
Autor: Anna Domaniková
Verona kráčala po prašnej poľnej ceste, čo sa kľukatila okolo kukuričného poľa a obzerala sa po dcére. Slnko poriadne pripekalo a ona mala chuť zaliezť medzi kukuričné klasy a v ich tieni si vyšliapať chodník až na hranicu. Štrnásťročná Helenka poskakovala okolo nej a bez prestania si pospevovala tú istú melódiu, čo sa na ňu nalepila na svadbe. Lebo odtiaľ išli. Zo svadby vo Füzéri. Z domu sa vybrali v sobotu ráno. Na hranici v Kisalmási nahlásili prechod do Maďarska, dali si overiť potrebné doklady a Verona podpísala všetky dokumenty, čo im financi predložili. Nevyhli sa kontrole, či nenesú niečo zakázané, nepovolené, niečo na predaj či výmenu.
Je pravda, že aj také sa robilo. Doma bola lacná látka, ale drahé jedlo. Aj Verona raz za čas nakúpila plátno, obtočila pod šaty okolo dcéry či syna Imra, aby ho na druhej strane hraničnej čiary vymenili za potraviny. Deti sa báli, nechceli to robiť. Pýtali sa jej, či musia, či je to potrebné. Mala len jednu odpoveď: „Hej, lebo nám treba jesť.“
Helenka kamsi odbehla. Nevidela ju, len počula jej spev. Bola kdesi pred ňou, veselá, s dlhými zlatožltými vrkočmi, v červených šatôčkach a mašľou tej istej farby vo vlasoch. Vyrástla. Akosi rýchlo sa zaoblila a opeknela. Videla sa v nej. Štíhla, vrtká, pomaly súca na vydaj. Verona si vzdychla. Jej dcéra už mala telo ženy, no ešte rozum dieťaťa. Bola si istá, že ju naučila všetkému, čo jej k životu treba. Variť, aj piecť, mať čisté telo i šaty, starať sa o statok, o dom a dvor, pracovať na poli, šiť a párať perie, modliť sa, v ťažkých chvíľach nepadať na duchu, byť dobrou a nápomocnou, milovať rodičov aj brata. Keď sa vydá, ona jej bude pomáhať, ako len bude vedieť. Len aby si ju vybral nejaký súci mládenec, vychovaný k robote a úcte k starším, ktorý ju bude mať rád a bude jej oporou.
Mala plnú hlavu spomienok. Usmievala sa. Svoje deti milovala a zniesla by im aj modré z neba. Robili jej radosť. Na Veľkú noc, keď vytiahla z pece prvú zo šiestich pások, Helenka vyskočila a skríkla:
„Pán Ježiš Kristus vstal z màtvych!“
Predbehla Imra, ktorý to nikdy nestihol včas. Verona však vedela, že to prenechal sestre. Bol k nej pozorný a i keď o rok mladší, pasoval sa za jej ochrancu. Bol stále pri nej a s ňou. Aj pri nezbednostiach. Len nedávno jej vzali päť korún. Vlastne jej tie peniaze ukradli a u Žida v obchode si za ne kúpili cukríky. Bol ich plný papierový kornútik. Rozsypali ich po stole a začali deliť, ukladajúc sladkosti na dve rovnaké kôpky. Spravodlivo. Stála nad nimi v hnevlivom úžase, ruky položené vbok, červená v tvári a kričala: „Odkiaľ ste na to mali peniaze?“
Deti, pociťujúc vinu, povedali pravdu. Prikázala im vložiť všetko, do posledného kúska do papierového obalu a vrátiť obchodníkovi. Nebolo jej to jedno. Uvedomovala si tvrdosť, priam neľudskosť svojho rozhodnutia. Bola na ne prísna, no musela tak konať. Mala na pamäti, že akýkoľvek ústupok by mohol znamenať odbočenie od smeru, akým svoju výchovu viedla.
Z myšlienok ju vytrhol výkrik:„Mama, pozrite sa!“ Helenkin ukazovák mieril k lúke pred nimi. V zelenej tráve stáli maďarskí vojaci. S puškami na pleciach, v lesklých čižmách, prísne pohľady namierené na Veronu s dcérou.
„Počkaj, stoj! Poď ku mne!“ šeptom, no dôrazne dala znať, že chce mať Helenku pri sebe. Vzala jej drobnú dlaň do svojej a silno stisla. Toľko vojakov! Vari každých desať krokov jeden. Niečo sa muselo prihodiť. Sklonila hlavu, no neprestala sledovať lúku. Srdce jej búchalo ako divé. Zdalo sa jej, že pri každom jeho tlkote sa jej vydúva hruď, aj koža na krku a temene hlavy. Začala sa potiť. Cítila strach, od ktorého jej tàplo celo telo. Už len pár metrov a sú v Kisalmási. Vybavia podpisy, prehliadku a pôjdu domov.
„Mamička, pomalšie, nevládzem,“ ozvala sa Helenka, „tisnete mi ruku, až to bolí.“
„Teraz buď ticho!“ zahriakla ju Verona. „Drž sa ma, neobzeraj sa.“
Po niekoľkých krokoch sa vojaci pohli. Krok za krokom, pomaly, no jedným smerom. K matke s dcérou. Verona mala pocit, že omdlie. Premohol ju úzkosť. Začala sa v duchu modliť a upokojovala sa tým, že nič zlého neurobila. Nemôže sa im ani nič plané stať. Dúfala, že je to len vojenské cvičenie, alebo že si iba namýšľa. Vojaci tu predsa nie sú kvôli nim dvom.
„Stoj!“ začula spoza chrbta hlboký mužský hlas. Nespomalila. ahala dcéru za sebou a lapajúc po dychu odmeriavala cestu.
„Žena, stoj!“ ozvalo sa znovu. Bolo isté, že je to povel pre ňu. Zastala. Helenka prešla očami za seba: „Kričí na nás taký nízky, fúzatý vojak s krivými nohami. Prečo máme stáť?“
Verona mlčala. Triasli sa jej nohy a oči mala plné såz. Vojaci ich obstáli. Aj keby chcela, nebola možnosť úniku. Predrať sa medzi nimi bolo nemožné. Mať tak krídla, bola by sa vzniesla pod oblaky a schovala v kukuričnom poli. Alebo by zaletela rovno domov. Čo však s Helenkou? Cítila na sebe pichľavé pohľady mužov v uniformách. Videla ich úlisné úškrny. Počula, no nerozumela poznámkam, ktoré si šuškali.
„Si podozrivá z pašovania. Pôjdeš s nami na žandársku stanicu!“ povedal jej od nej o hlavu nižší dôstojník a ukázal prstom na vojakov vpravo aj vľavo a kývol hlavou na znak súhlasu. Dvojica vojakov vzala Veronu, druhá dvojicu Helenku medzi seba. Verona sa bránila: „Je to ešte dieťa, nech ide so mnou. Nemôžete nás rozdeliť,“ prosila.
„Poznám ja také deti a predstieraný ženský plač! Urob, čo ti kážem a budeš to mať rýchlejšie za sebou.“
„Boli sme na svadbe. Nič nepašujem. Kam by som to schovala, ha?“
„To zistíme,“ veliteľ si ju premeral od hlavy po päty. Veronu striaslo od hnusu. Aj po dvoch deťoch si zachovala peknú postavu. Široké boky, pevné prsia, úzky pás. Takéto pohľady poznala. Vždy, keď prechádzala hranicou, si ju rovnako, priam žiadostivo prezerali žandári Už zažila aj to, ako na ňu žmurkali, oblizovali si pery, ťapli po zadku.
„Chcem, aby dcéra šla predo mnou!“ Už neprosila. Žiadala.
„Pozrime sa, aká čertica! Môžeš chcieť iba to, čo chcem ja. Ak ti budú chodiť ústa, nasadím ti putá.“
Verona stíchla. Vojaci, čo viedli Helenku, prešli pred ňu. Padol jej kameň zo srdca. Videla ju a bola pripravená zakročiť, keby jej niečo hrozilo. Nevedela, čo bude ďalej, ako sa to všetko skončí. Bola na pozore.
Takto bez slovka kráčali na žandársku stanicu v Hollóháze. Prešli popri hraničnom prechode bez zastavenia. Verona čakala, že si vojaci overia jej papiere. Zistili by, že sú v poriadku a mohli ich prepustiť. Teraz dúfala, že na stanici natrafí na chápavých žandárov. Mýlila sa. Oddelili ju od dcéry a zaviedli k veliteľovi do malej miestnosti. Bola zariadená stroho. Stôl, stolička, nejaká skriňa.
„Pristúpte bližšie,“ vyzval ju tučný chlap. Jeden z vojakov ju posotil a ona takmer spadla pred nohy náčelníka.
„Klaňať sa mi nemusíte,“ rozosmial sa, až sa mu natriasalo guľaté brušisko. „Postavte sa! Ukážte, čo schovávate pod sukňou.“
Verone sa triasli ruky. Bola v rozpakoch. Žandár jej vykal, nie ako vojaci, ale bol rovnako neprístupný a prísny. Má sa vyzliecť? Zodvihnúť sukňu? Čo od nej chcú?
„No tak sa už rozhýbte. Zdržujete ma. Vieme, že pašujete. Preto nesedíte doma na zadku, ale sa túlate po našom chotári.“
„Bola som s dcérou na svadbe. U rodiny.“
„To hovoríte vy! My vieme svoje. Čo ste doniesli na výmenu? Plátno? Látky na ženskú sukňu? Alebo mužské gate?“
„Nepašujem. Nič som nedoniesla a nič nenesiem domov. Koláče nám dali zo svadby. Zjedli sme ich s dcérou po ceste. Nemám nič.“
„Pozrime sa. Že nemá nič,“ žandár stiahol pery a pokynul vojakom. Tí zložili z pliec pušky a podišli k Verone. Prekrížila si ruky pred hruďou a pritisla kolená k sebe.
„Rozkročte sa! Ruky nad hlavu! Ani slovo! Vojaci vás prehliadnu, potom spíšeme zápisnicu.“
„Ja ozaj nič nemám,“ už takmer plakala. Od hanby, aj od strachu. Cítila sa nespravodlivo obvinená z niečoho, čo ju ani nenapadlo urobiť. Bola na svadbe, lebo sa to patrí. Keby ona vydávala dcéru, tiež by prišli hostia spoza hraníc. Rodina sa navštevuje. Keď je ďaleko, tak aspoň pri takýchto príležitostiach. Alebo na pohreb.
„Povedal som. My sa presvedčíme. Nekvákajte mi tu a robte, čo prikážem!“
Všetok žiaľ a zahanbenie sa zrazu zmenili na hnev. Nemyslela na dôsledky. Chcela im vykričať do tváre, že sa mýlia. Že toto všetko je iba divadielko. Asi sa nemajú čím zaoberať, možno im ubzikol niekto, kto ozaj pašoval, tak sa chcú realizovať na slabej žene. Cítila ruky dvoch mužov, ako sa dotýkajú jej pliec, brucha a stehien. Zachádzajú pod sukňu a stláčajú boky. Nemali naponáhlo. Robili to dôkladne. Nevynechali ani kúsok jej tela. Kåzali sa bruškami prstov po jej chrbte a prsiach. Verone zrumeneli líca aj krk. Cítila sa zneuctená, ponížená. Silno pritláčala viečka, no slzy sa jej kotúľali po tvári jedna po druhej ako vodopád. Vojaci odstúpili, dvíhali plecia, že nič a kývali hlavami, akoby neverili, že nič nepašuje. Verona sa zhlboka nadýchla:
„Vidíte? Vravela som pravdu! Nechcela som nič odniesť, nič, vôbec nič. Ak ma chcete obviniť z pašovania, tak do papierov napíšte, že som... pašovala som svoju hlavu. Hlavu...“ rozplakala sa.
Konečne mohla objať dcéru. Našla ju spať na chodbe, na drevenej lavici. Mocne ju k sebe tískala, objímala a kropila slzami. Dievča sa v polospánku pritúlilo k matke a spalo ďalej. Stále ich strážili. Verona podpísala záznam z vypočúvania a prehliadky. Uviedla kde bola, prečo tam bola, ako dlho tam bola. Popísala cestu, s kým sa stretla, o čom sa rozprávali. Teraz čakala, že ju pošlú domov. Vojaci ju nespúšťali z očí ani na chvíľu.
Strážili ju akoby bola zo zlata. Bruchatý náčelník vyšiel zo svojej pracovne a nechávajúc otvorené dvere, podával vojakom nejaké papiere a prikazoval im čosi ohľadom ženy s dcérou. Verona nerozumela. Pozorovala prach, ktorý sa víril nad podlahou vo svetle lampy, čo utieklo z miestnosti. Potom sa obrátil k nej: „Eskorta vás obe odvedie do Komlósa. Tam si s vami poradia.“
Zmeravela. Odvedú ich ešte ďalej od hraníc. Prečo? Chcela ísť domov. Domov na Slovensko. Stmievalo sa. Letné noci prichádzali pomaly. Najskôr bolo počuť spev vtákov. Štebot a trilkovanie sa niesli krajom, akoby tam nebolo miesta pre iné zvuky. Potom nastal čas pre cvrčky. Cvrlikali o dušu. Nakoniec sa ozývali žaby. A hrmenie. Od západu prichádzala búrka. Tam bola obloha bez hviezd, ukrytá pod čiernočiernou mrákavou, ktorú pretínali blesky. Nebo hučalo, akoby po ňom ktosi kotúľal prázdne sudy. Na zem dopadli prvé ťažké dažďové kvapky. Napriek tomu ju vojaci chytili za ramená a postavili z lavice. Musela zobudiť Helenku. Vyzliekla si vrchnú sukňu a prehodila ju dcére cez hlavu a plecia. Zmoknú, takto jej aspoň nebude dážď bubnovať na hlave.
Letné búrky bývali krátke, ale výdatné. Aj táto sa nad nimi prehnala, akoby sa ponáhľala kamsi, kde ju ktosi netrpezlivo očakával. Verona necítila chlad mokrých šiat, len si opakom ruky utierala líca, zlizovala z pier vodu, aby uľahčila jazyku, čo sa jej lepil na podnebie a už po niekoľkýkrát vyžmýkanú sukňu opäť kládla na dcérinu hlavu. Vojaci mlčali. Pod nohami im čvachtala dažďová voda, čo si v blatistej ceste vymyla úzke jarčeky a striebristo sa ligotala vo svetle znovu sa objaviaceho mesiaca.
V Komlósi ich zatvorili do úzkej miestnosti s jednou drevenou posteľou. Verona uložila dcéru a do brieždenia sa modlila. Prosila Boha o pomoc, o radu, o silu. Bola pripravená zopakovať svoju výpoveď a prisahať, že je pravdivá. Myslela na muža, ktorý ostal doma a staral sa o statok. Chcela byť pri ňom, aby nemal starosť. Určite ich čakal, každú chvíľu vychádzal pred dom a sledoval cestu. Rozplakala sa.
Ráno bolo chladné. Voňalo nočným dažďom a hlásilo sa oranžovými lúčmi slnka, čo cez malé okienko nakúkali do izbice. Kdesi v diaľke zakikiríkal kohút a bolo počuť hrkútanie holubov.
„Mamička, hladná som,“ ozvala sa Helenka a posadila sa k Verone. „Už nemáme ani kúsok koláča? Dajú nám niečo oni?“ kývla hlavou k dverám.
„Nemáme, moja. Pomodlime sa spolu. Zabudneš na hlad.“
„Už nás pustia domov? Je to kvôli mne?“
„Je to ich práca. Preto sme tu. Nenesieš na tom žiadnu vinu.“
„Iba teba sa pýtajú. Aj ja viem povedať, kde sme boli, že sme teraz nič nepašovali.“
„Helena! Nikdy! Nikdy sme nič nepašovali. Rozumieš? Nebudeš nič hovoriť. Len ja.“ Po Veroninom tele prebehli zimomriavky. Uvedomila si, že jej deti dospeli skôr, ako si to sama priznala. Helenka by povedala aj to, čo nikto počuť nechcel len preto, aby mohla ísť domov. Objala ju okolo pliec a začala sa hlasno modliť.
Komlós nebol posledným miestom, kam ich zaviedli. Keď bolo za dverami počuť hlasnú vravu, smiech, kroky a cítiť dym z cigariet, obliekla si vrchnú sukňu. Bola pripravená. Na všetko.
Na priedomí pobehovalo zopár sliepok. Rozhrabávali zem a ostrými zobákmi vyťahovali dážďovky, o ktoré sa potom bili. Škriekali, trepotali krídlami, pripravené ubrániť si svoju korisť. Verona si zakryla dlaňami oči a oprela sa o múr. Zatočila sa jej hlava. Od hladu. Od únavy. Od strachu. Zhlboka sa nadýchla a v miernom predklone si naprávala sukne. Napadlo jej, že by mohli utiecť. Poobzerala sa. Obďaleč stáli štyria vojaci, na druhom konci domu ďalší dvaja. Riskne to? Ak začnú strieľať, prikrčí sa a schová dcéru pred seba. Z myšlienok ju vyrušili vojaci s príkazom ísť ďalej. K richtárovi do Pusztafalu. Na vysvetľovanie. Vytreštila oči. Čo ešte má objasňovať? Všetko už povedala. Nemá čo dodať.
Richtár mal čierne, dohora vykrútené fúzy. Bol nahnevaný, že mu pridávajú robotu a pripravený vytåcť z Verony priznanie. Opäť stála pred ťažkým dubovým stolom a prísne sa tváriacim mužom, ktorý držal v ruke dlhú palicu, čo ňou neustále búchal po stole. Kýval sa na stoličke a dával jej otázky, ktoré už vedela naspamäť. Kde bola, prečo tam bola, čo pašovala... Dvaja vojaci strážili dvere. Verona nepustila ani slzu. Dokonca chcela, aby ju už prehliadli, aby mohla podpísať ďalšie papiere a byť pri dcére. Tá ostala pred dverami.
„Budem sa ťa pýtať stokrát, až ťa to omrzí a povieš konečne pravdu!“ vrieskal richtár. „Priznaj sa a dám ti pokoj.“
„Nie je k čomu sa priznávať. Nepašovala som.“
„Dám ťa zbičovať a zatvoriť do áreštu. Zhniješ tu zaživa.“
„Som nevinná. Vravím to od samého začiatku. Môj muž si po mňa príde. On ma nájde, nech ma zatvoríte kdekoľvek.“
Verona sa osmelila. Jediné, čo teraz mohla stratiť, bol iba jej život. To by predsa neurobili. Dívala sa richtárovi priamo do očí a zatínala prsty v päsť. Prebudil sa v nej vzdor. Už to nebol hnev, ani pokora.
Spoza dverí začula dcérin plač. Bol stále hlasnejší, silnejší, zarmútenejší. Niečo pritom vravela, no nebolo jej rozumieť. Žena sa v okamžiku otočila na päte a rútila sa k dverám. Jej dcére nesmú ubližovať! Zastavili ju vojaci, no richtár – nerozumejúc detskému plaču, tiež trochu preľaknutý – dovolil jej zájsť za dcérou. Uvidela ju ako sedí na dlážke, s hlavou schovanou pod prekríženými rukami. Plakala, až sa jej plecia natriasali a znovu a znovu opakovala: „Chcem ísť domov. Treba ísť do školy. Dnes je škola. Musím tam ísť. Pusťte ma domov. Do školy treba ísť. Mamička.“
Nad ňou stál žandár s rukou natiahnutou k úderu. Držal v nej bič. S dlhým, hrubým prepletaným motúzom. Nešvihol ním. Verona sa k nemu rozbehla, pripravená vytrhnúť mu ho z ruky, polámať, no zmohla sa iba na nenávistný pohľad.
„Čo si sa tak rozbehla?“ zrúkol na ňu. „Tebe mám dať? Povedz jej, nech je ticho. Ticho!“
„Bičujte si svojich!“ vyhàkla. „Nás vráťte domov. Tam nech rozhodnú, či sme vinné. Už nepoviem ani slovo.“ Sadla si k dcére a vzala ju do náručia. Pocítila úľavu.
Neustály strach, stráže, vypočúvanie, obavy, pocit vydania napospas, beznádej, túžba po domove. Verona cítila, ako ju to všetko tlačí k zemi a nedovolí mať čistú myseľ. To, čo posledne povedala, to sa jej samé vydralo z úst. Bolo to ako hrča, čo nedovolí dýchať. Dala ju von.
Už sa jej nikto na nič nepýtal. Chvíľami mala pocit, že je na obtiaž. Iba stráže stáli pri nich a sledovali každý jej pohyb. Poobede ich odviedli do Zsadane a posadili na vlak do Košíc. Konečne. Aspoň na Slovensko, i keď i tam sa mala postaviť pred súd a znovu vypovedať. Tam, doma, ju potom mali spravodlivo odsúdiť. Nevedela si predstaviť, na ako dlho by mala ísť do väzenia, ani prečo.
Zo stanice kráčali za tmy hore hlavnou ulicou k budove súdu. Dvaja maďarskí žandári ich držali medzi sebou. Buchnátovali ich za pomalú chôdzu, strkali raz doprava, potom doľava. Bola tma. Verona bola dedinská žena, ale čosi jej nesedelo. Akože ju už tu v jej krajine sprevádzajú Maďari? Počula už kadečom, ale vždy na hranici, nech už sa jednalo o čokoľvek, sa maďarskí a slovenskí, či skôr to bývalo, že maďarskí a českí žandári pri zatknutom vymenili. Vdychovala vzduch, čo mal vôňu domova. Miešal sa v nej pocit radosti a znovu narastajúceho strachu. Držala Helenku za ruku a dívala sa na strechy domov.
Ráno mali vyčkať v cele, kde boli dve drevené prične prikryté plstenými dekami, malý drevený stolík a polička. Obe boli unavené, zmorené chôdzou, hladom, smädom a strachom. Helenka hneď zaspala. Verona ležala na boku, aby videla na dcéru. V duchu ju hladkala po vláskoch a prikladala dlane na líca.
„Helenka, Helenka, vstávaj!“
„Mamička...“
„Zobuď, sa. Pôjdeme domov.“
„To povedali?“
„Poď, sadni si. Všetko sa vysvetlí. Budú nám veriť.“
Dievča sa pozeralo na matku, ktorá pobehovala po malej miestnosti od steny pod oknom, po dvere a neustále opakovala, že pôjdu domov a budú voľné. Oči sa jej leskli, mala rozstrapatené vlasy, často si olizovala pery a prikladala dlane k lícam.
„Mamička, je vám niečo?“
„Nič, moja. Domov sa dostaneme. Uvidíš. Domov.“ Cez okienko na dverách nakukla stráž. Verona priam kričala, pri rýchlej chôdzi narážala do stolíka, búchala otvorenou dlaňou po stenách. Helenka takúto mamu nepoznala.
„Mamička, sadnite si. Tu, ku mne. Budem vás držať za ruku.“
„Viem, že pôjdeme domov. Mala som sen. Keď sme zaspali, vošiel sem vlk. Veľký, huňatý, s dlhým chvostom a ostrými zubiskami. Vrčal, rozťahoval pysky, chcel nás zožrať. Schytila som ťa do náručia a ustupovali sme pred ním. Hádzala som do neho deky, odháňala mávaním rúk, nič nepomohlo. Vlk útočil. Najskôr sme cúvali, potom pred ním bežali. Okolo tohto stolíka. Stokrát dookola. Bežali sme o život.“
„A potom?“
„Zobudila som sa. Ten sen znamená, že sa nám nič zlé nestane. Utiekli sme vlkovi, utečieme aj žandárom.“
Verona stála pred sudcom, pri nej Helenka, za nimi maďarskí žandári. Sudca urovnal kopu papierov, položil ich pred seba. Ako odkladal každú prečítanú stranu bokom, pozrel na Veronu s dcérou. Nemračil sa, neusmieval sa. Sústredene čítal každé slovíčko, maďarsky vedel určite dobre. Vlasy mu skåzli do čela, ani si ich neodhrnul. Sedel s narovnanými plecami, sem-tam zakašľal. Poslednú stranu spisu podržal v rukách, akoby váhal, či ju položiť na kôpku, alebo čítať odznova.
„Vážení, dozvedel som sa všetko. Od zápisnice z Hollóházy až po vypočúvanie v Pusztafalu. Nemám žiadne ďalšie otázky.“
Verona na neho hľadela so strachom. Helenka len stála a čakala, čo bude ďalej. Žandári sa tvárili víťazne.
„Môj verdikt znie: Verona aj jej dcéra Helena sú voľné. Nebude im uložený žiadny trest, lebo sú nevinné. Môžu opustiť budovu súdu a vrátiť sa domov do Slanskej Huty. Bez žandárskeho sprievodu! To zdôrazňujem. Týmto pokladám toto jednanie za ukončené a uzavreté.“
Verona nenašla slová, ktoré by vyjadrovali to, čo cíti. Nepovedala ani ďakujem, ani dovidenia, ani Bohu vďaka. Len stála, podlamovali sa jej kolená a vyzerala, že je duchom neprítomná. Keď žandári odišli, sudca jej dal peniaze. Na vlak domov. A chlieb. Po troch dňoch hladovania chutil ako manna. Pred rozlúčkou jej prízvukoval: „Musíte urobiť ešte jednu vec. Zájsť do Kisalmásu a dať si potvrdiť papiere, že ste sa vrátili domov. Choďte tam, ale nie sama. Nech vás odprevadí muž, alebo suseda, niekto dospelý. Ide o úradný postup. Nevyhnete sa mu. Rozsudok, ktorý som dnes vyniesol, je na tomto dokumente. Majte ho pri sebe. Nebojte sa. Už vám neublížia.“
Do Kisalmásu šla sama. Kohože by mala ťahať so sebou v lete, keď je okolo domu najviac roboty? Mala papier zo súdu. Veď sudca povedal, že jej už neublížia. Mal pravdu. Podpísala ona, podpísali financi. Vydýchla si. Prehla papier napoly a znovu napoly, bola slobodná a mohla ísť domov.
Cestu jej zastali traja maďarskí vojaci. Nič nepovedali. Ani nebolo treba. Videla ona, o čo im ide. Žiadostivé pohľady, spotené dlane, jazyky olizujúce dolnú peru, červené tváre, ruky načahujúce sa za jej telom...
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Slanské vrchy, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
