login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Jul 27, 2020

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(255)

vložiť obrázok do galérie

Perúnova daň

@ :: Poviedky ::     Jul 08 2005, 14:54 (UTC+0)

Nováèany - ich hory vraj priahujú blesky viac ako inde

Miesto: Nováčany
Čas: leto 1944
Autor: Slavomír Szabó
English version / Anglická verzia


       Ondrej si končekom jazyka naslinil pery a priložil k ústam prevàtaný kravský roh. Trochu nadvihol hlavu, privrel oči a zatrúbil. ahavý, ale nie príliš hlboký tón sa niesol celou dedinou. Bolo skoré letné ráno, trochu sparno a horúco už od svitania.
        "Langoš máš? Už trúbi!" spýtal sa Jaro ženy Márie len tak letmo, ako vychádzal z domu na dvor, aby vyviedol zo stajne kravu na cestu.
       "Mám, veď si videl, že som včera piekla, nie? A počujem, že už trúbi, tak sa snaž, aby krava nezmeškala. Ja sa postarám o svoje," rezko a sviežo, tak ako vždy ho Mária napomenula, že sa jej nemusí na všetko pýtať a veľa vecí môže byť v poriadku aj bez toho, aby to on stále kontroloval.
       Jaro mávol rukou, nemal jej to zlé, nakoniec, veď mala pravdu.

       Ondrej trúbil vždy na dolnom konci dediny a potom kráčal hore Nováčanmi. I teraz, a ako sa blížil k Jarovmu domu, pred sebou hnal už kravky z prvých dvorov. Bosými nohami našľapoval kameň, nekameň, akoby mal chodidlá tvrdé ako podrážky topánok.
       "Tak zober a pochutnaj si, a nech ti kravy neujdú," trochu s úsmevom, trochu len tak, aby reč nestála, mu Mária podala veľký langoš z kysnutého cesta. Ondrej ho schmatol za pochodu a ani neodpovedal. Vraj, nech mu kravy neujdú. Jemu! Veď už jeho rodičia boli pastieri! Obaja. ¼udia sa síce na nich často pozerali ako na čudákov, keď od jari do jesene žili len s ovcami na Paňovskom košiari, ale boli radi, že im má kto pásť. Ondrej pásol už štrnásť rokov. Je pravda, že prvých desať rokov pásol iba svine, ale to nie je o nič ľahšie ako kravy. Nie, nezbohatol z toho, veď tie jeho konopné gate by už potrebovali záplaty, ale košeľu už mal ľanovú, z jemnejšieho plátna! Vždy ešte skôr ako začala jar, s každou rodinou dohodol, za koľko im bude až do jesene pásť a vedel si zarobiť na prežitie. Naviac, každý deň mu z inej rodiny dali langoš z kysnutého cesta, takže s obedom nemal výdavky. A to nikdy, lebo pásol každý deň. Aj v nedeľu.
       Jeho rodičia, veru, tí síce trčali od jari do jesene pri Paňovciach, ale s ovcami a tak sa mali o kúsok lepšie. V tých časoch sa tak prejedol ovčieho syra - viac, než ktorýkoľvek statkár. I tam sa každý majiteľ ovce, či oviec s pastiermi ešte pred jarou dohodol, koľko im bude platiť, ale pastieri zasa dodávali syr. Podľa toho, aký bol rok. Keď bol dobrý rok, za každú ovcu dali majiteľovi až päť kíl syra. Ak bol rok slabší, suchší, za každú ovcu to boli tri kilogramy. A podarilo sa vyrobiť vždy viac, takže aj pastieri niečo z nadbytku predali a on ako dieťa ho mohol jesť koľko chcel. Vtedy vlastne ani veľmi nechcel, lebo sa mu rokmi zunoval. Teraz však, keď sa zamyslel a predstavil si tie bezstarostné časy, s radosťou by posedel vedľa rodičov a hrýzol ovčiu hrudku. Roky však plynuli, čas nevrátiš.

       Ponorený do spomienok zrazu precitol kráčajúc na lúke ponad dedinu. Ani si nevšimol, kedy tam došiel. Očami prebehol ponad kravské zadky, počítal. Áno, v poriadku, boli tam všetky. Až si vydýchol, lebo už dávno sa mu nestalo, aby namiesto stráženia dobytka dumal nad bohviečím. Keď pozrel naľavo, videl, že do lesa idú už aj drevorubači. Zamával im, ale nevšimli si ho. Možno aj oni boli ponorení do vlastných myšlienok. Jediný, kto mu odmával, bol Jaro, manžel Márie, čo mu dnes dala langoš.

       "Komu to kývaš?" spýtal sa Anton, jeden z drevorubačov, keď uvidel, ako sa Jaro zavrtel.
        "Tam medzi kravami je Ondrej Facan."
       "A čo? Dávno ste sa nevideli?" zaškeril sa Anton.
       "Nie, len moja žena mu ráno povedala, nech dá pozor, aby sa mu kravy nerozutekali. Asi sa ho to chudáka chlapčiska dotklo, tak mu aspoň zamávam."
       "Je to čudák, ale čudákom je každý pastier. Celé dni sám na lúkach. Raz mu z toho šibne," pripojil sa do debaty Imrich, najstarší z drevorubačov, ktorý poznal dobre aj Ondrejových rodičov.
       "Však sotva začalo leto, ešte toho veľa nenapásol. A podľa toho, ako v zime zháňal kadejakú robotu aspoň na deň dva, myslím, že bol rád, keď prišiel zelený štvrtok," zastal sa ho Jaro.
       Každý vedel, o čom hovorí. V Nováčanoch sa síce bolo potrebné s pastierom o pasení dohodnúť ešte pred jarou, ale na prvú pastvu sa išlo až pred Veľkou nocou na Zelený štvrtok. Keď bolo teplo, ľudia vyhnali svoje kravy pred domy, pastier na dolnom konci dediny zatrúbil a hnal ich prvý raz. Ak bolo chladno, i tak šiel, hoc sám. Bol to hotový rituál. Aj keď ešte lúky pokrývali fľaky posledného snehu, aspoň zadul do kravského rohu, prešiel dedinou, hore na lúkach sa otočil a vrátil domov.
       "No, možno má i šťastie, že je pastier. Veľký nenarástol, ktoré dievča by chcelo takého krpca. Teraz si aspoň môže nahovárať, že ostal sám, lebo nemá kedy chodiť za dievčatami," vyrýval Anton, chlap hrdý na svoju výšku, ale čo mu príroda pridala na mohutnosti, o to slabšiu mal asi myseľ. Neprešla chvíľa, žeby do niekoho nezadrapoval.

       Keď drevorubači došli na okraj lesa, na chvíľku si sadli. Dnes si to mohli dovoliť. Už včera spílili štyri stromy a dnes ich potrebovali len zbaviť konárov a pripraviť na odtiahnutie. ¼ahšia to robota, na obed by mohli byť doma. Pohľad na oblohu veštil, že aj keby tej práce bolo viac, i tak by asi z obedňajších tanierov doma chlípali polievku. Bolo sparno, muchy štípali ako besné a obloha sa pokryla oceľovomodrými mrakmi.
       "Myslíš, že budú zvoniť?" spýtal sa Jaro Imricha, ktorý tu mal najväčšiu vážnosť.
       "Azda. Vyzerá to tak. Nie dobrý čas sme si vybrali," povzdychol Imrich a pozrel do dediny na kostolnú vežu, akoby čakal, kedy sa ozve zvon. Mal aj prečo. Tu, v Nováčanoch, keď sa blížil silný dážď, varovali všetkých naokolo vyzváňaním.
       "Ale i tak mi nejde do hlavy, prečo všade inde je búrka iba búrkou a pre nás hrozbou," poškrabal sa Anton po hlave. "Koľkých ľudí tu už zbil blesk?"
       "Nemálo. A aj teba mohol, keby si vlani počas žatvy skoro nepustil do gatí," vrátil mu Jaro vyrývanie. "Chlapi boli ste tam? Už sa dvíhal vietor, všetci sme vedeli, že príde poriadna smršť. Keď sa ozvalo zvonenie, každý sme zarazili kosu do zeme, aby ani kúsok železa nevyčnieval a bežali do dediny. A tuto Anton, vraj už mu chýba len kúsok, že len chvíľku porobí a príde za nami. A keď neďaleko udrel blesk, ani kosu nezarazil, len ju hodil na pole a po ceste nás ešte i predbehol. Potom sadol na gánok pred dom a ujúkal, ako ho bolia nohy. Akoby nevedel, ako sa na boso chodí po poľnom strnisku. Že sa chodidlá vykrúcajú a šliape na ich hranu. On vyľakaný bežal ako prišlo a potom mal nohy samá rana!"
       "Tebe a smeje, ujo opatrný, veď ty si kosu zarazil, ešte ani nezvonilo," cekol nadurdený Anton, a hneď pokúšal odviesť reč inam. "No, keď si taký múdry, povedz, prečo tu furt bijú blesky?"
       Jaro len hodil ramenom. Nastala chvíľka ticha pretkávaná iba šumom lístia, ktorú prerušil Imrich: "To preto, lebo nováčanské hory sú kovové. V Zlatej Idke sa ťažilo zlato i striebro. V Poproči železná ruda. V Rudníku antimón. A ktovie, z čoho sú tie naše kopce, keď tu aj za mierneho dažďa besnejú živly. Počul som, že nováčanské hory sú tiež zo železa, ale čert ho vie. Ruda sa vraj tiahne celým chotárom až tam, kde to volajú Ku obrázku. Ale najviac bleskov vždy udiera na Gubov hárok a ku Dvom dubom."
       "No, tak to sa má Ondrej na čo tešiť. Teraz bude pásť tam, nie?" zachechtal sa Anton, ale okrem neho sa tomu nesmial nikto. Okrem toho, začal sa dvíhať vietor. Nie veľmi, nie prudko ako tesne pred búrkou, ale začal.
       "Poďme dokončiť včerajšiu robotu," rozhodol Imrich a všetci chlapi vstali. O krátku chvíľu sa z okraja lesa ozývali sekery a sojka, ktorú takto vyplašili.

       Štefan Pástor, vysoký chlapisko s hustými čiernymi vlasmi, pozeral z okna na oblohu. V jeho dome, tam na hornom konci dediny, to voňalo ako v apatieke. Byliny sa sušili zviazané v bohatých zväzkoch visiacich na stene, ale mnohé mal aj rozložené na pôjde, či starostlivo označené a suché napchané v platených vreckách. Robil z nich odvary, ale aj prášky a masti. Svojimi liečiteľskými schopnosťami bol známy v celom kraji. Každý autobus, čo zastal v Nováčanoch, priniesol aspoň jedného, dvoch, niekedy i viacerých chorých, čo mu verili viac ako lekárom. Zachránil mnohých takých, nad ktorými študovaní muži v bielych plášťoch zlomili palicu. Aj teraz, len pred chvíľou od neho odišiel s bylinkami a radami čo nejesť muž, ktorého často gniavili prudké bolesti a kàče; vyzeralo to na žalúdočné vredy. Štefan mal v pláne vybrať sa na rastlinky do Jasova. To pretože pri ich zbere nevyberal len ten najhodnejší čas, ale tiež miesto. Aj tým sa líšil od iných bylinkárov, keď vravieval, že nie je dôležité ktorá rastlina má aké účinky, ale tiež na akom mieste rastie. Niektoré také, čo boli aj pri Nováčanoch či Hodkovciach, chodil radšej zbierať do Turne. Svoje plány na dnes však zmenil. Či skôr, zmenilo ich počasie.
       Sotva odtrhol pohľad od okna, ozvalo za z kostola zvonenie. Áno, prichádza búrka a v tomto letnom čase budú aj blesky. Pomaly vytiahol šuflík na stole a vybral z neho sviečku. Hromničku. Určite nebol sám, kto v tejto chvíli takto v dedine urobil. Tie sviečky, čo mali chrániť domy pred bleskom, boli pokropené svätenou vodou. Vždy raz ročne, presne na hromnice, ich dedinčania nosili k farárovi, aby ich posvätil.
       Len čo Štefan škrtol zápalkou a priložil ju ku knôtu, zahrmelo. Nie v diaľke, nie slabo. Presne pred jeho domom švihol blesk a hrom sa ozval okamžite v tej istej chvíli. Potom sa spustil lejak. Poriadny. Veľké kvapky zabubnovali na streche, padali na listy stromov i do trávy. A opäť blesk. A ďalší. Už síce nie tak blízko, ale ani ďaleko. Oslepujúce svetlo a rachot vyplnili izbu s rozžatou sviečkou, buchlo to kdesi na okraji lesa. Štefan pozrel von a napriek stekajúcej vode na okennej tabuli videl piatich mužov, ako ozlomkrky bežia práve k jeho domu. Kam inam, veď vyššie v dedine už žiadna stavba nestála. Rýchlo otvoril dvere a zamával im.
       "Ïa..." chcel Imrich poďakovať, ale ohlušujúca rana hromu ho prehlušila.
       "Dnu, dnu, rýchlo vojdite! Ste všetci?" prezvedal Štefan.
       "Hej, všetci," prikývol Imrich, keď sa rozhliadol. "Len sekery ostali v hore. Pre istotu. Ešte sme ich stihli hodiť na zem a zakryť lístím."
       Päť premočených mužov stálo pri dverách, rozhliadalo sa po dome, ale Štefan ich posúril, nech si aspoň sadnú, zoblečú košele a že im zrobí čaj. Kým to však povedal, opäť dva razy zahrmelo, blesky šľahali blízko, až veľmi blízko na to, aby sa muži pokojne rozprávali.
       "Dnes nie je búrka ako každá iná. Dnes si prišiel Perún vybrať daň!" riekol Štefan Pástor pomaly a dôrazne.
       Chlapi naň pozerali, ale nikto nemal odvahu viac prezvedať. Perún? Veď na toho už neverili ani ich babičky. Perún, Morena, Vesna, to bolo dobré len tak na rozprávky pre deti. Alebo nie?
       Plamienok na hromničke trochu zapraskal, akoby bol vlhký knôt, keď si už chlapi zobliekali košele a prstami vytláčali vodu z vlasov. Potom, ako Štefan položil na stôl hrnčeky s čajom, pomaly popíjali, a i keď to nahlas nikto nepovedal, tešili sa, že búrka slabne. Vlastne sa prehnala ani nie za pol hodinky a prudké bubnovanie vychádzajúce zo strechy sa zmenilo na stále slabnúci šum. Slabnúci do stratena.
       "Niekto je vonku, niekto tu beží!" vyskočil naraz Jaro ako malý chlapec ukazujúc prstom na okno. Naozaj. Od lesa priamo k nim utekal, no, spočiatku nebolo rozoznať kto, ale po chvíľke v mužovi spoznali murára Tomáša. Nevedno, čo robil v lese, dôležitejšie bolo, čo kričal. Len čo otvorili dvere, dobre mu rozumeli aj na diaľku.
       "Utekajte! Utekajte ratovať do lesa, bo do Facana udrel blesk!"
       "Poďme!" zavelil Imrich a ani nečakal, kým ho niekto poslúchne. Sám, bez košele vybehol, ale za ním hneď aj ďalší.
       "Tam! Tam pod stromom pri Dvoch duboch. Pri kameňolome!" roztrasený a hlboko dýchajúc ukazoval Tomáš prstom a chlapi utekali ďalej.
       Už nepršalo. Len nasiaknutá lúka čvachtala pod nohami bežcov. Čoskoro zbadali kravy. Stádo sa rozutekalo, každý kus inde, akiste vyplašené hromami. A tam ďalej, na okraji lesa, ležal Ondrej Facan. Už to nebol ten pomenší pastier, čo každé ráno kráčal svižne hore dedinou. Bol čierny, spálený, miestami na uhoľ. Pomoci mu nebolo. Zo sveta odišiel v miestach, kde sa cítil najlepšie. Na pastviskách.






čitateľov: 8809