Vozy obsadené smrťou
@ :: Poviedky ::
Dec 30 2008, 11:12 (UTC+0) | 
Vojská postupovali od Dargovského priesmyku na Košice cez Košický Kleèenov a hneï ïalšou obcou bola Svinica. Aj v nej Nemci nariadili evakuáciu civilného obyvate¾stva. |
Miesto: Svinica, Ïurkov, okres Košice-okolie
Čas: november 1944 – január 1945
Autor: Jiří Zaťovič
¼udia pobrali, čo vládali a poutekali. Evakuácia ich vyhnala spod strechy, ale neukázala im, kam sa majú ísť ukryť. A tak sa krajom túlali z miesta na miesto stovky nešťastníkov. Prechádzali z dediny do dediny, prekračovali potoky, hranice chotárov i hranice štátov, na tie už nikto nedbal. A hoci sa v každej ďalšej dedine našli dobrí ľudia, nikto nevedel, kedy bude treba znovu zbaliť svojich päť slivák do zajdy a pobrať sa na ďalšiu cestu. A tak ľudia už spávali poobliekaní a obutí, tu na posteli, ak mali šťastie, ale často aj na slame a vraveli si, že majú šťastie tiež, lebo inak mohli ostať pod holým nebom. Rozprávali sa medzi sebou málo, únava im z hláv vyhnala myšlienky, držala sa ich už iba jediná – nech je koniec!
Ale nie všetci brali duniace hrozby, podporené papierovými apelmi vážne. U Vinckov zostali sedieť doma. Ako by to vyzeralo, keby chalupu nechali len tak – napospas vojnovej búrke?! Napokon, ani by sa nemuselo nič diať, veď koľko už bolo takých hrozieb a koľko dedín ostalo uchránených, že do nich ledva guľka zablúdila?! A tak líhali i vstávali na pozadí dunenia delostreľby. Zvykli si, človek na všetko zvykne. Nejako prečkajú, Nemčúri už prehrali a tak skôr či neskôr aj odtiaľto odtiahnu; pochovajú svoj sen o Tretej ríši, ktorá mala byť väčšia než čokoľvek pred ňou a ktorá mala priniesť na Zem večný mier.
Pekný mier! Aj sa taký žart objavil – vraj mier, mier! Veď mierim, len sa toľko nemetaj!
Život v dedine šiel tak, z nohy na nohu. Objavil sa sneh, aby zasa zliezol, kopčeky sa zakryli do hmly, občas ukázali biele temená. A dunenie neustávalo. Ani sa nepribližovalo, ani nevzďaľovalo, neďaleký Dargov bol začarovaný. Keď dopadli prvé granáty bližšie k dedine, zmocnila sa ostávajúcich panika. Chrániť dom, či ratovať život? Ale ako uchrániš dom pred guľou? Čo ju budeš do siete chytať? Pribudlo prázdnych chalúp so zatlčenými okenicami i dverami.
Dedinu obsadilo vojsko. Sivé uniformy štekali povely, čaty vojakov sa presúvali z miesta na miesto, odchádzali do lesov okolo dediny obťažkaní mínami a vracali sa naprázdno. Podmínované boli aj telegrafné ståpy, neobišli ani mosty. Okolie Svinice bolo rozryté ako po nájazde diviakov. Každé ráno zverbovaní chlapi s lopatami a čakanmi kráčali pod hlavňami automatov kopať zákopy a palposty. Všetci sa pripravovali na ťažké boje.
Vincko sa dobitý po robote zvalil na lavicu. Zasa musel kopať. Keby spočítal, koľko palpostov už prichystali, a na každú stranu, akoby Nemci chceli ich dedinu uchrániť pred všetkými nebezpečenstvami! Aj by niečo pojedol, všade okolo však bola armáda a tak mal aj kúsok chleba horkú chuť.
„Davaj!“ rozrazil dvere taký piadimužík, len fúziská mu trčali na všetky strany. Namieril na Vincka automat a posunkami ho vyhnal na dvor. Prikázal mu vytiahnuť plechovú vaňu, nasypať do nej zrna, aby mohol nachovať koňa.
Darmo sa Vincko bránil, darmo namietal, že to predsa nemôže urobiť, že zrno je na múku a z múky bude chlieb, aby nepomreli od hladu a prečkali blížiacu sa zimu, že vojaci majú zakázané chodiť po domoch a rabovať, automat príliš hrozivo trčal proti jeho mladej hrudi, nemal chuť stratiť život pre trochu žita. Ukrajinec, taký zbeh, čo bojoval spolu s Nemcami, sa spokojne posadil k studni, pozoroval svojho koníka, pohladil ho, objal a prihováral sa mu. Vincko využil chvíľku mieru a vybehol z dvora. Rovno k veliteľstvu. Prekričal sa cez stráže a priamo akémusi fírerovi sa posťažoval na vojaka, čo ho ohrozoval. Veliteľ zavolal z chodby službu, čosi naštekal, vojak sa vystrel, zrúkol: „Ja vohl!“ a zmizol.
„Álesist ordnung!“ počul Vincko tejto jesene už hádam stý raz. Nič nebude v poriadku, pomyslel si a vracal sa domov. Na dvore už stáli štyria Nemci, medzi nimi ukrajinský bajúzatý piadimužík. Lietal od jedného k druhému. Opracovávali ho fackami, kopancami, nadávkami. Z divného chlapa bolo klbko, ktoré si tí štyria posúvali. Ukrajincov automat sa hompáľal na kľuke na studni. Odrazu vojaci prestali s bitkou, jeden vzal piadimužíkovi zbraň a ostatní ho viedli medzi sebou. Viedli ako viedli, chlap bol dobitý, ledva prepletal nohami, tak ho sem tam aj ťahali.
Len nech ho nezastrelia, zľakol sa Vincko. Už sa v dedine stalo, že na výstrahu zastrelili vojaka, ktorý nechcel rozumieť rozkazom. A tiež to bolo za takú hlúposť, komusi odpil z mlieka. Vincko už oľutoval, že sa bol na toho divného polochlapa sťažovať a keď sa mu eskorta stratila za zákrutou tàpol až do neskorého večera, či nezačuje výstrel.
Posledných nerozhodných vyhnala z dediny armáda a žandári. Vyhlásili ďalšiu evakuáciu a teraz musel ísť každý. Kto nechcel, tomu pomohli. Aj kopancami. Kto mal povoz, naložil potrebné veci, kto nemal, poskladal jedlo a cennosti do plachty, prehodil cez plece a za neustáleho poháňania štekajúcich Nemcov opustil svoj dom. Dedinu zaplavili slzy a nárek. O to ťažšie sa lúčili ľudia s ľuďmi. Do poslednej chvíle verili, že sa im vojna vyhne, množstvo vojakov, tanky, zákopy a neustále dunenie však svedčili o niečom inom. Pred domami postávali sivé uniformy. V rukách držali vrecia, čakali len na to, kedy posledný človek opustí chalupu a zamkne, aby vzápätí rozrazili dvere, vtrhli dnu a vrhli sa na rabovanie. Všetko malo pre nich cenu, zabudnutá homoľa cukru rovnako ako hodiny na stene. Ulakomili sa aj na kríže nad dverami, stolce a lavice, nenechali ani periny a slamníky. Plnili vrecia a odnášali ich do pristavených áut. Z výšky vyzerali ako dobre organizované mravenisko. ¼udia ešte neboli vonku z dediny a už vedeli, že sú z nich žobráci.
A tak sa Vincko s kamarátom dostali do neďalekého Ïurkova. Zo slovenskej Svinice na územie, ktoré už od tridsiateho ôsmeho patrilo Maďarom. Nikto ich nestaval, nikto od nich nepýtal papiere. Vojna rozvrátila už aj posledný poriadok, ktorý ako-tak udržiavala v tyle armáda. Kto mal ruky, nohy i trochu rozumu, utekal a bral, čo vládal. Keď sa k Vinckovi dostal chýr, že v Ïurkove je vraj týfus, už boli na hranici chotára. Stmievalo sa, tak sa pokrižovali a pomodlili. A poručeno bohu, buď nás zachráni alebo zahynieme.
V zákopoch na kraji lesa okolo Svinice ostávali vojačikovia, zverbovaní na poslednú chvíľu, takí holobriadkovia, čo ich kdesi v Tramtárii posadili do vlakov a odviezli sveta kraj. Ani poriadny výcvik nemali. Na fronte sa museli rýchlo naučiť, ako nevystrkovať hlavu a ratovať holý život. Popri nich a vedno s nimi boli v zákopoch vojaci, čo pochodili pol Európy, najprv pri víťaznom ťažení, vo vytržení sledovali, ako sa rozširujú hranice ich raja na Zemi, dovolenkovali raz v horách, inokedy na Riviére, prechádzali sa po Ríme a okúsili aj africké slnko a všade ich vítali ako víťazov. Neskôr so sklopenými ušami opúšťali pozíciu za pozíciou, na slávu a dievčatá iba spomínali, až sa ocitli na najťažšom, východnom fronte, kde vôbec nešlo o víťazstvo alebo o boj, ale o prežitie. Každý, kto sa dostal na dostrel Rusov, hovoril o nich s poznateľným rešpektom. Ani zákopová nuda nemusela zapracovať, aby sa mladí nadšení vojačikovia dozvedali o tom, čo dokážu tie zdivené hordy, keď sa ženú do útoku. Už pri spomienke na hromové urááá!, ktoré sprevádzalo ruské útoky, im behali zimomriavky po chrbte. To dunenie kanónov bolo celkom príjemné, znamenalo, že nepriateľ sa nehýbe. Nejaký čas budú vyčkávať, možno aj kus zimy prežijú v relatívnom závetrí.
Vincko zaklopal na okno, spoza ktorého cez zatemnenie prenikala kvapka svetla. Len aby ich Keverovci prijali. Ak sa budú domáci báť, budú musieť s kamarátom ďalej. Žiadna príjemná predstava pred mrazivou nocou...
„Kto je tam?“ ozvak sa šepot od dverí.
„Ja, Vincko.“
„Vincko? Ako si sa sem dostal?“ začudoval sa starý Kever, lebo jemu hlas patril.
„Prišli Nemčúri a hnali nás. Že sa front rýchlo blíži.“
„A na hranici?“
„Hranice už niet. Len hranica medzi dňom a nocou, ujo.“
„Pozrime ho, aký básnik z neho rastie!“
„Prišli sme k vám, že nás prichýlite.“
„Prišli?“
„S kamarátom. Ukáž sa, Ïuro! Aj kravku sme priviedli.“
„Poďte chytro dnu, nech vás niekto nevidí,“ zavolal Kever chlapcov. Za dverami sa na nich vrhlo teplo od pece. V mihotavom svetle stíšenej petrolejky videl Vincko pokope celú rodinu. Baba s dedom, Keverova žena, ich štyri deti, pod stolom ležal aj psisko.
„A je to pravda, že je u vás týfus?“
„Tak už sa to roznieslo!“ vzdychla Keverová.
„Čo ich plašíš, stará?!“
„No čo. Keď to budú vedieť všetci, prídu nás vypáliť, aby sme neroznášali chorobu!“
„Jaj, baby, baby! Aké majú dlhé jazyky, také majú krátke rozumy! Žiadny týfus tu nie je. Jediná pliaga je v tábore nad dedinou, starý Banga, nepriateľ a zároveň prvý milovník všetkých ďurkovských sliepok! A ten Cigán Banga vymyslel, že rozšíri, že je tu mor, aby sme mali pokoj od vojska. Veď viete, ako to vyzerá u vás v dedine a všade naokolo. A tu – ani vojak. Tak sa boja, ako čert kríža! Len keby sa tak ešte aj tí rudoarmejci chceli dedine vyhnúť.“
Chlapci zložili batohy napratané chlebom, slaninou, cibuľou a všetkým, čo sa dalo z komory pobrať, aby nepokapali od hladu, usalašili sa na lavici, aby si oddýchli, ale gazda už ich volal, nech si idú nabrať slamy a obriadiť hoviadko, aby boli všetci na noc na poriadku.
Delostreľba zosilnela a prišla aj podpora z neba. Sovietske bombardéry prelietavali nad zákopmi a vyprázdnenými dedinami, pozhadzovali míny a vracali sa späť. Nabrali ďalšiu dávku smrti, zacielili na cesty, železničné trate, mosty a pripravovali nepriateľa na koniec. Chlapci spolu s Ïurkovčanmi podchvíľou utekali do pivníc, našťastie poplach bol planý.
„Počuj, mali by sme sa pozrieť, ako to u nás vyzerá,“ oslovil Ïuro Vincka, keď sa zasa raz štverali von z tmy. „Čo keď nás bombardovali, videl si, kade leteli! A počul si, čo sa stalo v Klečenove!“
„Lenže to by sme museli stihnúť tak, aby nás nikto nehľadal.“
„No veď, lesom sme tam za chvíľu, po tej starej ceste.“
Viac sa nedohadovali a poza ploty sa rozbehli k lesu. Začalo husto snežiť, to si ich nikto nemôže všimnúť, leda by mal ďalekohľad. Zapadli do hory, trochu sa vydýchali a poklusom pokračovali ďalej. Možno sa budú musieť obrátiť, možno prespia v prázdnej chalupe. Odrazu už boli doma, preleteli cez most ponad potok, zabočili doprava a obzerali domy. Pribudlo vybitých okien, ale inak sa nič nezmenilo. Spomalili, aby sa lepšie rozhliadli. Prázdna dedina im naháňala strach, stále sa obzerali na všetky strany, akoby mal na nich niekto vyskočiť. Ale prihnal sa len zabudnutý Dunčo z horného konca, motal sa im popod nohy a od radosti vrtel chvostíkom.
Zahrmelo a čosi ich prudko sotilo na zem. Tá sa pod nimi pohla a okolo lietali kusy dreva a hliny a padal dážď. Keď sa trochu prebrali z ľaku, keď im dohučalo v ušiach, mohli sa obzrieť, čo sa stalo. Namiesto mosta a potoka našli len hlbokú jamu, čo zalievala lenivá voda. Psík ležal na brehu krátera bez života. Nejaký šikovný delostrelec spoza kopca náhodou trafil. Bez výstrahy sa stali svedkami toho, čo dokáže granát vystrelený z dela. Ani na seba nepozreli a trielili z dediny. Tu by neprespali ani za deravý groš!
„To bolo ako keby ma vystrelilo do neba!“ uzatváral rozprávanie Vincko. Mal pred očami a v ušiach opäť ten hluk a po ňom šum, v ktorom sa stratili všetky normálne zvuky, až sa bál, že ohluchol. Bolela ho hlava a bál sa zatvoriť oči, lebo sa s ním hneď roztancovala stolička.
„Tento deň by si si mal zapamätať!“ povedal Kever. „Druhý raz ste sa narodili.“
„Len mi musíte povedať, čo je dnes za deň,“ usmial sa hrdinsky Vincko.
„Dvadsiaty štvrtý december tisícdeväťstoštyridsaťštyri.“
„Vianoce?“ prekvapil sa Ïuro.
„Veru, Vianoce,“ prisvedčil Kever.
„A stromček?“
„A bobaľky?“
„Chlapci, veď viete, že u nás sa také nerobí. Pozrite, pekne sa pomodlíme a pôjdeme spať.“
„To ani polnočná nebude?“
„Jaj, Ïuro, veď sme u luteránov, nevieš?!“
Ïuro s pretiahnutou tvárou vstal, keď sa gazda začal modliť v mene celej rodiny. Snažil sa pridať, ale aj ten Otčenáš mal nejaké iné slová a tak iba otváral ústa. Najradšej by do nich čosi vložil, ale zmeškali večeru a ušiel sa im len okruštek chleba a trocha mlieka. To sú mi Vianoce! Oči mu zasklilo, spomenul si na vlaňajšie, síce tiež vojnové, ale ďaleko od bojov, dali si dobrých bobaľkov, hustej kapusty, skrúcaníkov, zaspievali koledy a šli aj na polnočnú omšu, kde sa všetci úprimne radovali, že sa narodil Ježiš. A modlili sa, aby už bol koniec tohto nemravného času, v ktorom sa ľudia zabíjali a nikto nevedel, prečo a načo. Asi sa však modlili málo...
Zima zasekla tesáky do fliačika zeme pod Dargovom. Bogota sa vyfintila do bieleho a jej dlhý závoj padal až do Ïurkova. Mrzlo, že až slová padali k zemi skôr, než došli k tomu, komu boli určené. ¼udia keď nemuseli, nevychádzali. Dunenie už neprestávalo a zdalo sa, že sa na dedinu valí zo všetkých strán. Vianoce, Nový rok, či ďalšie januárové dni – všetko jedno. Prileteli kàdle vrán, polia sa nimi černeli a zima hrozila, že vtáky zbaví strachu z ľudí a nechá ich zaútočiť na dvory.
Vincko s Ïurom pozerali smerom k Svinici, zasa ich omínalo, že sú za kopcom a nevedia, čo sa doma deje. Nikomu nepovedali, veď by ich ani nepustili a vrhli sa k lesu. Len teraz vrany obchádzali, mali rešpekt voči takej presile. Na kopci zastali, zdalo sa im čudné, že okolo ich dediny nie je žiadny pohyb. Veľmi opatrne sa pustili dole kopcom a na kraji vyčkali, či sa aspoň niečo nepohne. Po chvíli nehybného ticha pokračovali popri plotoch. Ani vločka snehu im pod nohami nevrzla, preto okamžite začuli ťažkopádne dunenie unavených krokov. Hodili sa do záhrady a doplazili do chalupy obuvníka Mezeia. Otvorili sa dvere a čiasi ruka ich vtiahla dnu.
„Čo tu robíte, chlapčiská!?“ prekvapil sa, keď spoznal Vincka a Ïura.
„A ja som si myslel, že ste zlodeji!“
„Zvedaví sme boli, ujo. A také podozrivé ticho je tu, že sme hneď začuli kroky.“
„Hej, aj ja som čosi počul. Tak čušte, nech sa dozvieme viac.“
„Vy ste tu odkedy?“
„Čo je vás do toho, chlapci!“
„Vy ste tu celý čas?“
„Nevypytuj sa už toľko a čuš!“
Búchanie na dvere bolo nad všetky rozkazy. Ešte aj dýchať prestali.
„Kto zdes? Otkryte!“
Mezeia akoby pokropil živou vodou. Vystrel sa, otváral dvere a: „Zdravstvujte, druzja! My vas uže očeň ždali!“
„Zdravstvuj. I kde vsje ľjudi?“
„Oni ušli. E-va-ku-a-ci-ja, ponimajete?“
„Da, poňjatno. I ty počemu zdes?“
„Ja neušol, ja ždal... na vas!“
„Mu rozumieš?“ spýtal sa Ïuro.
„Čuš, lebo nepočujem,“ zahriakol ho. „Jasné, že rozumiem. Pýtajú sa, kde sú všetci a Mezei im hovorí, že boli evakuovaní.“
„To sú Rusi?“
„Sú!“
„To už je teda koniec vojny?“
„Bárs by si mal pravdu!“ Vincko vstal z kúta a Rus vo dverách na neho namieril samopal.
„To už som zažil,“ mávol Vincko rukou.
„Nebojtes, druzja, eto toľko malčik i jevo drug,“ volal k sebe Mezei Vincka aj Ïura.
„Chlapci, oslobodili nás, už je po vojne!“ tešil sa obuvník. „To sú ruskí vojaci, asi prieskumníci, o chvíľu tu bude armáda a potom už bude mier.“
„A vy skade viete s nimi hovoriť, že vám rozumejú?“
„Jaj, koľko rečí vieš, toľko priateľov vo svete nájdeš! Ja som sa do Svinice prisťahoval, inak som z Uble a tam sa inak nehovorí.“
„To už sa môžeme pozrieť aj k nám domov?“
„Radšej ešte poseďte, kým prídu vojaci. Potom už budete môcť ísť.“
Aj vzduch bol odrazu akýsi sladší a lahodnejší. Mezei im nalial z ražnej kávy, nevadilo, že je horká, zahriala ich aj bez cukru. A ako predpovedal, tak aj bolo. Do dediny vtiahli vozy a záplava vojska. Lenže keď sa chlapci chceli pozrieť domov, lapil ich akýsi prísny chlapisko, dostali lopaty a rozkaz håbiť jamu. Pod cintorínom. Prichádzali vozy prikryté plachtami, vypriahli z nich unavené koníky. Nedbanlivo strážiaci vojačik sa usalašil ku kolesu, oprel si bradu o samopal a zadriemal.
Vincko pribehol k vozu a podvihol plachtu. Vykåzla spod nej omrznutá a skrvavená ruka, až zjajkol. Pozrel z druhej strany, tiež tam ležal tvárou dole vojak bez života. Ležali tam jeden cez druhého. Aj pod plachtou na ďalšom voze. Všetky vozy boli obsadené smrťou. Až teraz mu došlo, že on s Ïurom, že sú vlastne hrobármi. Že ich sem dali, aby kopali hroby. Lenže pre toľkých?
„Davaj, malčik! Prichodit večer, para rabotať, ne smotreť! Ne smotri na smerť, buď živoj!“ To sa prebral vojačik z driemot a poslal Vincka späť k smiešnej ryhe, ktorá mala byť hrobom pre všetkých tých màtvych.
Koľko im potrvá, kým vykopú jamu, aby do nej vošli všetky hrôzy tejto vojny?
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Slanské vrchy, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
