Hankine otázky
@ :: Poviedky ::
Jul 10 2005, 08:36 (UTC+0) | 
Šemša - jej starí obyvatelia hovoria, že ruské delá, ktoré strie¾ali na kaštie¾, boli na kopci neïaleko Šace |
Miesto: Šemša
Čas: Január 1945
Autor: Slavomír Szabó
"Mama, môžem si zobrať do kaštieľa čiernu šatku? Prosím..." zašvitorila Hanka, keď Jolana otvorila ťažkú drevenú skriňu, aby do nej uložila čerstvo vyžehlené blúzky. Domom sa niesla vôňa dymu zo žeravých uhlíkov, čo ešte tleli v železnej žehličke a v kachliach praskalo drevo.
"Tebe ešte netreba," vychrlila bez rozmýšľania tak, ako mnohokrát predtým.
"Ale všetky dievčatá ich nosia. Mare ste dokonca sama prikázali, aj keď nechcela," skúšala Hanka ďalej.
"Mara je už veľká, a ty..."
"Mama, ona je taká veľká ako ja. Nie, je ešte o čosi nižšia," skočila jej do reči Hanka, a i keď sa to neslušilo, dosiahla tak svoje. Jolana sa zamyslela. Naozaj, aj keď Hanka mala len štrnásť rokov, bola vysoká a vyzerala podstatne staršia; nikto by jej tak málo nehádal. Aspoň do chvíle, kým by neotvorila ústa a nezačala s tými svojimi večnými detskými otázkami. Mária, jej staršia sestra, mala už šestnásť, ale vyzerali ako dvojičky.
"No dobre, zober," siahla Jolana do skrine a vytiahla čiernu šatku, čo inokedy nosievala sama. Hanka ju prudko schmatla a už aj utekala pred zrkadlo, aby sa presvedčila, ako jej sluší. "Ïakujem, mama!"
Chuderka - pomyslela si Jolana, no nahlas nevyriekla ani slovko. Keby len Hanka vedela, prečo všetky mladé Šemšanky odložili petrofarebné šatky do truhlíc, prečo nevystavujú na obdiv svoje vrkoče, ale halia sa ako vydaté ženy. Partizáni. Toto jediné slovíčko stačilo, aby utekali domov k materiam, alebo na pôjdy, či do pivníc. Nikto presne nevedel, koľko mladých žien už znásilnili. Verejne síce nikto nič nevravel, ale šuškalo sa kadečo. Ak by niektorá priznala, že ju schytili a zavliekli niekam do lesa, kde jej zdvihli sukňu a potom, no, už by sa nikdy nevydala. Veď kto by si takú zobral? Tak sa chránili ako len mohli. Večer na okraj dediny nechodili, a ak tam museli cez deň, radšej si dali čiernu šatku, aby aspoň z diaľky vyzerali ako staršie vydaté ženy. A táto malá tu žobroní o tmavý kus plátna na hlavu, aby sa im podobala. Ale je naozaj až taká malá? Možno má i pravdu, rozmýšľala ďalej Jolana, lenže to už Hanka vybehla na dvor. Myslela, že sa tak skoro nevráti, keď sa prudko otvorili dvere, Hanka strčila dnu hlavu a dychtivo hlesla: "Mama, myslíte, že nám dnes dajú cukríky?"
"Tichšie, tichšie, veď zobudíš Nemcov!" pološeptom, polokrikom ju napomenula Jolana, ale keď zbadala, ako sa detsky a nevinne usmieva, len pritakala: "Áno, áno, asi dajú. Doteraz vždy dali. Tak bež, lebo zmeškáš!"
Hanka prudko pribuchla dvere a zo zadnej izby sa ozval šramot. To bolo to, čo Jolana nechcela. Bývali u nej nemeckí vojaci. No, bývali... Vlastne sa tam chodili len cez deň vyspať. Večer sa vždy kamsi vybrali, a keď sa jej Hanka pýtala, kam idú, ona vždy len pokrčila ramenami, nech sa stará o seba.
Na dvore parkovalo vojenské auto. Nie hocijaké. Nákladné, ale špeciálne. Mali v ňom zariadenie, z ktorého mohli púšťať hudbu tak nahlas, že to bolo počuť do celého okolia. Takmer každý večer doň nasadli a išli. Nikto nevedel kam, ale často vraj aj mnoho mnoho kilometrov, vždy na vytipované miesto, kde zastali a začali do nočnej tmy nahlas ruské a ukrajinské piesne. Vojaci, čo sa skrývali v horách a po okolí ako vojenský predvoj, ale i partizáni a maďarskí dezertéri potom sami začali vyliezať z lesov, v nádeji, že prišli sovietske vojská. Vtedy Nemci spustili streľbu. Ktovie, koľko ich takto nachytali a pozabíjali.
Teraz to bola zvláštna situácia. Jej mladšia dcéra išla do kaštieľa na nemecké veliteľstvo za pár cukríkov škrabať zemiaky pre dôstojníkov na večeru a ona sa doma chystala niečo navariť pre partizánov, aby to odniesla richtárovi. Ten im jedlo v noci odovzdá, už sa tak s nimi dohodol. Zakaždým varil niekto iný, a všetci boli radi, ak partizáni nechodili po poživeň z domu do domu. I tak ešte vždy spávala pri zatvorených oknách, aj keď dohoda partizánov s richtárom platila. Nie ako vtedy, keď jej v jednu noc ponad okenicu naskákali ozbrojení muži z hôr do domu. Hovorili, že sú bojovníci, čo vyženú Nemcov. Že sa potrebujú najesť. A ona, aby si nevšímali dcéry, by im dala aj posledné omrvinky.
Šramot v zadnej izbe ustal, a tak sa mohla pokojne pustiť do varenia polievky. Vzala na to veľký hrniec, to by Nemcom mohlo byť podozrivé, tak nech radšej spia. Veď muža doma nemá, keď Košice, Šemša a aj ostatné dedine pripadli k Horthyovskému Maďarsku a rodné Slovensko sa pre ňu úradne stalo cudzinou, aj jej muž Jozef musel narukovať do maďarskej armády a odísť na front. Spomenula naň, nenapísal už zo štyri mesiace. Nevyronila však ani slzu, dávno si zvykla potláčať city.
"Mama, teraz bude tancovačka. Môžem ísť? Veď len tu pred dom," prosila Hanka šúchajúc si dlane ako pri modlitbe, alebo keď oziabajú prsty. Vonku síce mrzlo poriadne, ale s tým to nemalo nič spoločné. Bol už neskorý večer, tma uľahla na celú dedinu, ale vonku akoby len práve začínal život. Nemci vycúvali autom z dvora na ulicu a pustili muziku. Celou Šemšou znela akási bujará pieseň s harmonikou a ruským zborovým spevom. Dievčatá aj nemeckí vojaci už začali vytvárať prvé hlúčiky.
"Mama, ale ak Hanka nemôže, mňa pustíte, však?" prosila aj Mária, staršia dcéra, ktorá dobre vedela, že ak Nemci nejdú na svoje nočné boje, tak s nimi pretancuje aj niekoľko hodín.
"Dobre teda, môžete ísť obe, ale nikde sa nesmiete zatárať. Chcem, aby som vás videla z okna," rozhodla Jolana, akoby ani nerozmýšľala nad tým, prečo pustila aj Hanku, možno tá čierna šatka ju doplietla, že keď už vyzerá staršia, nech má aj viac dovolené. Aj sa hneď strhla, najradšej by to vzala späť, ale obe dcéry už vybehli na ulicu. Cez okná k nej doliehala ďalšia pieseň, akási pomalá dumka s balalajkami. Mama nervózne pohliadla von, ale keďže toho veľa nevidela, radšej vyšla pred dom aj ona.
"Suchst du Töchter?" opýtal sa Franz, veliteľ auta i vojakov, čo u nich spali. Nerozumela mu, nevedela, čo chce.
"Mara und Hanka sind bei uns gefahrlos. Keine Angst," pokračoval Franz, gestikuloval rukami, akoby to malo pomôcť.
"Hej, hej. Mara a Hanka, to som pochopila. Už ich vidím," prehodila Jolana, len tak, aby reč nestála a upokojila sa, lebo keď si už oči privykli na tmu, zbadala ich. Bola to zvláštna situácia. Slovenské dievčatá tancovali na horthyvovskom maďarskom území s nemeckými vojakmi na ruské piesne. Nemci sa očividne bavili, niektorí dokonca skúšali napodobniť ruský kazačok, len čo sa ozvali svižnejšie melódie.
"Gerda. Meine Tochter. Und diese ist meine Frau," strkal Franz mame akúsi fotku. Veľa sa rozoznať nedalo, ale keď pristúpila bližšie k oknu a svetlo z petrolejky na okenici dopadlo na obrázok, videla na ňom malé, možno desaťročné dievča pri žene v slušivom sivom kostýme a v bielej blúzke. Tá žena bola dáma na prvý pohľad, nebolo pochýb. Franz vzal fotografiu naspäť, pobozkal ju a potom opatrne vložil do puzdra na doklady. Tancovať nešiel. Len stál, pozeral, vyzeral nesvoj. Lenže mame tiež napadlo, či to nie je naopak. Či nesvoji nie sú tí, čo tu teraz tancujú, keď už aj sliepky vidia, že Rusi dorazia do Košíc každým dňom a potom určite prídu aj sem. Že keď sa nezastavili od Moskvy, Šemša ich prienik nezlomí. Rozprávať o tom s Franzom však nemalo význam. Jednak nebol vždy taký priateľský ako dnes a jeho nálada sa často menila z hodinu na hodinu; taktiež by si mohol myslieť, že mama ho len provokuje a dáva mu najavo, že vojnu nevyhrajú. Mesiac na čiernej oblohe jasne žiaril, jeho svetlo sa odrážalo od snehu a bola už takmer polnoc, keď Nemci pustili poslednú pieseň. Potom len zavrčal motor, auto sa vrátilo na dvor a každý sa uberal svojim smerom. Tancovačka skončila.
"Tanky! Mama, na dedinu idú nemecké tanky!" vrieskala na druhý deň Mária ako posadnutá, keď vbehla na dvor.
"Hanka, Mara! Okamžite poďte sem, ideme ku Kožejovcom!" zavelila preľaknutá Jolana, vedro s vodou jej vypadlo na zem, ale márne sa pozerala po mladšej dcére, nevidela ju.
"Mama, ja ostanem tu, odtiaľ mám lepší výhľad," ozval sa odrazu Hankin hlas. Sedela na jabloni pred domom a vytàčala hlavu smerom k ceste.
"Decko nepodarené, už aj zlez dolu! Zlez, lebo ťa zdrapím a uvidíš!" zakričala Jolana, takúto hlúposť nečakala.
To už pred ich dom dorazil prvý tank a za ním ďalšie. Zem sa chvela, Jolana ani nepočítala, koľko ich bolo, ale celá kolóna. Hrmot prehlušil Jolanin hlas, ale Hanka pochopila. Svižne zoskočila z konára, no sukňa sa jej zachytila, takže spadla a natiahla sa na zemi.
"Vstávaj a poďme," súrila ju Jolana, sama jej podala ruku a potom už všetky tri bežali popri krútiacich sa tankových pásoch hore cestou. Dohodli sa už dávno. Ak prídu Rusi a strhnú sa boje, vo veľkých pivniciach pod domom Kožejovcov sa ukryje hádam aj pol dediny.
Krok striedal krok, srdce jej búšilo, až konečne otvorila dvierka na zadnej strane domu tesne nad zemou a vkåzli do tmavej miestnosti osvetlenej sviečkami a petrolejkou. Vtedy si trochu vydýchla. Neboli tu sami. Takmer sa nemali kam zložiť, celé rodiny zo šemšanských domov už mlčky sedeli na zemi a mlčali.
"Mama, prečo išli tanky hore dedinou, keď tam cesta končí?" zašepkala Hanka do tmavého ticha.
"Teraz čuš, kto to má vedieť? Možno za veliteľmi ku kaštieľu," odvrkla Jolana, ale jej pohľad nebol prísny. Skôr sa v ňom zračili starosť a strach. Ak tanky ostanú v dedine, môžu sa tu strhnúť boje, aké neočakávali.
Vec sa našťastie skončila inak. Ani nie o pol hodinu sa znova ozval ohlušujúci rachot, ale tanky išli na opačnú stranu. Vracali sa. Potom starý Milan, čo len práve teraz dorazil za ostatnými do pivnice, povedal, že to si Nemci najskôr asi splietli cestu, ale teraz už idú k Jasovu.
Keď sa Jolana s dcérami neskôr vrátila domov, vojaci už u nej neboli. Franz aj tí ostatní nasadli do auta a niekam zmizli, hoci doposiaľ chodili preč len v noci. Chápala, že nastal čas veľkých zmien.
"No, kazačok si teraz asi nepustia," precedila cez zuby a zas ju Hanka prekvapila otázkou, vraj, že kedy sa vrátia.
"Hanka, ty už mlč! Rozumieš?! Toto sú dni, kedy sa rozhodne o všetkom! Možno sa tu bude strieľať, možno nie; prídu Rusi a potom, kto vie čo s nami bude."
"Ja viem, vlastne to vie celá dedina, tak čo sa toľko jedujete. Každý hovorí, že Rusi Nemcov vyženú a potom sa vrátia muži z vojny. Aj náš otec," zatvárila sa Hanka, akoby zhltla všetku múdrosť sveta, ale všimla si, ako mama naraz posmutnela. Narážka na otca v nej oživila bôľ, čo úmyselne skrývala, len prebehla do izby, aby ju deti nevideli a city už potlačiť nedokázala. Po dlhých týždňoch sa opäť rozplakala.
Ïalší deň bol štvrtok, a to poriadne horúci. V dedine ostalo už len zopár Nemcov, väčšinou na veliteľstve v Semseyho kaštieli a ľudia od rána rozprávali, že dnes to asi príde. Jolana bola ako v horúčke. Januárový mráz štípal a ona zabudla doložiť klátiky do pece, tá chladla, zdalo sa jej márnením času ísť a rúbať teraz drevo. Nakàmila kravy, ale keď sa pred desiatou odkiaľsi z diaľky ozvala streľba z pušiek a samopalov, zavelila dcéram, že už musia bežať. Opäť ku Kožejovcom. Ich pivnica sa od včerajška zmenila. Mnohé rodiny tu dovliekli periny, v rukách zvierali plátené vrecúška s peniazmi, úspory doma nenechali, báli sa rabovania. Občas šeptom, ale skôr len mlčky, pohľadmi a gestami sa zhovárali, či komunikovali, len ak to bolo naozaj potrebné. Nebola tu celá dedina. Niektorí si včera upravili vlastné pivnice, ba navliekli do nich aj drevené trámy, aby podopreli stropy, ak by došlo na najhoršie. Hanka všetkých ľudí, že sa stretli u Kožejovcov, spočítala. Bolo ich už len päťdesiat tri.
"Idem von," zahlásil na ďalšie ráno starý Milan. Zvonku bolo počuť občasnú streľbu, ale všetko z diaľky, takže do dediny ešte Rusi nedošli.
"Dobytok?" spýtala sa s pochopením Jolana. Aj v jej mysli sa premietali predstavy, ako to asi teraz vyzerá v jej stajni, že kravy už určite bučia a dožadujú sa svojho. Gazda, či gazdiná, každý vedel, že kým sa nestrieľa priamo medzi ich domami, je nutné dať dobytku, čo treba.
Starý Milan ani neodpovedal, len vybehol von. O chvíľu sa opäť otvorili dvere a z každej rodiny odišiel jeden človek. Dedinčan na svoj statok nedá dopustiť, nezastavili ich ani zvuky samopalu, čo opäť niekde vyštekol, ale ešte stále nie dostatočne blízko. Išla aj Jolana. Len na krátko, ani nie polhodinka prešla od chvíle, čo vybehla a už bola naspäť. Starý Milan ešte nie. Až kedysi okolo poludnia vošiel dnu a šepkal, že Nemci čo sa stiahli do kaštieľa, môžu zapríčiniť zničenie celej Šemše. Rusi sú už pri Košiciach a idú sem. Ale čo je najhoršie, a to vedel od mužov, čo prišli z Košíc, Rusi namieria delá na Šemšu, vraj rozostrieľajú kaštieľ, že majú dobré informácie, asi od partizánov.
Hanka čupela pri stene, prebudila sa len pred chvíľou, pretože v noci nevedela spať. To od strachu, aj pretože niektorí chlapi príšerne chrápali. Teraz sa pozerala na staršiu sestru Máriu a zašepkala: "Dobre urobili, nie?"
"Čo dobre? Čo dobre urobili? Že tu teraz poletia bomby? Že padnú kto vie kam, možno aj na nás a bude s nami koniec?" vyprskla Mária, vyzerala riadne nahnevaná i ustráchaná, zatiaľ čo Hanka hodila skúmavý pohľad na mamu, komu dá za pravdu.
Bomby nepadali. Aspoň v piatok nie. Deň skončil rovnako ako predošlý, s ľuďmi ukrytými v pivniciach, spiacimi na nazvláčaných perinách i na zemi. S prázdnymi dedinskými ulicami, ktorými len tu a tam prešla nemecká vojenská hliadka, aby poskytla veliteľstvu v kaštieli čerstvé informácie. Až na ďalší deň, a to hneď z rána, keď poniektorí ešte spali, sa ozval v dedine hrozný výbuch. Bomba vystrelená z dela dopadla na jednu chalupu, poriadne vzdialenú od kaštieľa. Rusi sa doň nestrafili. A potom druhý, ešte strašnejší výbuch, čo zasiahol vedľajší dom a razom zrútil jeho celú polovicu. Hneď za tým zavrčali motory a niekoľko známych vojenských áut a motoriek si to trielilo dolu dedinou. Nemci utekali. Videl to, kto iný, ako starý Milan, ktorý už za svitania utekal k dobytku.
"Rusi sú tu! Rusi sú tu!" až sa chvel, keď to cez dvere vykrikoval do tmy pivnice. Tvár mu žiarila zvláštnym jasom, nedokázal, ba ani sa nesnažil ukryť vzrušenie.
Zopár žien sa prežehnalo.
"Je to koniec vojny?" opýtala sa Hanka, ale teraz si ju nikto nevšímal. Vrava, čo okamžite prepukla a zhon, ako sa ľudia tlačili a jeden po druhom vychádzali von, všetko prehlušili. Dnu ostalo len niekoľko mladých žien. Presne podľa toho, čo im ešte kedysi vraveli Nemci. Totižto, že keď príde Ivan, ako zvykli Rusov nazývať, ženy sa musia schovať. To však neplatilo pre Hanku. Rýchlo sa vonku vystrčila, ani sa neobzrela, či idú aj mama a Mária, ale s ostatnými bežala dolu dedinou. Pohľad, čo sa jej naskytol, bol zvláštny.
Po ceste lemovanej zasneženým lesom prichádzali vojaci. Iní, akých videla doposiaľ. Samopaly držali v rukách pripravené na streľbu, spod prílb pozerali trochu ustráchané, no tiež nie plaché oči. Do dediny hneď nevošli. Zastavili ešte ďaleko pred prvými domami, a vtedy sa to stalo. Z lesa, ale aj po ceste popri nich im oproti bežali maďarskí vojaci. Vojaci z armády, ktorá doteraz bojovala po boku Nemcov. Ruky mali zdvihnuté, takto nad hlavami niesli svoje pušky, keď ich bagandže v rýchlom tempe čvachtali v snehovej brečke. Rusi stáli, mierili na nich.
"Tých sa tu zobralo..." zamrmlala Jolana, skôr len sama pre seba, ale Hanka sa hneď čosi chcela spýtať, no nestihla. Ktorýsi z Rusov vystrelil do vzduchu dávku zo samopalu. Poriadne dlhú a malo to svoj účinok. Maďarskí vojaci spomalili, potom celkom zastali. Zástup Rusov sa rozbehol k nim, každý maďarský vojak mal odrazu za chrbtom namierený ruský samopal a takto sa pomaly schádzali na jedno miesto. Miesto ešte pred dedinou, ako zo zeme vyčnieva veľký balvan. Alebo malá skala? To je nakoniec jedno. Stáli tam zoradení a zhadzovali svoje pušky na zem. Hanka bola prekvapená, koľko je medzi Rusmi žien, bojovníčok a netušila o čo tu teraz ide.
"Predsa to bola pravda," vzdychla Jolana.
"Mama, čo je pravda?" dychtivo a pritom naivne vychrlila Hanka.
Jolana jej pohliadla do tváre, chvíľku akoby rozmýšľala, či sa má o tejto veci vôbec baviť, ale potom povedala: "Vidíš, koľko maďarských vojakov prišlo? Kde doteraz boli, veď sú to sami neznámi. Hovorí sa, že mnohí utiekli z fronty a že aj v Šemši ich ľudia ukrývajú na pôjdoch, v pivniciach, kde kade."
"A čo bude teraz?"
"Počkaj," odvrkla a pozerala z diaľky, priblížiť sa nemala odvahu. Čosi sa začalo diať.
Rusi sa chvíľu s maďarskými dezertérmi rozprávali. Chvíľu, a vlastne to ani nevyzeralo ako rozhovor. Zatiaľ čo Rusi kričali, že ich bolo počuť doďaleka, muži s rukami nad hlavou len čosi šomrali, ak vôbec, počuť ich nepočuli. Potom ktorási z ruských žien zbierala maďarské pušky a podávala ich, no hádam veliteľovi. Ten najskôr držal tri, štyri, ale potom ich šmaril o zem a vydali krátky príkaz ukazujúc prstom na skalu. Hneď pribehlo niekoľko ďalších Rusov, pušky zozbieralo a jednu po druhej začali na skale rozbíjať. Každú schmatli za hlaveň a pažbou aj niekoľko krát udreli, kým sa zlomila. Potom maďarských vojakov zoradili do dvojstupu a hnali ako zajatcov pred sebou niekam smerom na Košice.
"Chudáci. Utekali im oproti, verili, že prinášajú slobodu, chceli sa k nim pridať, aby išli spolu ďalej proti Nemcom. A teraz? Skôr to vyzerá, že skončia v ruskom lágri, niekde na Sibíri," zasyčala zlostná Jolana, a možno ani netušila, že má naozaj pravdu.
"To aj keď nájdu otca, tiež do vezmú do zajatia? Veď on nie je Maďar! On len musel s nimi na vojnu?" zachvela sa Hanka, teraz sa spýtala ako človek, ktorý si vie sám odpovedať. Ako človek, ktorý už má skúsenosti s kolobehom sveta, ktorý prežil mnohé a pamätá si, alebo ako človek, čo všetko poznanie nadobudol behom krátkej, ale extrémnej chvíle. Ako niekto, kto spoznal, že šťastie i spravodlivosť sú veci podliehajúce uhlu pohľadu.
Zopár žien sa rozplakalo, zopár mužov povrelo prsty v päste, to všetci z rodín, čo ukrývali dezertérov maďarskej armády vo svojich domoch napriek riziku, že ich zato Nemci, alebo maďarskí prisluhovači nemeckej armády popravia. Nevedeli, netušili, že po oslobodení mnohých z nich na smrť pošlú práve Rusi.
Ostatní Šemšania však natešení bežali osloboditeľom oproti. Treba si uctiť tých, čo vyhnali okupantov a, ako sa nádejali, ukončili aspoň v ich dedine nekonečne dlhú a nezmyselnú vojnu. Priniesla už dosť bolesti.
|
|
