Z pamäte pánskeho kočiša
@ :: Poviedky ::
Apr 09 2009, 11:02 (UTC+0) | 
Tento dom bol postavený v roku 1926 pre èeských colníkov. Nachádza sa na ceste smerujúcej ko Borši a èiastoène sa k nemu viaže aj tento príbeh. |
Miesto: Slovenské Nové Mesto, Lastovce, Veľaty, okres Trebišov
Čas: 1934 - 1935
Autor: Slavomír Szabó
„Vojáci jdou, vojáci jdou, bože, jaká je to krása,
vojáci jdou, vojáci jdou, pìknì v řadách za sebou,
vojáci jdou, vojáci jdou, každé dívčí srdce jásá,
vojáci jdou, vojáci jdou, pìknì v řadách za sebou...“
Stáli sme kraji ulice, teda moja žena Borka, dcéra Juliška a ja a pozerali sme na pochodujúcich českých vojakov. Boli to všetko mladíci, mohli mať okolo dvadsať rokov. Ako sa hrdo niesli! V nových uniformách a vyleštených bagandžiach spievali, akoby im patril celý svet. Dupotali od železničnej stanice popred reštauráciou Tulipán a vrhali pohľady na každú sukňu. Hej, ženám sa isto páčili, to som už videl i na Borke, ktorá sa nikdy za inými chlapmi neobzerala, ale teraz jej na tvári pohrával úsmev. Dokonca aj na Juliškinej, hoc bola v mojich očiach ešte stále iba malým dievčatkom. Napriek tomu, že len nedávno mala trinásť rokov, teraz na tých Čechúňov hľadela ako na svätý obrázok, až sa triasla v kolenách a občas prižmúrila viečka. Ktovie, čo si dievča v jej veku už môže predstavovať. Vojaci kráčali ďalej, dupotali v rytme piesne, ktorú museli počuť aj Maďari, čo mali prvé domy postavené len pár metrov od nás za riečkou. Roňava v týchto miestach tvorí štátnu hranicu, ale takú, že ľudia stojaci na dvoch brehoch sa môžu pokojne kedykoľvek porozprávať. Mohli by, ale už to veľmi nerobili.
Maďari na Slovenské Nové Mesto pozerali s nevôľou. Stále ho považovali za predmestie Sátoraljaújhelyu, i keď sa od vzniku Československa zmenilo na nepoznanie. Musím vám to trochu ozrejmiť, aby som vedel vysvetliť, prečo som sa tu v tento letný, no zamračený deň doterigal aj so ženou a dcérou. Moja Borka totiž bola pôrodná babica. Viem, babica – to znie, akoby mala aspoň šesťdesiat rokov, široké boky ako buldozér a tvár zvráskavenú ako pole po hlbokej orbe. Nie, to nie. Borka bola nádherná žena, som si istý, že nielen v mojich očiach, tridsiatnička, i keď by jej každý hádal o voľačo menej. A pôrodnou babicou nebola preto, že by ju to učila nejaká bylinkárka alebo felčiar. Mala na to školu. Kurz, čo začala robiť najskôr v Sečovciach, ale potom aj v michalovskej nemocnici. ¼udia ju mali radi za jej prívetivosť i šikovnosť. Keď na niektorú zo žien v požehnanom stave prichádzala jej chvíľa, Borka tam už bola, aby jej pomohla priviesť dieťatko na svet. Tak chodila z dvora do dvora, rodilo sa doma. A nielen to. Každú z mladých mamičiek, teda aspoň z tých čo mali prvé dieťa, učila ako ho kúpať, kàmiť, opatrovať. A bola jedinou pôrodnou babicou na okolí. Pýšil som sa ňou, hoc i ja som v tomto čase nebol hocikto, ale pánsky kočiš. Síce bez pána, no predsa. Parádny koč, čo som zdedil po nebohom otcovi a moje dva kone stačili na to, aby som sa uživil. Pozeral som síce s nevôľou na tie smradľavé a večne trúbiace autá, o ktorých si voľaktorí mysleli, že časom vezmú kočišom prácu. Vtedy som tomu neveril. Veď boli drahé, predrahé, koľko koní sa namiesto takej rachotiny dalo kúpiť. Každý gazda si to spočíta, nepustí peniaze len tak. Naviac, vždy do nich bolo potrebné nalievať benzín, ovos im nestačil.
Ale vráťme sa k mestu. Na začiatku ako skončila svetová vojna a Masaryk zasadol na prezidentskú stoličku, odtrhnuté predmestie Sátoraljaújhelyu si priveľmi nikto nevšímal. Dokonca ho priradili k Borši, že nemusí mať ani vlastného richtára, postačí boršiansky. Zdá sa mi, že pánom v Prahe otvorili oči Židia. Tí sa tu začali sťahovať ako prví. Blízkosť hranice, železnica, to všetko sa im zdalo ako výborné miesto pre ich obchody. Tak si Weissovci otvorili hneď dve krčmy. Klenovski zasa predajňu potravín, Deutschovci obchod s rezivom a stavebninami, Weinstockovci prevádzkovali sklad, výkup a predaj obilia, Landsmannovci železiarstvo. Aj v Prahe už pochopili, že to nie je hocičo a rozhodli sa tu vybudovať nové mesto, akési centrum celého okolia. A tak sa tu začali sťahovať Česi. Získali všetky dôležité miesta na pošte, železnici, colnici i vo finančnej stráži. A dochádzali tu aj vojaci. Začalo sa budovať, jeden dom vyrastal po druhom. A aby toho nebolo málo, zo severu, najmä od Svidníka a Bardejova sa tu sťahovali aj Slováci a z Podkarpatia Ukrajinci. Niekedy som mal pocit, že týmto tu núkajú rôznu prácu, len aby sem prišli, ľudia sa premiešali a Slovenské Nové Mesto, či Újhel, ako sme ho nazývali, nebolo také maďarské ako pred vznikom republiky.
Mnohí sa sem sťahovali aj s rodinami. Samí mladí ľudia. A kde sú mladí ľudia, tam sa rodia deti. Preto sme sem prišli, aby sa s nimi Borka zoznámila, povedala im, kto je zač, keď ju raz budú potrebovať. A darilo sa jej, teda až na Židov. Tí tu už aj mali svojich lekárov, Borku akosi nechceli. Zato Česi ju priam obskakovali, pozývali na čaj, vypytovali sa, kde sú Lastovce, a či sa neplánujeme nasťahovať priamo do mesta. Tak sme strávili celé dopoludnie najskôr v novom činžiaku, čo tu vybudovali pre zamestnancov colnice, potom sme zašli aj na železnicu. Aj sme plánovali, že sa do Slovenského Nového Mesta nasťahujeme, už dlho sme na to mysleli, ale akosi nebolo času, aby sme si našli pozemok či dom. Naviac, v Lastovciach bývala aj pani Körteresiová. Boháčka, vdova s veľkými statkami, ktorá nikdy a nikam nechodila pešo. Vždy si ma objednávala a mne sa nijako nepáčila myšlienka, že po odsťahovaní by sme ako rodina boli odkázaný na to, že nás bude živiť moja žena. Predsa len, je to skôr chlapská úloha...
„Pôjdeme?“ prebrala sa Borka, akoby precitla zo sna, keď už vojaci odpochodovali a zavial vietor. Vrchol Šiatora zahaľovali oblaky, dnes boli ozaj akosi nízko a vyzeralo, že asi spàchne. A tak sme šli. Po všetkých tých návštevách, keď som s Juliškou len čakal dole na ulici, som bol rád, keď sme sa konečne pohli. Koníky klopotali jedna radosť, bolo nás počuť na celú ulicu, keď sme už prechádzali v smere na Čerhov. ¼udia sa prizerali, zdravili s ulice, veď som vravel, že Borka tu bola vo veľkej úcte. Všetko išlo pokojne, dokonca nám bolo tak dobre, že keď sme už prešli aj Čerhovom, míňali židovský cintorín a prechádzali cez železničné koľaje, Borka navrhla, aby sme ešte zašli do Trebišova na trh. Súhlasil som. Čo na tom, že sme nič mimoriadne nepotrebovali. Oblaky na oblohe sa akosi roztiahli, vyzeralo, že dážď je zažehnaný, tak sme šli. Iba Juliške sa tento nápad nepozdával. Pýtala sa domov.
„Dobre,“ privolila po chvíľke uvažovania Borka. „Zastavíme pri Veľatoch a zvyšok cesty pôjdeš sama. Cez les je to kúsok.“
Juliška súhlasila a tak i bolo.
„Juliška! Juliška, kde si?“ volali sme v podvečer, keď sme sa vrátili z mesta a nevedeli sme si nájsť dcéru. Doma už bola, o tom sme nemali žiadnych pochýb. Ubudlo z chleba, ba vlastne celý bochník zmizol, možno i iné, to sme teraz neskúmali. Juliška nám chýbala, a i keď sme si mohli myslieť, že je voľakde u kamarátky, predsa sa nás chytala akási nespokojnosť. Prečo zmizol všetok chlieb? Chceli sme si byť na istom. Až keď som vypriahol kone, očistil ich a strčil aj koč do humna, ukázala sa. Vyzerala akosi inak. Na prvý pohľad by hocikto nezbadal nič, veď mala stále tie isté plavé vlasy vo vrkoči, rovnaké šaty, topánky... To, čo vyzeralo inak, boli jej oči. Stále síce hnedé a hlboké ako studne, ale chýbali v nich plamienky, ktorými nás vždy oslňovala.
„Kde si bola? Čo sa stalo?“
„Nič,“ zašepkala a sklonila hlavu.
„Naozaj nič? Veď mi to hádam môžeš povedať. Vieš, že ak niečo zlé, ochránim ťa pred celým svetom. Takže?“
Juliška kývla plecom, odišla z dvora do domu za mamou. Počkal som chvíľu vonku. Ak to chce povedať len jej, nech majú chvíľku pokoja. Ja sa to neskôr dozviem tak či tak.
Keď som potom vošiel dovnútra, zdalo sa mi, že so mnou nechce hovoriť nielen Juliška, ale ani Borka. Nevyzvedal som. Načo aj. Bolo mi jasné, že musím vyčkať, kým Juliška zaspí, potom mi Borka povie všetko sama. A tak sa aj stalo. Keď tma padla na celú dedinu a z postele v rohu izby sa ozývalo pravidelné Juliškine odfukovanie, Borka mi šepla, aby sme vyšli na dvor. Na lavičku pod orech, tam sme sedávali radi a často.
„Julišku prepadli traja chlapi,“ zašepkala mi Borka do ucha, keď sme už sedeli.
„Čože?“ skríkol som, nekontroloval sa, ale Borka ma hneď upokojovala, nech som tichšie.
„Neboj sa, našťastie sa nič nestalo. Len ju chytili v lesíku pri Veľatoch a nakázali jej, aby im doniesla jedlo. Že ak tak neurobí do hodiny, že si ju nájdu.“
„Akí chlapi? Odkiaľ boli, ako vyzerali?“
„Asi potulní žobráci. Tak sa vystrašila, že utekala domov, vzala chlieb aj hrniec so škvarkami a tam to odniesla.“
„Zasa ku nim? Ona sa tam vrátila?“
„Mohlo to dopadnúť aj horšie. Už ich druhýkrát nestretla. Nechala jedlo presne tam, kde jej nakázali.“
„A vedia, kto je?“
„Myslíš ako Juliška? Že ako sa volá?“
Prikývol som.
„Práveže vedia. Keď ju chytili, tak sa bála, že im povedala všetko.“
„Tak idem za richtárom. Či je už noc, či nie, musí zavolať žandárov,“ rozhodne som vstal, ale Borka ma chytila za ruku.
„Rozmýšľaj! Vedia, kto je Juliška, možno aj to, kto sme my. Ak by richtár zavolal žandárov, ak by aj jedného či dvoch chytili, tretí môže ostať na slobode a potom nám podpáli stodolu alebo dom. Sú to potulní žobráci. Možno prespia v lesíku a ráno odídu. Možno už aj odišli, ale ak by sme teraz zbuntošili richtára, dozvie sa to celá dedina. Potom by sme zbytočne vysvetľovali, že Julišku len chytili a pustili, kto by nám uveril? Mala by s tým problém na celé roky, vlieklo by sa to s ňou a vieš, akí sú ľudia. Všeličo si primyslia...“
„A čo ak tam ostanú? Čo ak prepadnú aj iných, niekoho zabijú, podrežú, alebo uchytia staršiu dievku, čo im už bude po chuti?“
„Nemyslím si, že by ostali. Najedia sa a pôjdu. Veď také veci sa často nestávajú.“
„Práveže preto by sme ich mali chytať, aby sa nestávali nikdy! Už aby sa človek bál pustiť decko samé cez les!“
„Upokoj sa, prosím,“ chlácholila ma ďalej Borka. „Juliška ma prosila, aby som ti nevravela nič. Nechcem ju sklamať. Tí žobráci sa poberú preč. Je to iné, ako keď zmizla sudcova dcéra.“
Mlčal som a potme hľadel Borke do tváre. Prečo len spomenula sudcovu dcéru? Chcela ma upokojiť, alebo ešte viac vyľakať? Tučný Jánoš, ako často a trochu i posmešne volali ľudia na okolí okresného sudcu, už tučným nebol. Býval neďaleko od nás, hneď vo vedľajšej dedine v Michaľanoch, často som ho na dôležité prípady vozieval do Trebišova. Potom, ako mu zmizla dcéra, sa začal meniť. Hľadali ju vyše roka, on žiaľu šalel, schudol na nepoznanie.
„Možno by sme to mali povedať práve jemu. On by skôr zburcoval žandárov i vojsko.“
„Sudcovi?“ prekvapila sa Borka. „Chceš mu dávať falošnú nádej? Že možno, bože, veď o tom je strašné, čo by len hovoriť, že možno dochytí tých, čo mu uniesli dcéru a ukážu mu, kde ju zakopali? Veď to musí byť hrozné. Hrozné, keď rodič prežije svoje dieťa, ale ešte hroznejšie ak i potom nemá to miesto, ten kúsok zeme čo sa nazýva hrobom, aby tam mohol chodiť svoje dieťa oplakávať. Sudca by bol ten posledný, ktorému by som to povedala. Prosím, pochop to. Juliška nesmie ani tušiť, že niečo vieš. A som presvedčená, že tí žobráci sa jednoducho poberú preč a je už len potrebné, aby sme pomohli našej dcére na všetko zabudnúť. Nechajme to tak.“
Urobil som chybu, že som súhlasil. Vtedy som si myslel, že Borka má pravdu, iba mnou zmieta zlosť a túžba po pomste. Dnes už viem, že to nebola zlosť a chuť pomsty, ale horlivá túžba po spravodlivosti. Túto by v sebe nemal žiaden chlap krotiť, ale dať jej možnosť, aby sa naplno prejavila.
Do Slovenského Nového Mesta sme ďalší rok chodievali stále častejšie. Jednak sa stalo, čo sme očakávali, teda že mladé ženy, najmä tie z českých rodín, začali rodiť jedna po druhej. Potom i pretože sme sa už rozhodli presťahovať a kúpili sme si tam dom. Veľký, kamenný. Taký, ako sa na pánskeho kočiša a pôrodnú babicu sluší. Ostávalo si len preniesť veci. Už som aj rozpredal časť statkov v Lastovciach, o odchode som povedal i pani Körteresiovej. Vzala to chladne. Roky som ju vozil, vraj jej budem chýbať, ale praje mi veľa šťastia.
Práve sme odchádzali z nového domu, že pôjdeme do Lastoviec kočom a privezieme si aspoň to najnutnejšie, možno i prvý krát v novom dome prespíme. Na ďalšie dni najmem furmanov a presťahujeme všetko. Na ulici bol hluk, vojaci zasa spievali, že aká je to krása, keď idú tak v rade za sebou, akoby ich hlavnou náplňou nebolo nič iné než spev. Lenže tesne na to k nim dobehol akýsi veliteľ, myslím poručík a zakričal: „Pohotovost! Všichni do útvaru a připravit se na transport!“
Bol som presvedčený, že majú ďalšie cvičenie. My sme si nasadli do koča a išli. Borka hľadela zadumane pred seba, Juliška zasa na všetky strany. Evidentne sa jej tu páčilo viac ako v Lastovciach. Viac vzruchu, viac života, viac mladých fešákov. Vyšli sme z mesta, prešli popri čerhovskom mlyne, keď som si všimol, že na okraji cesty stojí odstavené auto, čo ma len nedávno predbehlo. Šofér akurát otváral prednú kapotu, spod ktorej sa poriadne dymilo. Škodoradostne som sa usmial, že toto sa mne stať nemôže. Na aute sa otvorili i zadné dvere a z nich vyšiel sudca Jánoš. Zastal uprostred cesty a zamával mi, aby som zastavil. Urobil som tak. Sudca vyzeral strašne. Klobúk držal dokrčený pod pazuchou a hlavu si utieral bielou vreckovkou.
„Vezmete ma do Veľat?“ zakričal.
„Vás vždy. I keď už teraz dávate prednosť autám. Lenže koč je koč a kone sú...“
„Dobre! Prosím, ale ak môžete, tak rýchlo!“ štveral sa už nahor.
„Ako rýchlo, pán sudca? Ako víchor či ako....“
„Rýchlo, prosím, rýchlo!“ zakričal, čím ma dosť prekvapil, lebo taký nezvykol byť. Ba predtým, než sa mu prihodilo to nešťastie, mal rád žartovných ľudí. Evidentne nebol vo svojej koži. Už aj preto, že si nesadol k Borke a Juliške, ale rovno ku mne na kozlík.
Zaplieskal som bičom a hnal kone, ako sa len dá. Neskúšal som viac hovoriť, ale sudca začal sám. V krátkych vetách, ale zato takých silných, že to mnou otriaslo.
„Zuzka, moja dcéra, vraj ju našli.“
Švihol som bičom silnejšie, aby kone pridali ešte viac.
„Aspoň vravia, že je to asi ona.“
Kone sa už blížili ku železničnej trati, musel som trochu spomaliť.
„Volali mi do Újheľu, lebo tam so bol. Že Zuzka je veľmi vystrašená. Ale žije!“
Ako sme prešli koľajiskom, zasa som švihol bičom, kone sa poriadne rozbehli.
„Musím ju vidieť. Dúfam, že to bude ona! Vraj ju ktosi uniesol!“
Teraz som už kone hnal ako nikdy predtým, spomenul som si na to, ako mne tuláci chytili dcéru.
„Už som zburcoval aj vojsko! Ak je to tak, ak to potvrdím, celé okolie prečeše armáda!“
Tesne pred Veľatmi na okraji cesty stála skupinka žien. Spomalil som, chcel zastaviť, ale sudca na to nečakal, zoskočil, div že nezakopol jednou nohou o druhú a nevyvalil sa.
„Nechcela ísť nikam. Len tu stojí a plače,“ snažila sa vysvetliť niečo jedna zo žien, keď sudca roztiahol náruč.
„Zuzka! Zuzka moja, ty si?“
Spomedzi žien mu oproti vybehlo dievča. Dievča? Poznal som ju kedysi, teda asi pred tými dvoma rokmi. Mladú a peknú čiernovlasú krásavicu, hrdú dcéru váženého sudcu. Teraz k nemu dobehla roztrasená sivovlasá dievka s tvárou bielou ako krieda. Objala si otca, ten len plakal, nebol schopný jediného slova. Aj ona plakala, až chrčala. Potom sa jej podlomili kolená a spadla na zem. Vyzeralo by to smiešne, že ju otec takú vychudnutú na kosť nedokázal udržať a padol s ňou, či skôr rovno na ňu. Lenže smiešne to nebolo ani za mak. Stalo sa totiž, čo nikto nečakal. Sudcova dcéra zachrčala naposledy. Prsty ešte vborila v smrteľnom kàči do otcových ramien, potom jej stisk povolil. Zomrela. Navždy si zapamätám ten pohľad, keď mala otvorené viečka, no oči obrátené nahor a ešte stále jej vytekali slzy. Nepomohlo nič, žiadne kriesenie. Ležala tam vyvalená, sudca sa nad ňou skláňal a žialil, až sa mu hlas zasekol a klesol vedľa nej. ¼udia neskôr vraveli, že ho trafil šľak, či ako sa už dnes hovorí, že to infarkt. Neuveriteľné! Pokiaľ by to chcel niekto vymyslieť, nevymyslí. Takéto príbehy dokáže vytvoriť len život. Túžili po sebe, spájalo ich neuveriteľne silné puto rodinnej lásky; tak strašne túžili byť spolu, toľko krivdy a bolesti v sebe nosili, toľko citov ich nečakané stretnutie vyplavilo na svet, až to neuniesli.
Ženy, ktoré našli nepríčetnú Zuzku, potom vraveli, ako sa to stalo. Že veľa neporozprávala, ale aspoň dačo. Vraj tí muži, čo ju uniesli, boli dáki utečenci, zločinci. Tiež, že majú niekoho známeho vo Veľatoch alebo v Lastovciach či Luhyni, čo im nosil jedlo. Preto sa tam mohli tak dlho skrývať. Aspoň donedávna. Potom ich prestal zásobovať, možno zomrel, takže za posledný čas tí muži chodili za tmy kradnúť po dedinách, občas niekoho prepadli. Nakoniec sa už báli, že ich začnú hľadať, tak sa rozhodli odísť preč a Zuzku tam nechali. Kde? V podzemnej skrýši vo veľatskom lesíku. Tú si tam vykopali, chodby i zopár drevom vystužených podzemných miestností. Tam ju držali po celý čas, roky slnko nevidela, len plameň petrolejky.
Vojaci zo Slovenského Nového Mesta nakoniec prišli. Nie na sudcove vyzvanie, ten bol už chudák nebožtík. Ale po chvíli za nami došlo auto, to čo viezlo sudcu a šofér, keď videl čo sa stalo, okamžite išiel všetko ohlásiť. Podzemnú skrýš vojaci so žandármi našli. Mužov, čo tam cez dva roky držali sudcovu dcéru, nechytili nikdy.
ažko sa žije s výčitkami. S tými, že predsa som len mal zburcovať richtára, keď mi prepadli Julišku. Keby ich vtedy hľadali a našli, mohlo všetko dopadnúť inak. Veď sudcova Zuzka bola po celý čas neďaleko od dediny! Horlivú túžbu po spravodlivosti by v sebe nemal krotiť žiaden chlap, ale dať jej možnosť, aby sa naplno prejavila...
°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°
Poznámky autora:
V poviedke spomínaná reštaurácia Tulipán v Slovenskom Novom Meste ešte stále existuje. Na súčasnom mieste pri železničnej stanici bola otvorená v roku 1925 obchodníkom Mirwaldom a patrila k nej aj kolkáreň.
Bytovka pre colníkov s rodinami bola postavená v roku 1926 ako jeden z viacerých objektov pre českých úradníkov, vojenské a policajné jednotky. V časoch I. ČSR tu Česi zastávali všetky vedúce pracovné miesta a mali na starosti ochranu hraníc. Okrem bytoviek a služobných objektov o miestnom rozvoji hovorí tiež fakt, že od konca prvej svetovej vojny do novembra 1938 sa tu postavilo aj štyridsať nových rodinných domov. Pražské plány, aby sa Slovenské Nové Mesto stalo skutočne mestom, ktoré sa vyrovná maďarskému Sátoraljaújhelyu, zanikli koncom roka 1938. Po Viedenskej arbitráži pripadlo Maďarsku a všetci Česi sa odtiaľ museli nútene odsťahovať. Okupácia trvala až do konca II. svetovej vojny, kedy sa opäť prinavrátilo Československu, avšak ďalší stavebný ruch tu už nenastal.
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Vínna cesta – štart, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
