Učiteľ z dediny, čo nebola na mape
@ :: Poviedky ::
Jun 27 2005, 18:51 (UTC+0) | 
Áno, to je presne ten nováèanský kostol, v ktorom hral na orgáne nový slovenský uèite¾... |
Miesto: Nováčany
Čas: Štyridsiate až päťdesiate roky 20. storočia
Autor: Anna Domaniková
Len pár dní po svadbe dostal Štefan list z ministerstva. Bol v ňom príkaz a umiestenka. Písali mu: „1. septembra 1947 nastúpite ako učiteľ vyšších ročníkov na základnej škole v Nováčanoch.“
Netešil sa. Od narodenia žil v Banskej Bystrici. Tu si našiel svoju vyvolenú, tu mal svoje korene, príbuzných a známych. Poznal každú piaď zeme, mal svoje obľúbené krčmičky. Tu plánoval postaviť si nový dom a mať veľa detí. Povinnosti ho teraz odvolávali na druhý koniec republiky. Jeho manželka Žofia bola tiež učiteľkou, tá však umiestenku nedostala.
„No ako? Nenechám ťa v Bystrici. Idem to vybaviť,“ sľúbil svojej žene a bez ohlásenia zavítal na ministerstvo. Venovali sa mu. Inak ani nemohli. Bol vysoký, statný chlapisko s hlbokým hlasom a krásnym úsmevom; rozhodnutý neodísť kým všetko nedotiahne do konca.
Úradník, v naškrobenom golieri a okuliarmi s hrubým rámom sediacich na konci jeho špicatého nosa, počúval Štefanovu požiadavku. Mädlil si prsty, akoby sa nudil. Občas zahmkal, zakašľal, nespúšťajúc oči zo stránky.
„Áno, ste pridelený do školy v Nováčanoch. Pôjdete tam s kolegyňou Martou. Tak sme vás zadelili,“ ukončil Štefanov monológ.
„Ja som sa oženil. Moja manželka je takisto učiteľka. Prečo by som mal učiť s kolegyňou, keď môžem ostať spolu so ženou? Nemohli by ste svoje rozhodnutie ešte raz korigovať?“ dokladoval svoje tvrdenie novopečený manžel sobášnym listom a vysvedčením manželky. „Prosím“ dodal temer šeptom.
Úradník preískal končekmi prstov svoje rednúce vlasy, vzal predložené dokumenty a neochotne sa zodvihol z pohodlného kresla.
„Nuž, uvidím, čo sa dá robiť.“ Táto veta vyznela ako odmietnutie, ako nesúhlas, zasiahla Štefana na najcitlivejšom mieste. Odlúčenie od manželky. Nie, to nepripustí.
„Teraz to skúste, ja počkám na chodbe“ dodal rýchlejšie ako ho stihol úradník vypoklonkovať z miestnosti.
„Teraz?“ nadvihol byrokrat z ministerstva obočie a neveriacky krútil hlavou. „Teraz mám vytiahnuť všetky tabuľky a menovacie dekréty? Nechať všetko tak a zaoberať sa umiestenkami? Zbláznili ste sa? Preverím to časom a dáme vám vedieť.“
„Kedy časom? O pár dní cestujem. Je začiatok augusta, treba to urobiť hneď!“ nedal sa Štefan.
„Ostanem na chodbe. Budem tu dovtedy, kým mi nedáte odpoveď. Tu a teraz,“ riekol prísne a vychádzajúc z kancelárie sa vo dverách ešte raz obzrel so stisnutými perami a stiahnutým obočím. Nemusel dlho premeriavať kobercom vystlanú chodbu ministerstva. Za niekoľko minút už držal v rukách umiestenky. Pre seba aj pre svoju ženu. Obe do Nováčan.
Cestovanie do Košíc bolo dlhé, vlak zastavoval pri každej vàbe, terigal sa ako opitý a pod letným slnkom sa koľajnice temer roztopili. Horúci vzduch sa vlnil nad lánmi polí a tlačil k zemi každý konárik na za oknom vlaku mihajúcich sa kríkoch a stromoch. Štefan sa ovieval klobúkom a Žofka sa opierala hlavou o jeho plece. Teraz už mali dôvod na radosť. Čakala ich škola s bytom pre učiteľa, aj keď Nováčany nenašli na žiadnej mape. A to hľadali aj s lupou. Košice boli známe, boli zaznamenané v každom atlase. Ale Nováčany?
“Bude to nejaký zapadákov, ďaleko od Košíc, možno zo desať školopovinných detí“, dumal Štefan „Neboj sa, postarám sa o teba, bude nám dobre“, utešoval Žofku.
Na košickej železničnej stanici sa ocitli 29. augusta 1947. Takmer ich omámila silná vôňa oleja, či maziva, ktorého mastné čierne fľaky prekračovali aj na peróne. Všade plno ľudí. Tetky v širokých sukniach, rozprávajúce nárečím, s veľkými a menšími prútenými košmi na chrbtoch po sebe vykrikovali: „Mariš, ta co, predala ši šicko?“
„Ta ňé? Ešči malo bulo. Jutre prinešem vecej.“
Štefanove oči sa stretli s preľaknutými očami Žofky.
„Ja im nerozumiem“, šepkala.
„Možno tam, kam ideme nerozprávajú nárečím“ pokúšal sa Štefan utíšiť svoju ženu. Pritom jej zatajil, že Nováčany boli tesne pred vojnou pridelené k Maďarsku, len odnedávna patria opäť Slovensku. Čo ak tam budú ľudia mondokovať?
Na autobus, premávajúci medzi Košicami a Moldavou nad Bodvou, čakali celé tri hodiny. Ohlásili sa na krajskom inšpektoráte, kde sa ich opýtali:
„Čo ste urobili, že vás tu poslali? Toto miesto je za trest. Dlho tu nevydržíte.“
Štefan sa už durdil. Takéto slová len prilievali oleja do ohňa. Žofka bola dosť nespokojná, netreba ju viac dráždiť. Keď z inšpektorátu odchádzali, objal ju okolo pliec a vtisol pusu na líčko.
„Nemaj obavy, ešte tam nie sme. Uvidíme. Toto sú len slová. Možno nám závidia“ usmial sa na ňu, i keď sám mal v kútiku duše malého čertíka obavy. Malý modrý autobus do Novačan pre tridsaťsedem cestujúcich s jedinými dverami vpredu, na pravej strane od vodiča, bol za okamih preplnený. Štefan vtlačil Žofku medzi tetky v nazberaných sukniach a sám ostal ako posledný vo dverách. Keď sa autobus pohol, z výfuku vychádzajúci čierny dym zahalil cestu. Pri každej zákrute, či brzdení sa cestujúci nakláňali na strany, či padali na nos. Štefan mal pocit, že ak spustí jednu nohu von z dverí, tak pomôže autobusu do kopcov, medzi ktorými sa vlnili poľné cestičky, ešte poznačené vojnou. Autobus zastavoval na kraji dediniek, ukrýval sa pod stromami, nakláňal sa nad pokosenými lúkami a brzdil pred stádami kráv, prichádzajúcich z paše. Tento spoj premával len dvakrát denne. Ráno do mesta a podvečer späť. Keď šofér zakričal: „Nováčany“, Štefan s úľavou vystúpil. Pomohol svojej žene, položil na zem batožinu a obzeral si dedinu. Stáli na kopčeku pri kaplnke. Dedinčania nemo kráčali do dediny, hlavy zvesené, ktovie čo sa im v nich motalo. Okolo zastávky bolo veľa detí. Hádam aj tridsať. Malé, väčšie, dievčatká aj chlapci, naháňali sa, smiali, pobehovali okolo kaplnky a ukazovali na nich prstom: „Nový učiteľ prišiel.“
Štefan a Žofka boli oblečení inak ako tu bolo zvykom. Žiadne široké sukne, ani plátenná košeľa s nazberanými rukávmi. Štefan mal oblek s bielou košeľou, čierne topánky a Žofka hnedé šaty s krátkym rukávom a koženým opaskom. Kabelku si kúpila krátko po vojne. Bola rovnakej farby ako jej sandále. Čokoládové. Deti hneď videli, že sú to mešťania, nie sedliaci. Bežali dole kopcom k učupenými domčekom a kričali: „Už idú, už idú.“
Celá dedina pozostávala z dvoch ulíc. Východnej a Západnej. Stretali sa pri kostole a neďaleko stála škola. Domy, so špicatými strechami, postavené z hlinených váľkov, stáli tesne jeden pri druhom. Jediným znakom konca jedného dvora a začiatku druhého boli veľké drevené brány s dlhou hrubou latkou krížom uprostred. Nemali ani škáročku, nedalo sa nakuknúť do dvorov. Tam pred školou na nich čakal riaditeľ školy, farár a kostolník s kurátorom.
Riaditeľ školy – Béla, bol Maďar, ktorý odmietol učiť po slovensky. Ešte aj cez prestávky ťahal deti za štice, lebo sa medzi sebou rozprávali po slovensky. Jeho žena – Mancika, bola zvláštna žena. Vlasy si česala dozadu, zapletala do vrkoča a sponkami prichytila za ušami. Vyzeralo to, že má na hlave hojdačku. Aj keď povedala slovko, dve po slovensky, jej maďarský prízvuk sa nedal nevšimnúť. Noví učitelia boli privítaní a riaditeľ školy ich zaviedol do ich nového príbytku. Maličká izbietka s maličkým okienkom a maličkými dverami. Boli tak malé, že vysoký Štefan sa musel skloniť, aby cez ne prešiel. Nič viac nedostali. Len túto izbietku. Vedľa síce bola kuchyňa, ale v nej trónila Mancika. Na stole boli sviečky. S hrôzou zistili, že v Nováčanoch ešte nemajú zavedenú elektrinu. V Banskej Bystrici už bola. Prišli do horšieho.
Štefan nechal Žofku, aby si trochu privykla, oddýchla, vyložila kufre. Vrátil sa na dvor, kde ho farár privítal otázkou:
„Pán právca, oni znajú orgonovať?“
„Viem“, odpovedal Štefan bez rozmýšľania, ani mu nevadilo, že ho namiesto učiteľom nazýva správcom ako zvykli volať školníkov.
„Nejako bolo, nejako bude,“ hútal. Piano mal doma, vyhrával si, tak o čo ťažšie je hrať na organe? Zvládne to. Ktohovie, prečo sa pýtajú.
„Poslednú septembrovú nedeľu budete u mňa atestovať“, pokračoval farár. „Tuto, kostolník s kurátorom vám ukážu kostol, aj kancionál s vyznačenými piesňami. Buďte presný. Omša začína o deviatej“, doložil a už sa aj pobral so svojimi pomocníkmi. Riaditeľ Béla sa usmial, potľapkal ho po pleci a pozval prezrieť triedy. Pritom mu porozprával, že majú deväťdesiat žiakov, asi tak na polovičku nižšie ročníky a starších žiakov. Keď sa Štefan vrátil k žene do izbietky, Žofka mala líca zmáčané od såz. Sedela pod oknom na posteli a v rukách žmolila vreckovku. Určite sa chcela posťažovať, ale keď ho uvidela, len vyhàkla:„Ty nemáš normálnu farbu! Čo sa stalo?“
„Povedal som, že viem hrať na organe. Mám ísť na omšu a spievať a hrať. Ja ti neviem ako to dopadne.“
Žofka sa zasmiala: „To si celý ty! Hrnieš sa do všetkého a potom máš starosti.“
„Nehrniem. Vyzvali ma pán farár. Idem za kurátorom pre radu. Pozvem ho na pohárik, azda neodmietne.“
Ako povedal, tak aj urobil. Kurátor bol prístupný. Až sa mu oči leskli pri naliatych pohárikoch domácej slivovice.
„Báči“, oslovoval ho Štefan „nože mi povedzte, ako to tu chodí.“
Kurátor vyklebetil Štefanovi aj to, čo nevedel. Ukázal mu kostol, schody k organu, vytypované nedeľné omšové piesne, aj skúšať mu dovolil. Vyspevovali obaja. Štefanove prsty ťukali do čiernych a bielych kláves, akoby nikdy nič iné nerobili.
Školský rok začal ako obvykle. Žofka učila prvý až štvrtý ročník, Štefan zvyšok. Béla riaditeľoval a Mancika zavárala v kuchyni. Odkedy prišli, videli ju len okolo hrncov a fťaštičiek. Zbierala všetko, čo sa dalo zavariť, precediť, pasírovať, uvariť a naložiť. Na všetkých poličkách v kuchyni trónili zaváraniny a lekvár rôznych farieb a hustoty. Gumičkou prichytené celofánové čiapočky šušťali pri každom, čo i len menšom prievane. Keď niečo potrebovala od manžela, len zakričala: „Béluci! Béluci!“ A riaditeľ pribehol ako poslušný psík. Mancika bola hlavou rodiny. O nových učiteľov sa nestarala. Skôr im robila prieky. Veľa žiakov znamenalo učiť na zmeny. Dopoludnia, aj poobede. Cez obed nemohla Žofka nič ukuchtiť, pretože bol na peci práve obrovský hrniec s rozvárajúcimi sa plodmi a na kuchynskom stole štrngotala Mancika s fľaštičkami. Štefana to spočiatku len prekvapovalo, veď im Mancika mohla sama niečo uvariť, keď už pri tej peci postáva. Po čase, prejedený klobáskami a cibuľou sa ozval:„Pán riaditeľ, kuchyňa je spoločná, všakver? Povedz svojej žene, nech nám ju uvoľní aspoň na obed.“
„Vieš, Štefan“, pobledol Béla „to nepôjde. Je ako drak, keď sa nahnevá. Urobím čo sa bude dať.“
Aj urobil, aj sa nič nestalo. Mancika naďalej zavárala a zavárala a Štefan so Žofkou sa k varenému jedlu nevedeli dostať. Po jednom z ťažkých školských dní Štefan vošiel do kuchyne a povedal: „Mancika, ideme so Žofkou obed variť, uvoľni nám prosím stôl a pec.“
Mancika sa hneď rozkričala, že nemôže, nemlehet, ona má prácu. Nasrdený Štefan schytil z pece bublajúci hrniec a vyhodil na dvor. Mancika si zakrývala uši a vrieskala: „Béluci! Béluci!“
Riaditeľ pribehol. Vidiac, čo sa stalo, len mávol rukou a mrmlal: “Vravel som ti, že s tým musíš prestať, lebo bude zle. Tuto, Štefan, má pravdu. Prac sa z kuchyne a daj im pokoj.“
Pri najbližšej návšteve odboru školstva v Košiciach sa Štefan zmienil o riaditeľovi a jeho žene. Inšpektori boli prekvapení, že tí dvaja Maďari tam ešte sú. Dávno mali byť preč. A ešte riaditeľ! Pche, niekde sa na niečo pozabudlo. O pár dní boli Béla a Mancika deložovaní. Konečne sa Žofka dostala do kuchyne a mohla manželovi vyvárať obľúbené jedlá.
Vyvárala, učila, starala sa. S malou dušičkou čakala na nedeľu, ktorá mala byť prelomová v ich živote. Štefan predvedie svoje umelecké schopnosti v kostole. Spievať bude a hrať na organe. Tak mu treba, keď nevie povedať „nie“. Odkedy ho pozná, stále bol taký. Slovo „nie“ nevyriekol. Všetko bolo pre neho dosiahnuteľné, všetko sa dalo, stačilo chcieť. Trochu pokašliavala. V triedach bola drevená podlaha, ktorú raz za rok natierali olejom. Smrdelo to ako sto čertov. V chladných mesiacoch kúrili vo vysokej peci v kúte triedy. Veľká, železná pec so zlým ťahom vypľúvala sivý hustý dym pri každom otvorení horných dvierok. Vždy, keď nakladali do pece drevo, dym schoval celú triedu. Museli vetrať. Tak boli zase v chlade, alebo v dyme. Žofka si na to už privykla, len ten kašeľ jej nedal spávať.
V to septembrové nedeľné ráno sa obaja obliekli do sviatočného. Žofka, s trepotajúcim sa srdiečkom, ešte upravila Štefanovu kravatu a trikrát ho popľula: „Pfuj, pfuj, pfuj. Aby sa ti darilo a nech ti z očí nepríde. Len nerob žiadne bláznovstá. Toto je dedina, tu také voľačo nemajú radi.“
Štefan sa usmieval, oprašoval spodok nohavíc a ťapol Žofku po zadočku. „Ty sa o mňa neboj. Zaspievam aj tvoju obľúbenú.“
„Hovorím, aby si nešaškoval“, pokračovala Žofka. „Moja obľúbená do kostola nepatrí, tu ju možno ani nepoznajú“ dodala smutne.
Kostol bol plný veriacich. Z Nováčan, Šemše a Hodkoviec. Všetci chodili na omšu do tohto kostolíka. Dievčence s bielymi mašľami vo vlasoch stáli tesne pred oltárom. Za nimi, sedeli na stoličkách mladé ženy v bielych šatkách a potom staršie ženy v tmavých šatkách, mumlajúce svoju modlitbu popod nosy. Na chóre bol organ, Štefan a chlapi z dedín. Z jednej strany sa šírila vôňa tabaku, z druhej vôňa lacného mydla a vody po holení. Miništranti zazvonili na malých trojdielnych zvončekoch, celý kostol povstal a všetci hľadeli na pána farára. Ten kývol hlavou a Štefan začal hrať. Bol taký vystrašený, nesústredený, že zabudol, ktorá pieseň je vlastne prvá. Noty na stojane sa zrazu samé od seba zatvorili a kostolník, čo mu mal pretáčať strany, ešte nestihol vybehnúť zo sakristie. Štefanovi sa zarosilo čelo, očami bezradne blúdil po chráme a chcel prehltnúť, ale mal sucho v ústach. No čo, veď táto dedina potrebuje nové móresy, aspoň tak predpokladal, keď položil prsty na klaviatúru a s prvými tónmi, ktorými len prázdno preludoval, prešiel na obľúbenú pieseň. Pod chrámovou klenbou zaznelo: Nečakaj ma už nikdy... Nakoniec, veď to Žofke sľúbil.
Dievčence otočili mašle k oltáru a s údivom v očiach sa nadvihovali na špičky a nakúkali na chór. Štefan nespieval, len hral. Udychčaný kostolník rýchle listoval kancionál a naviedol Štefana na správnu pieseň. O niekoľko sekúnd sa kostolné múry triasli od radosti. Štefanov hlboký barytón nenechal nikoho na pochybách. To predtým, to sa každému iba marilo.
„Bože svetov, mocný pane“, ťahal nový organista každý tón presne podľa nôt. Ani za máčny mak nepresnosti, či falše. Posledným stláčaním kláves však opäť zablúdil k hitu a vylúdil len pár tónov, pospevujúc si v duchu: „... tvoje srdce ho prijme, jednej hravej noci.“ Bol spokojný.
Takto prespieval omšu, ktorá sa ako vždy končila oslavnou piesňou pre Pannu Máriu.
Pri odchode z kostola si ľudia podávali ruky, spytovali sa na zdravie, na úrodu, na robotu. Pridal sa k nim aj farár. Teraz pristúpil k Štefanovi a Žofke a tak nahlas, aby ho určite všetci počuli, povedal:
„No, veriaci, čuli ste? Gólos dobrý, hranie dobré.“ Potriasal Štefanovou rukou a pozýval na ďalšiu omšu. Vraj z neho bude dobrý organista.
|
|
