Kedy pravdu, kedy nie
@ :: Poviedky ::
Dec 26 2008, 16:22 (UTC+0) | 
December 2008 v Ruskove |
Miesto: Ruskov, okres Košice-okolie
Čas: prelom štyridsiatych a päťdesiatych rokov 20. storočia
Autor: Slavomír Szabó
„Ilonka, princeznička, aj ty si nám prišla pomôcť?“ usmial sa Jano dievčatko, čo práve vyšlo z domu na dvor a zamierilo si to rovno k nemu za chliev. Akurát rozkladal všetko ako treba, lavór s dvoma ostrými nožmi, dosky pekne vedľa seba na rozmočenú jarnú zem, tiež tenké zviazané kyčky z ražnej slamy. Bolo skoré ráno, sotva začalo svitať, prišiel pomôcť bratovi Mižovi so zabíjačkou. Osemročná Ilonka v gumákoch väčších aspoň o tri čísla iba zastala, pozerala sa a neodpovedala.
„No... Nečuduj sa, Janko, nečuduj, že je nemá. Princeznička je totiž urazená. Včera dostala bitku, lebo mi klamala a odvtedy s nikým nehovorí,“ zahundral Mižo, čo práve vyšiel zo stodoly, nesúc stočený hrubý povraz. „Dobrý bude, nie?“ ukázal naň, akoby nebolo jasné, že áno. Neraz ho použili a vždy pomohol. Cez okno z kuchyne sa ozýval štrngot riadu, do toho zaspieval akýsi nedávno prebudený drozd a Ilonka sa mračila naďalej.
„Takže, princeznička, ty si včera neposlúchala otca?“ pokúsil sa Jano znova osloviť Ilonku, ale tá len stiahla pery a hodila oboma plecami naraz.
„Takže ako? Chceš nám pomôcť, alebo ťa tu len mama poslala? Hm? Lebo ak tu budeš len tak stáť, prechladneš. Ale ak sa budeš hýbať a pomáhať nám ako ozajstná gazdiná, potom ti bude aj teplo. Je ti zima?“
„No, čo mlčíš? Rozprávaj, keď sa ťa dospelí pýtajú!“ skríkol odrazu Mižo nečakane prudko, až to prekvapilo aj Jana. Ilonka hneď skrútila tvár do plačlivej grimasy a utiekla späť domov. Štrnganie riadu cez okno ustalo a namiesto toho sa odtiaľ ozval detský plač a hlasy žien. To Haňa, Ilonkina mama a Borka, Jankova žena, chlácholili vystrašené dievča.
Mižo a Jano boli bratia, obaja tridsiatnici a živitelia rodín, čo sa obracali, ako sa len dalo. Časy sa menili a oni sa museli dokázať prispôsobiť. Túžili urvať si to najlepšie zo života, čo im mladosť v rokoch poznačených vojnou odobrala. No nielen oni. Vlastne takmer všetci chlapi z Ruskova i iných dedín s nevôľou pozerali na to, čo sa to v poslednom čase deje. Odkedy nastúpil k moci Gottwald a z niektorých mužov sa stali súdruhovia, človek aby sa hanbil, že chová sviňu. A keby len sviňu. Kravy, sliepky, ale aj zrno z polí, zo všetkého museli odvádzať štátu nemalý podiel, kontingenty ako pokutu za to, že sa snažia uživiť a prilepšiť si. Komisár Mičal chodil po dedine, sčítaval, kto a čo chová, potom im vystavoval zoznamy, koľko čoho majú odviesť. K Mičalovi nosili mlieko a vajcia. Raz za čas tam potom prišlo nákladné auto z Olšovian a všetko odviezlo. Samozrejme, gazdovia za to nedostali ani korunu. A k Brecmanovi sa vozilo zo zabíjačiek. Bol to mäsiar, tak na odber určili jeho. Za každého zabitého brava celá koža a päť litrov masti. Ale s tým chovom to nebolo ani zďaleka také jednoduché. ¼udia tu mali svine hádam odjakživa. Zabíjačky bývali v zime, najmä keď sa blížili Vianoce, ale kto mal prasiatok viac, zabíjal aj pred Veľkou nocou na jar. Lenže od Gottwalda vyšiel jasný príkaz. Prasce možno chovať, iba ak má rodina povolenie. A zabiť sviňu možno tiež, iba ak má chovateľ povolenie, pričom za zakáľací list musí zaplatiť na národnom výbore dvadsaťpäť korún. To už bolo na mnohých priveľa. Platiť, že môžu zabiť vlastného brava, a potom ešte aj odovzdať kontingenty. Otvorene sa síce nebúrili, ale aspoň chovali načierno. Tak ako aj Mižo. Preto už začali s prípravou na zakáľačku tak skoro ráno, rozhodli sa urobiť všetko za chlievom, aby ich nevideli ľudia cez plot. Človek nikdy nevie, koho začne škrieť závisť a zabehne k Ondrejovi Bugošovi; pretože tomu, nakoľko mal veľký dom, nakázali, že musí uvoľniť jednu izbu a zriadili tam policajnú stanicu. Už nie žandársku, ale policajnú. Časy sa menili, bolo potrebné dávať si viac pozor.
„Musíš na malú tak kričať?“
„Tiež by si, keby si mal z toho také nervy ako ja včera,“ odsekol Jano bratovi, keď plač zvnútra domu dlho neutíchal. Mižo rozmotával povraz a na jeho konci robil slučku.
„A čo také vyviedla?“
„Potreboval som pomôcť. Neveľa, však také decko ktovieako nevládze, ale chcel som nanosiť drevo zo šopy na kúrenie. Nakladal som do koša, ale bol som stále sám. Ponosil som to, niekoľkokrát som sa otočil, ale jej nikde. Našiel som ju, ako sa schováva v izbe, Hanča si myslela, že už Ilonka išla dávno za mnou. Tak som sa rozkričal a Ilonka spustila plač. Ale nie taký so slzami. Naschvál revala, len tak nasilu. Len stála a revala. Vraj nepočula, že mi má pomôcť, že preto neprišla. Taká do mňa vošla zlosť, že som jej poriadne naložil. Keď chce revať, nech má prečo. A nech neklame! Odvtedy chodí nafúknutá a nerozpráva.“
„Pozri, môj Janko mal len nedávno sedem rokov, ale ja by som bol radšej, keby nehovoril vždycky pravdu.“
„A to už prečo?“ počudoval sa Jano, slučka na konci povrazu bola hotová a blížil sa čas zabitia svine. Nechcel sa zdržiavať rečami, ale toto ho zaujalo.
„Na jeseň som pálil. Slivovicu. Veď vieš, keby mi na to prišli, nebolo by dobre. Už nielen pokutu, ale aj do väznice by ma mohli poslať. Ale načo kupovať, keď si vieš urobiť sám.“
„A?“
„No, Janko sa zobudil, zdalo sa mi, teda aj Borke sa zdalo, že dáko kašle. Tak sme sa dohodli, že ho necháme doma a nepôjde do školy. Ale nepovedali sme mu, že to kvôli tomu, že tak kašle. Začal by naschvál ešte viac, aby ostal doma aj na ďalší deň. Tak sme mu navraveli, že nám musí pomáhať so slivkami, preto nikam nepôjde. A na druhý deň, keď sa ho učiteľ opýtal, že prečo nedošiel na vyučovanie, povedal, že musel ostať doma pomáhať otcovi páliť pálenku.“
„Preboha! A učiteľ? Neudal ťa?“
„Nie. Ale tàpli sme. Aj som mu potom odniesol fľašku do školy. Keď vezme a vypije, už ma nenahlási. Ale vieš si predstaviť, že by ku mne poslal žandárov? Preto hovorím, decku treba všetko vysvetľovať. Keď poviesť Ilonke, že urob toto alebo hento, poslúchne, ale bude to len rozkaz. Lenže keď jej pekne vysvetlíš, že v dome musí byť teplučko a na to je potrebný oheň v peci, teda aj drevo, sama pomôže a ešte bude mať aj pocit, že je užitočná. Hovoriť s deťmi, vysvetliť im čo a ako. Potom už nebude tak revať ako teraz.“
Obaja chlapi pozreli na otvorené okno, z ktorého sa jačavý plač rozliehal už celým okolím. Chlácholenie žien nepomáhalo.
„Počkaj, zájdem za ňou, porozprávame, a potom už ideme na to. Uvidíš, Ilonka nám bude pomáhať, že sa budeš sám čudovať.“
Jano sa zdvihol od dosák a prebehol na gánok, hneď nato zmizol v dome. Mižo namrzene stál, nepáčilo sa mu také poučovanie od brata, naviac, čas už zasa o niečo pokročil. Sviňa v chlieve ešte stále pokojne chrochtala, netušila svoj osud, takéto prestoje boli zbytočné. Lenže po chvíľke nastal div divúci, jačavý plač v dome stíchol a zakrátko vyšiel von Jano, držiac Ilonku za ruku. Za nimi obe ženy, Hanča i Borka, jedna s veľkým kastrólom, druhá s fľašou a pohárikmi.
„Ilonka, pozri, aký má tvoj otec v rukách povraz. Vieš načo nám je?“ začal vysvetľovať Jano.
„Neviem,“ povedalo dievča už pokojnejšie, i keď kútikom oka stále sledovalo otca, či na ňu zasa nezačne kričať.
„Tvoj ocko teraz pôjde do chlieva a zatiahne slučku prasiatku na jednej nôžke. Poriadne, nech sa nevyšmykne. Prasiatko vyvedieme von a druhý koniec povrazu zaviažeme tuto o strom, aby nám neušlo. Lebo stalo sa už aj také, že svinka utiekla a museli sme ju naháňať cez polovicu Ruskova. Rozumieš?“
„Hej, ale ako ho chcete zabiť? To musíte?“
„Keď chceme jesť klobásky, jaterničky, slaninku, tak musíme. A vidíš, aj tvoj ocko, aj ja, aj tvoja mamka, aj Borka, všetci sme tu, aby sme si pomáhali, takže keď si už taká veľká dievka, mohla by si pomáhať aj ty. Budeš?“
„Hej, ale ešte si mi nepovedal, ako ho chcete zabiť.“
„No,“ zatiahol Jano, „niekde prasa zabíjajú tak, že ho buchnú veľkým kladivom doprostred čela. Poriadne a z celej sily. Keď odpadne, podrežú mu krk. Šmyk, šmyk, rovno cez lalok, cez žily. Ale my to robíme inak. Vytiahneme svinku von, s tvojím ockom na ňu skočíme a pichneme jej nôž rovno do srdca. Poriadne hlboko, až ani tu, aha, na tomto dlhom nožíku nebude vidieť ani kúsok čepele. Celý bude vo svini. Pravda, nie vždy sa strafíme priamo do srdca, preto treba s takým nožom špárať, keď už je tam vpichnutý, na všetky strany. Ale lepšie je sa strafiť ihneď, lebo v taký čas sviňa ryčí, že idú uši prasknúť. Druhý z nás zatiaľ podreže prasaťu krk a tvoja mamka s Borkou podložia lavór, aby sme tu krv chytili. Aj to treba vedieť ako urobiť, lebo inak môže krvička striekať všade po okolí, na zem, do blata, môže nám postriekať vlasy a tiecť za krk i po rukách. A to by bola škoda. Vieš, aj z krvi sa dá robiť dobré jedlo. Dobré krvavé jedlo. Veď uvidíš, ochutnáš.“
Jano vykladal, gestikuloval, cítil sa mimoriadne dôležitý, že môže bratovi ukázať, ako treba jednať s dieťaťom, aby poslúchalo aj bez bitky. Nevšímal si pohľady žien, čo najskôr sa len tvárili neisto, ale potom si prikladali ukazováky na pery, nech už, preboha, mlčí. Ba nevšimol si ani, ako Ilonka bledne, najmä keď hovoril o tom špáraní nožom v srdci ešte živého zvieraťa a chytaní krvi.
„Keď prasiatko bude na onom svete, opálime ho tuto so slamenými kyčkami. Potom ho ešte oparíme horúcou vodou, očistíme kefkami a rozrežeme mu brucho. Zatiaľ, čo ty pôjdeš a mamkou a tetou Borkou upražiť krv na panvici, tak pekne s cibuľkou, ja s tvojim ockom vyberieme z prasiatka črievka a pečienku a vnútornosti a potom ho porežeme s nožíkmi a sekerkami posekáme na kúsky. Podržíš nám zatiaľ sekeru ?“
„Mamka, môžem ísť domov?“ obrátila sa odrazu Ilonka na Hanču.
„Môžeš,“ len toľko povedala Janova švagriná a dievčatko sa hneď otočilo.
„A to už prečo? Prečo ideš preč?“ hlesol Jano, ale v tej istej chvíli Mižo zakričal:
„Ilonka, tak ty nepomôžeš? Čo chceš doma?“
„Musím sa ešte učiť,“ zakričala, ani sa neobzrúc.
„Neklam! Veď si sa včera s mamkou učila. Sama si povedala, že už máš úlohy hotové! Klamať sa nesmie, musíš hovoriť vždy pravdu! Pravdu, pravdu, pravdu!“
„Ty si tomu dal,“ pozrela Borka na Jana a kývala neveriacky hlavou.
„Čo, bolo niečo zle?“
„To je dievča, malé dievčatko. Ani ja, kým som bola malá, som sa na zabíjačku nemohla pozerať. S dievčatami sa musí inak, ani nášmu Jankovi by si tak nehovoril! Dobrí ste vy bratia, ani jeden deťom nerozumiete.“
Jano sa zahanbil. Chcel sa predviesť pred bratom a namiesto toho si pripadal ako úplný hlupák. Ešte aj žena ho pokarhala. Aspoňže Hanča otvorila fľašu a uliala slivovice. Každá zabíjačka musí začať prípitkom. Už nevedno prečo, ale musí. A tak si pripili. Všetci štyria. Na dobrú šunku, slaninu, mäsko, čo už isto začne o chvíľu rozvoniavať po celom dome. Tiež na to, aby ich nikto nezbadal a neudal. Zakáľací list nemali, ale čo už. Bude dobre tak i tak.
Práca išla naozaj podľa ich predstáv. Sviňa dokonca ani veľmi nekvičala. Len čo ju vytiahli von, Jano jej šikovne vrazil nôž presne tam, kde mal. Aj s Mižom sa na ňu zvalili, takže sa nevládala poriadne pohnúť a krk mala hneď podrezaný. Ale čudo nastalo neskôr. Keď už zo zvieraťa vyšli i zo dva litre krvi, vtedy sa začalo štorcovať a metať. No... Čudo... Každý mäsiar by im povedal, že brav je najskôr v šoku, ale tesne predtým, než celkom zájde, akoby si ešte uvedomil, čo sa stalo a začne sa brániť. Pokiaľ môže, ak má na to ešte silu. Stalo sa vraj aj také, že mu už párali brucho, no odrazu sa postavilo na všetky štyri. Teraz to však chlapi zvládli. Ležali na ňom hádam štvrťhodinu, kým si boli istí, že už načisto stieklo z krvi. Jano potom zapálil prvú kyčku slamy. To bol ten okamih, ktorého sa naviac každý bál. Prasacie chlpy, hoc ich na ružovej koži ani poriadne nevidno, dokážu narobiť pri opaľovaní poriadny smrad. Človeka nablízku až zatiahne, šíri sa to cez dvor až na ulicu. A vietor práve nefúkal, dalo by sa ľahko uhádnuť, že tam zabíjajú. Nebolo však času vyčkávať, začali robiť.
Pach spálených chlpov prekladali slivovicou, potom vyprážanou krvou. Dobre si na nej pochutili. Deň sa prehupol cez poludnie, kosti, mäso, slanina, všetko bolo rozporcírované ako treba. Ba aj na dvore to upratali tak, že keby i niekto vošiel, nezbadal by, čo sa tam ráno dialo. Len v kuchyni sa naďalej robilo. Borka práve mlela mäso, vo vedre s vodou ležali už vyumývané črevá na plnenie jaterníc i klobások. Presne podľa plánu. Všetci boli spokojní. Všetci, až na Ilonku. Dievčatko sa otca bálo, Janovi dokonca celkom vyhýbalo. Mižo síce občas zabrblal, že čo to má za dcéru, aké sú tie dnešné deti rozmaznané. Vraj kam to svet speje, keď decko neposlúcha, nepomáha a každý mu to toleruje. Ale viac sa jej teraz venovať nemohol. Len počas jedla, keď si dávali prvú dusenú bravčovinku s kapustou, sa jej spýtal, či sa dnes učila. Keď prikývla, že áno, hneď jej pohrozil prstom, nech neklame.
Akurát Jano skúšal, či ženy ryžu dosť uvarili a môžu ju pridať do zmesi na jaternice, keď voľakto zabúchal na dvere. Prekvapilo to všetkých, nikoho cez okno nevideli prichádzať. Naviac, v tej chvíli si uvedomili, že nemajú zamknuté.
„Sused, tu si?“ vstúpil do kuchyne lysý Andrej z vedľajšieho domu. Potiahol poriadne nosom, vône ho isto príjemne dráždili, ale už samotný pohľad naplno vypovedal, čo sa tu dnes robí.
„Doma, však vidíš,“ zastal mu cesto Jano, lebo neveril nikomu.
„Tak skry! Rýchlo všetko skry! V krčme som bol. Len tak na jedno pivko po obede, keď tam prišiel Mičal. Ktosi ho volal, nech si vypije, ale on len toľko hovoril, že teraz nemá čas, treba obchodiť dedinu, lebo vraj má hlásenia o čiernych zabíjačkách. A potom sa pýtal, či si bol dnes v krčme.“
„Ja?“ prekvapil sa Jano.
„Ty a Pešta z Kucika. Vravel, že najskôr ide skontrolovať Peštu. Tak to znamená, že odtiaľ príde sem!“
„Kedy to bolo?“
„Teraz, rovno z krčmy idem!“
Radosť z podareného dňa sa vytratila. Ani nikto nestačil lysému Anderovi poďakovať za upozornenie, ako prišiel, tak aj zmizol. Zato všetci ostatní, ako stíhali, tak prenášali všetko, čo mohlo dokázať ich vinu. Že zabíjali, i keď súdruhovia z úradu nepovolili. Koryto s mäsom, vedro s črievkami, pliecko, čo bolo skoro také pekné ako mäso zo stehna, to všetko teraz mizlo v komore, dokonca v skrini medzi šatami, ale najmä pod posteľou. Mičal sa zatiaľ ešte neobjavil, ale mohol prísť každú chvíľu, všetko zrekvirovať a vyrúbať pokutu, že by sa im hlavy zakrútili. A na chov svíň by už povolenie nedostali nikdy. Kto mal povolenie na jednu, mohol chovať dve, nejako to skryl. Ale kto nemal žiadne povolenie na chov a čosi mu grúlilo z chlieva, takého už odhalili poľahky. To by bol koniec. Tieto pálivé myšlienky, čo sa všetkým premieľali hlavou prudko ako plamene ohňa, ich poháňali neuveriteľným tempom. Kuchyňa sa zmenila na nepoznanie, už ostali len štyri plné hrnce s mletým mäsom, ktoré nebolo kam položiť.
„Pod perinu, daj ich pod perinu! A ty, Ilonka, si ihneď ľahni do postele a rob sa, že si chorá! Rozumela si?“ priduseným hlasom, ale rázne nakazoval Jano. Ilonka nemala odvahu a ani chuť sa vzpierať. Veď nemusela vláčiť drevo, ako po nej chceli včera, ani pomáhať nosiť ťažké hrnce, ako by dopadla dnes, ak by sa nevyhovorila na učenie. Teraz po nej len chceli, aby si ľahla a robila sa chorá.
Keď Mičal nakoniec prišiel, Jano s Mižom sedeli za stolom a hrali karty. Marča vyprážala na masti cibuľu, že chystá praženicu, nejako musela tie pachy prekryť, či vysvetliť. Borka zasa postávala pri posteli v izbe a sústrastne pozerala na malú Ilonku.
„Dobre, dobre,“ po chvíli povrchného hľadania na dvore i v kuchyni si zapisoval Mičal poznámky na akýsi papier, čo ani nevyzeral úradne. „Viete, oznámia mi a ja prísť musím, nechcel som inak rušiť,“ ospravedlňoval sa naoko.
„A kto ti oznámil takú sprostosť? Že zabíjame?“ zaujímal sa Jano.
„To povedať nemôžem. Ale, keď je všetko v poriadku, chlapi, takú partičku kariet by som si s vami zahral aj ja. Viete, tá funkcia, však už ani pomaly neviem, ako sa mastí sedma.“
Bratia na seba mlčky pozreli, prvý sa ozval Jano: „Nedbám, Mičal, môžeme zahrať spolu, ale nebojíš sa, že pochorieš? Videl si, dcéra mi leží a vieš ako sa hovorí. Aj keď je chorý v druhej izbe, bacily sú po celom dome!“
Mičal sa usmial a mávol rukou. Vzal to ako priateľské varovanie, nech sa nenakazí, veď kto by potom kontroloval dedinu? Pre istotu sa však postavil na prah dverí, nazrel do izby a spýtal sa: „Ilonka, a čo ti je? Veľmi si chorá?“
„Nie, ja nie som chorá. Ja sa len mám robiť, že som chorá. Aby otec mohol pod perinu schovať mäso, čo sme dnes zabíjali sviňu. Tak mi nakázal. Tak aj ja tak hovorím, lebo otec vraví, že sa klamať nesmie!“
Tvár komisára Mičala náhle stvrdla. Presne tak, ako to vyžadujú predpisy pri kontrolách...
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Slanské vrchy, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
