Vianočná bosorka
@ :: Poviedky ::
May 11 2009, 09:46 (UTC+0) | 
Kalvínsky kostol vo Ve¾kej Bare |
Miesto: Veľká Bara, okres Trebišov
Čas: dvadsiate roky 20. storočia
Autor: Soňa Jakešová
Erži stála pri stole s pomúčenou doskou. Aby bola vyššia, pod nohami mala nízky drevený stolček. Malými šesťročnými prstami odštipla kúsok cesta z veľkej lepkavej masy pred sebou. Medzi dlaňami zľahka ušúľala guľôčku o niečo menšiu ako slepačie vajce, na jednej strane do nej trocha zaborila prsty, jemne ich zovrela a vytvarovala malú hlavičku so zobákom. Vtlačila do nej dve kukuričné zrná a na svete bol ďalší buboš - vianočný koláč zo sladkého kysnutého cesta. Mama Anika stála oproti nej a natenko vaľkala plát cesta. Ešte naň rozotrie orechovú plnku a zvinie ho do štrúdle. Makový i slivkový závin už boli prichystané. Mamina tvár bola červená. Od námahy, ale aj preto, že v izbe, ktorá teraz v zime slúžila zároveň aj ako kuchyňa, bolo riadne horúco. Otec Jánoš hneď ráno riadne priložil do pece, aby sa koláče dobre prepiekli.
„Tvoj buboš je veľmi pekný, je práve taký ako vtáčatko, ktoré pripomína. Koledníkom sa akurát vojde do dlane,“ usmiala sa mama, keď Erži dokončila ďalší výtvor. „Spravila si už krásny kàdlik,“ dodala. Malá pozrela na matku a spokojne zaklipkala zelenkavými očami.
Erži s pôžitkom vdýchla zmes vianočných vôní. Vanilkovo sladkastú z koláčov, pikantnú z údeného mäsa a kyslej kapusty a do toho aj arómu smrekovej živice. Odrazu ju vyrušilo silné štuchnutie.
„Au!,“ zjojkla a obrátila hlavu. Trojročný brat Ištván, ktorý k nej priťapkal po hlinenej dlážke, sa k nej tisol a naťahoval ruku. Takmer sa mu podarilo uchmatnúť kus cesta.
„Ištván, nelez ku mne!“ Erži mu rýchlo zdrapila bacuľatú rúčku a snažila sa ho odtisnúť. „Postúpal si mi nohy. Choď preč, toto je ženská robota!“ zamračila sa a zlostne odula spodnú peru.
V izbe zaburácal smiech. Erži zodvihla hlavu. Vrkoče napevno spletené z jemných žltých vlasov sa jej zošmykli na chrbát. Pozrela na otca, ako sa pobavene chichoce. Stál v kúte izby, kde do podstavca upevňoval vianočný stromček.
„Poď ku mne Ištván, keď ťa ženy nechcú. Tu je chlapská robota,“ lákal Jánoš syna.
Erži neušlo, ako pri tom šibalsky žmurkol na mamu. Aj ona sa zazubila a zamúčenou rukou si mimovoľne pohladila vyduté pevné brucho, ktoré ju odtískalo od stola. Múka z prstov sa jej zachytila na záhyboch zástery. Mamino brucho s bábätkom zostalo ako posypané jemným popraškom snehu.
Do večernej omše bolo ešte ďaleko, keď už mali uvarené a chladli aj koláče. Stromček bol ovešaný lesklými farebnými papierikmi so salónkami. Erži pri ňom čupela a v dlani stískala vetvičku. Páčilo sa jej, ako ju pod prstami pichá ihličie. Stláčala ho jemne, aby jeho bodanie cítila na hranici medzi šteklením a bolesťou. Mama umývala plechy zababrané od masti a zvyškov pripečeného cesta. Pospevovala si pritom koledy čistým zvučným hlasom. Už od rána mala Erži sviatočnú náladu. Bola nedočkavá i napätá. Už aby bol večer! Keď sa najedia a prídu z kostola, konečne bude rozbaľovať darčeky. Mama isto dačo pripravila!
„Narodil sa Kristus pán...“ spievala Anika. Erži nepoznala všetky slová piesne. K mame sa pridala aspoň hmkaním, čo bolo ako pradenie spokojného mačaťa.
Otec vyšiel z izby s Ištvánom za pätami. Erži vedela, že „chlapi“ idú do maštale. O chvíľu sa vrátili s náručou voňavého sena. Položili ho pod stromček a načechrali do úhľadnej kôpky. Erži s Ištvánom do neho začali klásť jablká, suchú kukuricu, mrkvu, zemiaky, obilie – po troche zo všetkého, z čoho rodičia chceli mať hojnú úrodu.
„Mami, môžem si už obliecť tie pekné šaty?“ zatiahla nedočkavo Erži. Veľmi sa tešila, ako sa vyparádi do sviatočných červených šatôčok s bielym golierom, prepásaných čipkovanou zásterou. Dá si na ne ružový sveter čo jej uplietla starká a do vlasov saténovú mašľu.
„Ešte chvíľu vydrž, kým ...“ Anika nestačila dopovedať, keď ju prerušilo rázne zabúchanie. Prichádzajúci nečakal na pozvanie, hneď aj stisol kľučku a vrútil sa do izby.
„Teta Mary!“ mama prekvapene zodvihla obočie. Všetci v izbe stíchli a zvedavo si obzerali starú susedku. Mala zhrbenú chudú postavu v priveľkej čiernej blúzke s nariasenými rukávmi, tmavú širokú sukňu prepásanú ufúľanou zásterou, spod ktorej jej vytàčali hrčavé lýtka s kàčovými žilami.
„Dobrý večer, teta Mary,“ pozdravila nahlas Erži.
Tetka na pozdrav neodpovedala. Chvíľu len tak stála v strede izby a pohľadom jastrila okolo seba.
„Vidím, že už máš napečené, Anika,“ pohľadom šibla na koláče.
Erži sa zamračila. Nepáčilo sa jej, ako táto stará žena hneď spustila zvýšeným, trocha škriekavým hlasom. To sa predsa nepatrí! Ona, Erži to vie, hoci je ešte malá.
Mary si oprela ruky s dlhými kostnatými prstami o boky. Stála tam ako taký dravý vták pripravený do niečoho zaťať pazúry. Ešte aj hlavu ovinutú kvetovanou šatkou naťahovala dopredu, vystrkujúc pri tom ostrú bradu. Erži sa zdalo, že hľadá, čo by uchmatla. Nemala tetku rada, lebo Mary nikdy nebola milá. Deti od susedov buď prehliadala, alebo okrikovala, že robia hurhaj. Najlepšie bolo vyhnúť sa jej. No keď k nim občas prišla domov, nebolo úniku. Okolo Mary bolo vždy akési napätie, akoby okolo nej hustol vzduch.
Erži pozrela na Ištvána. Inak neposedný drobec prestal džavotať a zostal bez pohnutia. Pomyslela si, či sa nepremenil na sochu. Mal doširoka otvorené oči, iba z kútika úst mu na bradu pomaly stekal pramienok lesklej sliny.
„Hej, už máme prichystané,“ pritakala po chvíli mama. „Čo vám treba, teta?“
„Tento plech by sa mi zišiel,“ ukázala suseda. „Mám skoro napečené, iba jeden plech mi ešte chýba. Ak ti ho už netreba, vezmem si ho,“ prihrnula sa k stolu a už ho aj držala v ruke.
„Len si požičajte,“ dovolila Anika.
„Dobre,“ utrúsila Mary spokojne.
Erži sa zdalo, že po prvýkrát sa trocha usmiala. Ale tak čudne, vrásky na tvári sa jej poskladali skôr do grimasy. Starena vyšla z izby práve tak náhlivo, ako pred chvíľou vošla.
„Ach, to nie je dobré. To nám prinesie nešťastie,“ začala bedákať mama. „Nemala si od nás nič brať. Požičiavať dačo bosorke - to prináša smolu,“ zalamovala rukami. „Len aby sa nič nestalo nášmu teliatku!“ dodala ustarostene.
„Mami, a čo by sa malo stať?“ zaujímalo Erži.
„No, krava môže prísť o mlieko. Bez neho teliatko nemá čo jesť. Je ešte maličké, potrebuje ho.“
„Hádam len neveríš tým babským rečiam!“ zahriakol ženu Jánoš. „Ja som nevidel, že by Mary mala na zadku odtlačok od lietajúcej metly.“
„Odkiaľ vieš, že je bosorka?“ chcela vedieť Erži.
„Bosorky nie sú! Iba v rozprávkach, také vymyslené,“ trval na svojom Jánoš.
„A to, čo Mary robí so svojimi kravami, to si myslíš že je len tak?“ nedala sa mama. „Prečo všetky, čo mala, nadojili dvakrát toľko mlieka ako ostatné? Však ona má vždy tak veľa, že ho aj predáva. Bez bosorovania to nie je možné.“
„To nie je žiadne čudo,“ ozval sa Jánoš. „Tetka iba vie, od ktorej byliny sa krave naleje vemeno.“
„Ja som počula, že jej zvieratá sú urieknuté. Že v tom nie sú žiadne byliny. Chúďatá kravy, u Mary vydržia sotva dva roky. Najprv z nich tečú potoky mlieka a potom chradnú, vemeno sa im scvrkne, zmenšia sa až z nich koža iba ovísa,“ povedala Anika.
„Keby bola taká čudáčka ako vravíš, nik by si ju nevzal za ženu. Vydala sa, má aj deti. Normálne, bez kopýtka na jednej nohe. Ani jej muž sa nikdy neponosoval, že sa Mary premieňa na ropuchu, alebo že má stále studené nohy,“ zasmial sa otec. „Miklóš by sa pri poháriku isto pochválil, že mu žena doma zapaľuje drevo v peci vlastnou slinou. Hoci... asi by nebol proti, keby sa Mary občas premenila trebárs na peknú ženskú.“
„Nevrav tak!“ zahriakla ho mama. „Nepatrí sa to o starej osobe. Ani pred deťmi,“ zľahka ho ťapla ľanovou utierkou, čo držala v ruke. „Erži, choď si už dať sviatočné šaty, je najvyšší čas vychystať sa do kostola,“ obrátila sa na dcéru a ukončila spor okolo Mary.
Erži doteraz zvedavo naťahovala uši. Chcela sa dozvedieť viac, ako to vlastne je s tou Mary. Je bosorka alebo nie? Ale rodičia zmåkli. Odhalí to teda sama. Len si pri tom musí dávať pozor, aby ju tetka nepremenila na ropuchu!
Od Vianoc prešli dva týždne. Na Piliši, kopci za dedinou kde boli vinice, bola záľaha snehu a ďalší sa v chumáčoch sypal z oblohy. Mrzlo, že aj potok zamrzol. Erži stála v maštali opretá o drevenú hradu a triasla sa od zimy. Po lícach jej stekali slzy. Tvár mala studenú, vyštípanú od chladu, vlastné slzy cítila ako teplé lepkavé pramienky. Nezohriala ju vlnená šatka napevno omotaná okolo hlavy, ani kožúšok ušitý zo zajačích kožiek. Dívala sa na otca, ako sa skláňal nad strakatým teliatkom.
„Chúďa, schudlo tak, že už nemá sily stáť na nohách. Má ich také kostnaté, že sú ako paličky. Niet mu pomoci. Iba leží, môže dostať zápal pľúc. Keď z neho chceme mať dajaký osoh, tak...“ Jánoš nedopovedal. Pozrel na Erži a potom na Aniku. Jeho žena hneď pochopila, že teliatko musí pod nôž. Pred malou sa to pokúsia dajako zahovoriť, lebo býček bol jej miláčikom odkedy prišiel na svet. Erži k nemu chodievala každý deň. Prihovárala sa mu, tešila sa z neho. A keď otec kravu odtiahol ďalej od mláďaťa, z dosahu jej žiarlivého pohľadu, Erži ho hladkala po širokom čele, po jemnej srsti na chrbte a bokoch. Teplý dych malého tvora jej zohrieval tvár. Šírila sa okolo neho príjemná vôňa čerstvej smotany. To všetko mala rada, keď bolo teliatko zdravé. Lenže náhle bolo všetko inak.
„Zomrie?“ zatiahla Erži a skrehnutými prstami si rozotrela po lícach mokré pramienky.
Otec s mamou sa na seba pozreli, akoby sa chceli pohľadom dohodnúť, kto z nich jej to vysvetlí. Mlčali obaja.
„To všetko pre tú bosorku! Pre tetku Mary,“ vyhàkla Erži. „Pre ňu naša krava stratila mlieko a teliatko nemá čo jesť!“
„Erži...“ začala mama. Chcela jej povedať niečo o nebi, kam prichádzajú aj teliatka. No nestačila sa ani nadýchnuť, keď dievčatko vybehlo z maštale.
Anika si pritiahla bližšie k telu teplú vlnenú šatku so strapcami, ktorú mala ovinutú okolo pliec a rýchlo vyšla za dcérou. Na dvore videla čerstvé odtlačky jej čižmičiek ako sa stáčajú k ich domu. Vzdychla si a pomalým opatrným krokom išla za malou.
Neskorá jar zahalila dedinu a okolité kopce do sviežej zelene. Z ovocných stromov v záhradách pršali lupienky kvetov a ukladali sa okolo kmeňov ako závoje. Včely bláznivo hučali v korunách, bez oddychu prelietavali pomedzi konáre. Erži čupela pri drevenom plote a cez škáru medzi latkami sústredene pozorovala susedný dvor. Z domu vyšiel ujko Miklóš. Sadol si na lavicu pod oknami a stmavnutými hrubými prstami pchal tabak do fajky. Zanedlho sa pri ňom objavila jeho žena. Mary prútenou metlou rezko zametala z dvora opadané konáriky, čo okmásal vietor. Erži na ňu vypliešťala oči. Dúfala, že tetka konečne urobí dajaký zvláštny pohyb. Trebárs, že chytí metlu inak ako zvyčajne, odrazí sa od zeme a vyletí aspoň ku komínu.
„Erži, čo zasa trčíš pri tom plote?“ počula za sebou mamin hlas. „Poď sa pohrať s Ištvánom, nech sa mi toľko nemoce v kuchyni.“
Neochotne vstala, nespúšťajúc zrak z Mary. Zdalo sa jej, že tetka si vyhrnula sukňu, vydvihla ju nad kolená a ...
„Poď už!“ súrila ju mama.
Teraz to príde, dúfala. Konečne bude mať dôkaz o jej bosoráctve.
„Erži!“ zvýšila hlas mama.
Dievčatko sa neochotne obzrelo. Malý Ištván k nej kráčal s krajcom lekvárového chleba v ruke. Mal zababrané celé ústa a líca, dokonca aj nos mal ogebrený od sladkej lepkavej pochúťky.
„Na,“ natiahol ruku k sestre, nech si aj ona odhryzne.
Erži si vzala chlieb a kým sa do neho pustila, obrátila hlavu do susedného dvora. Mary tam nebola. Iba Miklóš podriemkaval na lavičke s fajkou zasunutou medzi zubami. Erži rýchlo zodvihla oči ku komínu a potom pátrala po oblohe. Kam ufrnkla? Dúfala, že možno nad korunami stromov uvidí trepotať sa tetkinu sukňu.
„Kvôli tebe som nevidela ako Mary ...“ obrátila sa s výčitkou k bratovi. Nestačila dopovedať, keď ju vyrušil krik.
„Miklóš, vstávaj! Poď rýchlo sem!“ doliehalo k nej od susedovej maštale. Bola to Mary.
„Ach, tak ešte neodletela,“ Erži sklamane klesla sánka.
„Anika, zarezali sme kravu, tu máš, priniesla som ti mäso. Predávam lacno, tak ako minule,“ Mary ukazovala kus tmavočerveného mäsa zabaleného do tvrdého baliaceho papiera. „Zoberieš?“
„Áno, nechajte mi ho tu na stole,“ mama sa otočila ku kredencu, aby z neho vybrala peniaze.
„Čo sa stalo vašej krave, teta Mary?“ vyhàkla Erži, ktorá sedela na lavici a roztopašne kývala bosými nohami.
Mama sa na ňu zazrela prísnym pohľadom.
„Prestala dávať mlieko, zostarla,“ stroho odsekla starena. Vzala si peniaze, čo jej Anika odrátala do dlane a pobrala sa von.
Anika si dôkladne prezerala kúpené mäso. Skúmavo hodnotila jeho sýtu farbu, aj k nemu pričuchla.
„Nateraz z neho odrežem iba kus, ostatok obalím do žihľavy a spustím do studne. Mäso je čerstvé, v chlade vydrží niekoľko dní,“ povedala mama. „Erži, choď, prosím ťa, na žihľavu. A vyberaj čo najväčšie listy,“ podávala dcére do ruky košík a nožnice.
Malá bez reptania vstala a vyšla von. Bola zvyknutá, že od mamy dostáva čoraz viac úloh, najmä odkedy mali doma bábätko. Pred domom stretla Pirošku, kamarátku z ulice.
„Kam ideš?“ zašušlala cez chýbajúce predné zuby
Kým Erži vysvetľovala, druhé dievčatko skackalo vedľa nej raz na jednej bosej nohe, potom zasa na druhej.
„Aj u nás bola Mary,“ priznala. „Moja mama tiež od nej kúpila mäso, aby ju neurazila. Ale my od tetky mäso nejeme, my ho dávame psovi.“
„Prečo?“ pátrala Erži.
„No, lebo je bosorka,“ odvrkla Piroška, akoby ju otravovalo vysvetľovať takú samozrejmosť.
„Odkiaľ to vieš?“
„Od mamy. Vravela, že tetka Mary čaruje. Ako, to je prísne tajomstvo,“ rapotala Piroška.
„Musím sa ponáhľať,“ Erži pridala do kroku. „Môj ocko povedal, že to o Mary sú len hlúpe reči,“ dodala mrzuto. Nepáčilo sa jej, že Piroška vie o celej veci možno viac ako ona, ale aj to, že chce byť pred ňou taká dôležitá. Rozhodla sa, že na túto kamarátkinu hru nepristane.
Už sa zvečerievalo, keď Jánoš dával psovi žrať. Havkáč sa mu netrpezlivo tmolil pri nohách, nedočkavo šibúc huňatým chvostom. Na pána upieral oddané čierne okále a netrpezlivo kňučal. Z papule mu na zem kvapkala spenená slina. Erži sa rada dívala na toto divadlo, keď sa veľké ostré zviera triaslo na to, čo mu dávali v starom otlčenom hrnci. Aj teraz stála neďaleko a čakala, až sa ozve hltavé psie mľaskanie.
„Dnes si pochutnáš,“ prihovoril sa Jánoš chlpáčovi. „Dostaneš toľko mäsa, že sa olížeš okolo uší,“ k búde mu položil plný hrniec s veľkými tmavými kusmi.
„On má mäso, ale my sme nemali,“ začudovala sa Erži. Pes predsa stále dostával iba zvyšky, ktoré oni nejedli. „Je to mäso od tety Mary?“
„Nooo... “ zatiahol neochotne Jánoš. „My sme z neho nevarili, lebo...“ nedopovedal.
Erži chvíľu trpezlivo čakala, no keď neprichádzala ďalšia odpoveď vyhàkla priamo:
„Je od bosorky. A nám by sa potom mohlo dačo stať.“
„Netreba hneď veriť všetkému, čo ľudia narozprávajú,“ dodal otec vyhýbavo.
Pri psej búde dačo zarinčalo. Vylízaný hrniec sa prevrátil a oblúkom sa kotúľal k plotu. Erži s otcom na to hľadeli ako vyjavení. Nádoba po dvore podskakovala, akoby ju nadnášala dajaká sila. Plechový hrniec buchol do plota a zostal tam ležať prevrátený hore dnom. Pes so zľaknutým zakňučaním a stiahnutým chvostom zaliezol do búdy. Zo susedného dvora k nim doľahol smiech starej Mary.
¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°
Poznámky autora:
Dej poviedky sa odohral v obci Veľká Bara. Táto sa v roku 1960 spojila s obcou Malá Bara, takže dnes je oficiálny názov iba Bara. Obe pôvodné historické obce sú pritom od seba vzdialené približne kilometer.
V časti poviedky, ktorá je situovaná do vianočného obdobia, sa spomína, že sa rodina chystala do kostola. Dominantné zastúpenie v rámci vierovyznania tu má v súčasnosti reformovaná cirkev – kalvíni, žijú tu aj rímsko-katolíci a grécko-katolíci. Kalvíni majú svoj starší kostol v Malej Bare. Pochádza z polovice 13. storočia, zachoval si svoj gotický štýl a je na zozname chránených architektonických pamiatok. Kostol vo Veľkej Bare je novší v klasicistickom štýle a patrí rovnako kalvínom.
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Vínna cesta – štart, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
