Zjavenie svätej Anny
@ :: Poviedky ::
Jul 19 2005, 09:02 (UTC+0) | 
Na mieste, kde údajne svätá Anna vystúpila z obrazu, aby vylieèila Jozefovu dcéru, dnes stojí Kostol sv. Anny. Je postavený na lúke uprostred lesa, a je známy ako pútnické miesto veriacich. |
Miesto: Rudník, Gelnica
Čas: povesť dejovo zasahuje pred 17. storočie
Autor: Slavomír Szabó
"Nie, to je hlúposť! Jednoducho hlúposť a dosť! Ešte sa kvôli nejakému snu dokaličím," navrával si Jozef, keď sekol sekerou vedľa klátika dreva a takmer to odnieslo jeho koleno. Na dvore bol sám. Teda, ak nepočítame tie štyri sliepky a kohúta, čo asi práve hútal, za ktorou sa rozbehnúť. Na stromoch sa zelenali prvé jablká, dom z hlinených váľkov, čo ešte kedysi postavil s otcom, vrhal príjemný tieň. Inak bolo horúco ako v pekle, stačila by jediná iskra a slamená strecha by vzplanula ako svieca. Dreva bolo i tak za potreby, Jozef musel variť. Nielen sebe, ale aj Márii, svojej dcére, čo celé dni preležala bez slova, pozerala do stropu a nechala sa kàmiť. Kedysi takáto nebola. Smiala sa, naháňala s dievčatami po lúkach, a ak bolo potrebné, chodila rodičom pomáhať na pánske pole. Áno, to bolo, ale len kedysi. Kamarátky jej dospeli, niektoré sa už i vydali, ale Mária ležala vo dne, v noci, skleneným pohľadom hľadela kamsi do neznáma, dávno celá dedina vedela, že zišla z mysle.
"Čo porábaš? Či len oddychuješ, oddychuješ?" ozvalo sa spoza plota. To Alžbeta, suseda od vedľa, čo Jozefovi neraz pomáhala okolo dcéry, zavolala len tak. Aby reč nestála.
"Aha, to si ty?" vyhàkol prekvapený, čím jej dal jasne najavo, že sa v myšlienkach túlal kdesi v inom svete.
"A čo? Čakal si pánsku návštevu? Alebo niekoho, čo za teba dorúbe?"
"To nie, to nie, len no, taká hlúposť. Sen sa mi prisnil, ale veľmi živý. A teraz, keď čokoľvek robím, musím naň myslieť."
"Takže sen? No povedz..."
"Hlúposť, hlúposť to bola!"
"Hlúpe sny sa snívajú iba hlúpym ľuďom," nedala sa Alžbeta. "Ty taký nie si. Možno si ho len nepochopil. Veď koľko veštcov, prorokov i svätých dostalo odkaz z neba vo sne?"
Jozef sa zháčil a Alžbeta pochopila, že zaťala do živého. Spod plota sa ozvala, sliepka, tá ktorú si vyhliadol kohút a už aj na ňu vyskakoval, kdesi z opačnej strane zaprášenej ulice zakvičalo z chlieva prasa, ale on z toho nič nevnímal. Len stál, zvierajúc v pravej ruke sekeru a ľavou dlaňou si pomaly šúchal po stehne, ako mal vo zvyku vždy, keď postojačky rozmýšľal. I preto mal konopné nohavice na stehnách také lesklé, vyšúchané.
"Aj by som ti povedal," začal pomaly, potom na okamih zastavil, zamyslel sa, prehltol naprázdno. "Ale nemá to význam. Radšej trochu porúbem, tiež ešte musím ražnej kaše navariť, a vôbec..."
Alžbete sa až dych zastavil, podvedome zafučala ako odmietnutá nevesta, lebo zvedavosť sa v nej stupňovala. Jozef bol pre ňu muž, no... - taký iný ako ten jej.
Keď mu žena pochorela, opuchli jej vraj pľúca a nemohla dýchať, staral sa o ňu, modlil sa, vyváral byliny, u felčiara sa zadlžil tak, že to ešte potom celé roky splácal. Napriek tomu, že žene nič nepomohlo. Koľko nocí prebdel pri jej posteli, vymieňal obklady, počúval ako a či vôbec ešte dýcha. Raz už však nepočul nič. Jeho žena dodýchala. Vtedy Jozef plakal. Strašne plakal, nehanbil sa za slzy, kľačal pri posteli a škrípal zubami. Keď mu pohľad padol na kríž visiaci nad dverami do kuchyne, mal chuť vykríknuť "Bože, prečo ja!", ale namiesto toho vydal len akýsi chrapľavý zvuk podobný skôr zvieraťu než človeku.
Potom, čo mu farár dal povolenie vykopať hrob a po zaplatení sľúbil aj pohreb, håbil na cintoríne jamu. Svaly na predlaktiach boleli, tiež akoby mu do šije ktosi vrazil železný klinec, ale on nepoľavil, håbil zem a hrob vykopal naraz, bez oddychu. Čím hlbšie však prenikal do zeme, čím tvrdšia bola pôda, tým viac zatvrdlo aj jeho srdce. Pohrebnú reč farára už vnímal len ako spleť vycibrených rečníckych zákrut, v ktorých mu chýbalo to podstatné. Prečo mu boh vzal ženu, čím sa previnil.
Keď sa s dcérou Máriou vrátil mlčky z pohrebu, tá si ľahla na posteľ a zahľadela do stropu. Odvtedy nevstala. Prestala aj rozprávať a Jozef vedel, že je jej aj vlastne jedno, či žije. Nehneval sa na ňu, nemohol, ani raz jej nepovedal jedno krivé slovo. Spočiatku síce skúšal, vraj nech mu pomôže, nech navarí, ale ona akoby nepočula. Zošalela žiaľom za matkou. Ani on k tomu nemal ďaleko. Odvtedy prešlo sedem rokov.
"Takže, Jozef, povieš?" nepoľavila Alžbeta.
"Aký by to malo význam?" odvrkol.
"Svätý Ján mal videnia o konci sveta tiež vo sne."
"Svätého Jána nikto nevolal kradnúť v kostole!"
"Čo?" vyhàkla Alžbeta, už vedela, že nepoľaví, nepopustí, kým Jozef nepovie všetko o tom, ako sa veci majú.
"No," začal trochu neohrabane, sekeru stále zvieral, neodložil. "Vlastne len toľko, že sa mi snívalo s nejakou ženou a hovorila, že mám ísť do Gelnice a v kostole ukradnúť obraz svätej Anny. Že keď ho donesiem domov, Mária sa uzdraví," dopovedal, a teraz si pripadal ako hlupák, čo sa zapodieva zbytočnosťami. Alžbete sa ale taký nezdal.
"Ako vyzerala tá žena?"
"No, mala len jednu hlavu," odvetil jej posmešne, už sa mu zdalo, že zbytočne veľa rozprával, nevedie to k ničomu a treba mu dorúbať drevo. ¼avicou schytil konár a položil ho na klát.
"Veľa ľudí sa modlí k sochám a svätým obrazom. Mnoho z nich sa takto uzdravilo! Keď Márii pomôže len tento obraz a do Gelnice ju na chrbte neodvlečieš, prečo by si nepriniesol obraz k nej?" až priam vyčítavo zodvihla hlas Alžbeta a Jozef sa zamračil. Drevo nechal drevom, sekeru zaťal do klátu, podišiel k plotu a pozrel jej rovno do očí.
"Vieš prečo som neskončil ako Mária? Bláznivý a bez pohybu na posteli? Vieš prečo dokážem robiť na panských roliach, postarať sa o dcéru i o dom? Pretože si nerobím žiadne nádeje! Pretože sa neukájam myšlienkami, že sa to v budúcnosti zmení. Pretože si nič nepredstavujem, ničomu takému neverím, snažím sa nespomínať a brať veci tak ako sú! Len preto žijem, len preto tu teraz rúbem drevo, len preto potom pôjdem variť a dosť! Bol to len sen, len taký sen, ako keď sa mi ako decku snívalo, že keď skočím z humna a roztiahnem ruky, budem vedieť lietať. Vtedy som skočil a i teraz môžem byť rád, že som sa nedochrámal. Rozumieš? Ako ti len také dačo mohlo napadnúť? Aby ma v kostole chytili, aby ma súdili, dali do okov a Mária tu nezaopatrená zomrela?"
"O Máriu by som sa postarala! Vieš, že mi môžeš veriť, či nie? No, ale aspoň farárovi by si o tom sne povedať mohol."
"Prídem za ním a poviem - pán farár, snívalo sa mi, že mám v kostole kradnúť. Môžem?"
"Dobre, dobre, ja ešte porozmýšľam. Porozmýšľam Jozef, ale aj ty na to mysli, lebo mne sa zdá, že ten sen, to nebolo len tak, rozumieš?"
"Nedávaj mi plané nádeje, lebo ma tým zabiješ!" pomaly, zo slabiky na slabiku vysúkal zo seba Jozef a otočil sa k Alžbete chrbtom, čím jej dal jasne najavo, že dohovorili. Potom sa už postavil ku klátu a rúbal.
"Jozef, to nie sú plané nádeje. Neubližuj Alžbete, keď chápe, čo ty nie," prehovorila žena v žiarivých šatách hlasom pokojným a chlácholivým. To už Jozef opäť spal, po dni strávenom samými povinnosťami, prikrytý perinou vypchanou senom. Na druhom konci izby vyspávala Mária, takto so zavretými očami vyzerala ako každé normálne zdravé dievča.
"Kto si?" vyhàkol vo sne Jozef, pýtal sa ženy, čo ho v spánku navštívila už druhý krát.
"Odpoveď nájdeš, keď uvidíš obraz. Len si zober mech, lebo v kostole budeš pod mojou ochranou, tam si ťa nikto nevšimne. Za vchodom napravo visí obraz svätej Anny. Zlož ho, daj do mechu a dones domov. Choď do Gelnice, zober obraz a vráť sa!"
"Ty sa mi snívaš!" spamätal sa Jozef, bolo to zvláštne, vedel že spí, no i tak si zachoval triezvu myseľ.
"Sú sny, ktoré sa vracajú ako ozvena prežitého. A sú sny, ktoré prichádzajú ako dar. Toto je dar. Choď do Gelnice a konaj!" pozdvihla žiariaca žena ruku a rozplynula sa.
Jozef sa strhol a otvoril oči. Zrakom prebodával tmu, pozeral kamsi, kde by mal byť strop, ale pre černotu noci ho nevidel. Ostal v ňom akýsi zvláštny pocit. Niečo očarujúce, čo sálalo z tej neznámej ženskej bytosti, tiež však rozhodnutie, že snom nehodno veriť, človeku neprinesú nič dobré, ak sa im oddá viac než skutočnému životu. Zaspať už nevedel. Ležal a čakal na brieždenie. A sotva začala obloha blednúť, stál už pri peci, na ktorej sa vo vriacej vode varili vajíčka. Jemu i Márii na raňajky.
Deň, čo nastal, nebol pre Jozefa rovnaký ako tie ostatné. Už hneď na začiatku, keď kládol Márii nakrájané bielko do úst, keď čakal kedy ucíti jeho chuť a konečne trochu prežuje a prehltne, všimol si, že sa jej z oka vykotúľala slza. Ostal prekvapený. Nebyť tých dlhých a neupravených vlasov, bola by z nej pekná mladá žena, lenže aká. Ani smiech, ani plač. Tak ju vnímal aspoň doteraz, lenže to sa zmenilo. Slza jej stiekla na líce a kotúľala sa až k brade.
"Plačeš? Mariško, plačeš?" prihováral sa jej, mal vo zvyku k nej rozprávať, nikdy v tom nepoľavil a sledoval, či jeho otázky dôjdu k odpovedi. Doposiaľ zbytočne. Nato sa však Márii vykotúľali z oka ďalšie dve slzy a Jozef nevedel, či to môže zobrať ako odpoveď.
"Hej, moja, nechám ťa zasa doma. Veď vieš, musím na pole, musím. Ale keby si sa namiesto slzy vedela aj usmiať..."
Zbytočne. Okrem troch såz, čo vyplavila, nepreukázala žiadne city. Len čo sa Jozef sám nazlostil, že si robí plané nádej, hoci ich ešte včera tak zapieral. Keď odišiel preč, keď zabuchol dvere na dome, mal ešte chuť nahliadnuť cez okno, čo Mária robí. Ale čo by robila? Kedysi takto dnu nazeral každý deň, ale už to vzdal. Načo to znova skúšať?
Akokoľvek sa Jozef usiloval nespomínať na čudné sny, stále sa mu vtierali do mysle, vyplavovali zo spomienok, vyvolávali v ňom neistotu. Ešte aj tá Alžbeta! Mal by sa jej ospravedlniť? Povedať, že on to tak nemyslel? Lenže potom ako to myslel?
Celý deň nosil vodu vo vedrách do sudov, čo potom na vlečke odnášali kone k panskému sadu. Dlho nepršalo, dnes na poli preňho robotu nemali, tak musel pomáhať takto, aby ďalší chlapi mali s čím zalievať pánske ovocné stromy. Vodu nosil sám, nemal s kým rozprávať, tak sa mu celý sen premietal v mysli znova a znova. Už sa na seba zlostil, že nevie zabudnúť. Domov potom kráčal rýchlo, vydýchol si, že Alžbetu nestretol a len čo vošiel do izby, priložil Márii k ústam hrnček s vodou. Pila, musela byť smädná, veď horúčavy posledných dní boli na nevydržanie.
"Jozef, už je nedeľa a o chvíľu bude svitať! Dnes nemusíš ísť pracovať. Vstaň a choď do Gelnice! Zober obraz a dones ho k Márii!" prihovorila sa mu vo sne opäť tá istá žena v žiariacom rúchu.
"Pani, kto si?" opýtal sa jej, teraz už s pokorou a bázňou, lebo tušil, že to už nie je len tak. Dobre si uvedomoval, že spí a sníva.
"Pozrieš sa na obraz a odpoveď si dáš sám. Vstaň a choď!" prikázala a rozplynula sa mu pred očami.
Jozef sa strhol. Cítil, ako sa celý chveje. Ticho izby prerušoval len jeho a Máriin dych. Nerozmýšľal, nechcel už rozmýšľať, zvažovať, že bude obvinený, možno i zavretý v žalári. Pozrie aspoň na obraz a potom uvidí. Vstal a skontroloval, či je Mária v poriadku. Mala privreté viečka a napriek tomu, že tma ešte nestratila úplne na sile, zdalo sa mu, že sa zo spánku usmieva. Potom vybehol na dvor a zašiel do šopy po vrece. Už dávno si v mysli premietol, kde ho má odložené, aj keď bol vtedy ešte rozhodnutý, že nikam nepôjde. Obloha sa už rozjasnievala, práve keď otváral bráničku plota, na dvor vybehol kohút, aby spustil svoje prvé ranné kikiríkanie.
"Alžbeta, si tam? Vstávaj! Počuješ? To som ja," klopal na dvere vedľajšieho domu, a i keď to trvalo len chvíľku, Jozefovi sa zdalo, že večnosť.
"Čo sa stalo?" trochu vystrašene spustila Alžbeta, keď otvorila a vystrčila von hlavu.
"Postaráš sa o Marišku? Idem do Gelnice!"
"Choď!" len toľko vyhàkla plná pochopenia i očakávaní. Potom už videla iba chrbát rýchlo kráčajúceho muža.
Cesta cez Kobyliu hoľu i kúsok ďalej mu nerobila žiadne problémy. Poznal to tu, keď bolo treba, neraz pracoval i v lese. Dúfal, nádejal sa, že neskôr niekoho stretne, nejaký povoz, čo by ho zaviezol do Gelnice. Bola však nedeľa, drevorubači nerúbali, furmani tovar neviezli a tak bol rád, keď sa aspoň mal koho opýtať na cestu.
Gelnica mu učarila. Veľké, bohaté a rušné mesto malo nielen hlinené, ale i murované domy. Muži, čo tu zvyčajne pracovali v baniach, neboli takí otrhaní ako on. Určite na ňom každý uvidí, že nie je odtiaľ a aj v kostole bude podozrivý. Nie, nevezme nič, len sa pozrie na ten obraz, aby si vedel dať odpoveď na otázky, čo mu samému vyznievali tak hlúpo, až sa ich bál vysloviť.
Keď zastal pred bránou kamennej gotickej katedrály Nanebovzatia panny Márie, spomenul na dcéru. Na jej včerajšie slzy, ba aj na ten náznak úsmevu, čo, ako sa mu zdalo, videl na jej perách, keď sa nad ňu nahol v spánku s rozhodnutím, že do Gelnice pôjde.
Prvým krokom, ktorým vstúpil dnu, ucítil, ako mu chrámová kamenná dlažba chladí bosé nohy. Pokľakol, prežehnal sa a potom kútikom oka sledoval ľudí, čo sa tu modlili. Nikto si ho nevšímal. Pre istotu preriekal celý otčenáš a opäť sa rozhliadol. Nikto oň nezavadil ani náznakom. Vstal a prešiel k bočnej stene, vpravo od dverí, presne tak, ako mu kázala pani zo sna. Keď pozrel na obraz, z håbky duše mu vykåzol ťažký povzdych. Opäť klesol na kolená a oči sa mu zaliali slzami. Tam, na obraze, bola podobizeň ženy, ktorý sa mu tri razy zjavila a prihovorila vo sne. Bola to svätá Anna, matka panny Márie.
Už mu bolo jedno, či ho niekto sleduje, alebo nie. Ba ani náznakom nemyslel na to, že ho môžu obžalovať z krádeže a vsadiť do železných pút ako zlodeja. Vstal, vrece položil na zem a natiahol ruky k obrazu. Opäť pozrel do jasnej tváre ženy plnej miloty, obchytil rám a podobizeň pomaly zvesil. Nie, vôbec sa neponáhľal, necítil žiadnu vinu, žiaden strach. To, čo cítil, bola nádej.
Potom ako obraz vložil do vreca a opustil chrám, spomenul si na slová, čo začul v sne. V kostole je chránený vyššou silou jej, ženy, čo sa mu prihovorila. Ženy, v ktorej spoznal sväticu. Ale mimo kostola si musí dávať pozor. I keď často kráčal rezko, tak ako sa teraz náhlil ulicami Gelnice, nešiel hádam nikdy. Len rýchlo preč, preč odtiaľ, než si niekto všimne, že obraz chýba a dolapia ho!
Keď sa dostal za mesto, už netúžil nikoho stretnúť. Cestu poznal, vedel sa vrátiť a najradšej by už bol aj doma. Obraz bol ťažký, ramená ho boleli, ale nespomaľoval. Raz dokonca, keď začul hrkotať kolesá akéhosi voza, odskočil z cesty ukryť sa do lesa.
Už nielen ramená, ale i nohy a chrbát boleli viac, ako sa dalo zniesť. Žalúdok sa hlásil, veď celý deň nič nejedol, brucho sa zvlnilo bolestivým kàčom. Bol už takmer doma, na lúke nad Rudníkom, keď sa rozhodol, že si trochu odpočinie. Len na chvíľočku, uloží obraz do trávy, sám sa natiahne, a keď si nohy i ramená trochu oddýchnu, dôjde zbytok cesty. Ukáže obraz Márii a potom? Čo bude potom? Nevedel, nechcel si odpovedať. Keď sa však natiahol na trávu a podvečerné slnko mu zasvietilo do tváre, viečka náhle oťaželi a Jozef zaspal.
Nevedel koľko spal. Určite nie dlho, lebo slnko bolo ešte na oblohe. Chvíľku ešte s privretými očami rozmýšľal, čo to vlastne robí, ale keď ich otvoril, od ľaku takmer zdrevenel. Vedľa neho ležal iba prázdny mech. Obrazu v ňom nebolo! Vyskočil na rovné nohy. Zmätene pobehoval po všetkých krajoch lúky, snažil sa uvedomiť, čo sa stalo. Svätá Anna mu sľúbila ochranu v kostole, ale po ceste si mal dávať pozor sám. A on, hlupák, zaspal. Mal chuť kričať, vrieskať, ale čo by tým zmenil? Kam sa mohol obraz podieť? Ukradol ho niekto? Ale kto by tu čo v tento nedeľný čas robil. Ak by ho aj niekto ukradol, kam má teraz bežať? Do Rudníka, alebo opačne k Hýľovu? Má sa vybrať cestou do Zlatej Idky, do Nováčan, alebo opačným smerom do Poproča? Sadol sa na zem a zakrútila sa mu hlava. Nie, už sa nikdy nedozvie, ako mala zázračná moc Márii pomôcť. Už nikdy nebude vedieť, či to bol zázrak, dar z neba, alebo sa len stal zlodejom pod vplyvom bláznivého sna.
Jozef vstal a kráčal domov. Nazlostený sám na seba i na celý svet. Robil si plané nádeje, porušil, k čomu sa dávno zaviazal, veď nenaplnená zmarená nádej je horšia než žiadna. Do smrti si to bude vyčítať! Kráčal dole cestou, v zamyslení si šúchal dlane o nohavice a ani poriadne nezbadal, kedy došiel k prvému domu. Našťastie pri ňom nebol nikto. Nikoho nechcel vidieť, s nikým sa nechcel rozprávať. Ale po chvíli, predsa len ho kohosi zbadal. Alžbeta!
"Jozef, Jozef, utekaj domov k Márii! Bež, ale rýchlo, rýchlo!!" kričala naň, rozhadzovala rukami a vyzerala riadne rozrušená.
"Už len to mi chýbalo! Ak sa jej niečo stalo, do konca života si to..." ani nechcel odpovedať, utekal, bolesť v nohách ho teraz už vôbec nezaujímala.
Keď konečne dobehol na dvor a otvoril dvere do kuchyne, myslel, že nehodno veriť vlastným očiam. Pri peci stála Mária a čosi miešala v hrnci.
"Urobila som vám polievku. Otec, dáte si?" opýtala sa tak prirodzene, akoby posledných sedem rokov len nemlčala.
"Mária, ty..." natiahol ruky a kráčal ku nej. Aj ona mu vykročila oproti a padli si do náručia. Stískal ju, plakal, pre plač sa nevedel pýtať. Tentoraz to však boli slzy šťastia. Až po chvíli mu Mária sama rozpovedala.
"Popoludní tu prišla akási pani. Bola krásna, priam žiarila. Postavila sa ku posteli a povedala mi - Vstávaj! Otec ti spí na lúkach nad Rudníkom, ide až z Gelnice, je hladný. Vstaň a urob mu polievku."
"Ako vyzerala tá pani?" zajachtal Jozef.
“No, bola krásna. A keď to povedala, naraz som ucítila strašnú silu. Vstala som a chcela sa jej niečo opýtať, ale už tu nebola. Tak som vám aspoň navarila.“
"Zázrak! Stal sa zázrak! Stal sa zázrak!" začal kričať Jozef, zaslnenú tvár si zaboril do dlaní, ale hneď nato vybehol na dvor a kričal ďalej. Rudníčania sa schádzali. Alžbeta, ktorá to vedela, ale zatiaľ nerozprávala, pretože sa bála takto verejne nazvať veci pravým menom, dobehla ako prvá. Potom aj ďalší z ľudí, čo to začuli a všetci onemeli od úžasu, keď na dvor vyšla aj Mária. Tá istá Mária, ktorá sedem rokov ležala na posteli a nič neprevravela.
Na dedinu už doľahla tma, keď Jozef ľuďom dopovedal svoj príbeh. Nezatajil nič, ani to, že kradol v kostole. Cítil sa nielen silný, ale aj bez viny. Každý videl, pochopil, čo sa tu stalo.
Ïalšie prekvapenie na seba nenechalo dlho čakať. V pondelok ráno, keď pastieri vyhnali jalovice na lúku, vrátili sa s novinou, že v korune stromu neďaleko prameňa je obraz svätice. Nikto nevedel, kto a kedy tento obraz tamto vyložil, či ako sa tam inak hore dostal. Ale všetci kráčali nad dedinu hore na lúky, kľakli pod obrazom a modlili sa. Aj Mária. A keď v podobizni svätej Anny spoznala ženu, čo ju navštívila, všetci uverili, že obraz má zázračnú moc. Neskôr na tomto mieste postavili malú drevenú kaplnku. A dnes tam, áno presne tam Rudníkom stojí kostol. Kostol svätej Anny, pútnické miesto veriacich.
|
|
