Bolesť a túžba
@ :: Poviedky ::
May 15 2009, 15:07 (UTC+0) | 
Kamenný múrik vo Vinièkách - miesto, kde sa pravidelne stretávali miestni parobkovia a dievky. Za múrikom sa nachádza kaplnka sv. Jozefa a Andrášiovský kaštie¾. V pozadí vidie tokajské vinice. |
Miesto: Viničky, okres Trebišov
Čas: tridsiate roky 20. storočia
Autor: Slavomír Szabó
Bože, tá ruka ma bolí... Tak strašne bolí! Trvalo hodnú chvíľu, kým som si zobliekol košeľu, veď každučký jeden pohyb, aj ten najmenší je pre mňa hotovým utrpením. A keď som otočil hlavou, zbadal som, že mi rameno opuchlo, možno je i vykåbené. Ani dýchať poriadne nemôžem! Rebrá mi zaprašťali o podlahu, v tej chvíli som videl celé hviezdne nebo. A hlava? Nie, tú som si našťastie nebuchol, ale hučí mi v nej poriadne... Čo povedia rodičia, keď prídu domov? Isto ma zavezú k lekárovi. Keď ho budeme rušiť teraz večer, vypýta si také peniaze, že mi otec priloží ešte jednu a potom na mňa môžu rovno navàšiť poriadny kopec zeminy! Mal by som si ľahnúť a vyčkať, možno zaspať, ak to bude možné. Viem, nebude. Tak len stojím a skúšam si všetko uložiť v hlave. Ako sa to vlastne stalo?
Nie som z bohatej rodiny, i keď otec vždy hovorieva, že máme byť na čo hrdí. Že sa dokážeme uživiť. Vcelku ho aj chápem, nemá inú možnosť, iba viesť takéto reči. Teda, ak má na ne čas. Takmer vždy kdesi pracuje a ja s ním. Keď príde zima, chodíme na rybník. Normálny človek kosu začiatkom zimy odloží, ale my ju vytiahneme práve v tomto čase. Nemáme polia ani lúky, zato kosu áno. Vždy, keď jazernú hladinu pokryje ľad, už sa tam ponáhľame. Trstina, to je to, čo nás tam ťahá. Kosíme ju pekne tesne nad ľadom a odvlečieme domov v takých zväzkoch, že máme dosť aspoň na jeden rok. Potom ju sušíme. ¼udia si robia strechy zo slamy, najnovšie i z plechu, ale otec je šikovný, toto mu musím uznať. Tie trstené strechy, ktoré vo Viničkách urobil on, ma možno i prežijú.
Chodíme ešte na furmanku. Kôň a voz, to je to, čo nás živí po celý rok. I keď kôň starne a otec mlčí, nechce si to priznať. Nechce si priznať ani to, že na nového nemáme. Viem, šetrí naň. Preto keď zistí, že namiesto za koňa bude platiť mne za lekára, ešte mi priloží. A keď som už začal tak vyratúvať, ako prichádzame k jedlu či peniazom, nesmiem zabudnúť na vinice a polia. Chodíme, robíme, hoc nie na svojom. K Bertyovmu otcovi, ten vlastní najviac. Csepregi, Diöska, Borszhegy, viac ako polovica pozemkov okolo dediny je jeho. Vinič a tabak. To pestuje, tam potrebuje našu robotu. Viete, koľko tabakových listov už prešlo mojimi rukami, keď som ich nadieval cez ihlu na dlhý motúz, aby uschli na slnku a vo vetre? Boli by to stovky a stovky kíl. A predsa je ten tabak taký drahý. Otec vraví, že nám tabak na prežitie netreba, škoda zaň pustiť aj ten najmenší peniaz. A predsa starého chlapa bez fajky takmer neuvidíte, niektorí ho aj žujú. Okolo takých je po chvíľke sedenia naokolo zapľuvaná celá zem. A moji kamaráti? Ti si už dávno nacvičili, ako suchý tabakový list pekne podrviť, nasypať na papierik, jeho konček osliniť a ušúľať cigaretu i v jednej ruke. Ide okolo nejaká dievčina? Už tak robia a kútikom očka sledujú, či si ich všíma, akí sú šikovní. Ja som fajčil iba raz. Skoro som sa zadusil. Dym mi vliezol do pľúc i do nosa, nakoniec som z toho zvracal. Tým musí prejsť každý začiatočník, kým sa z neho stane chlap, čo si dokáže fajčenie vychutnať. Tabaková vôňa vraj priťahuje ženy. Isto to tak bude, inak by asi nikto nemal snahu prekonať to dusenie. A nevznikali by ani také veľké tabakové polia ako u nás. Potom by mal Bertyov otec všade iba vinice.
Všetko to začalo tak pred štyrmi rokmi. To som mal štrnásť a Berty tiež. Chodili sme spolu do školy a učiteľ nás posadil do jednej lavice. Dovtedy som si ho vlastne ani veľmi nevšímal. Vedel som o ňom, ale nikdy som nemal snahu nadviazať spoločné priateľstvo. Ja som prišiel zo školy k rodičom a musel som pomáhať voziť drevo, alebo pliesť s mamou koše, lebo to zasa robila ona. Košikárov je však vo Viničkách veľa, ťažko sa tak zarába. Len občas som chodil s chlapmi na Bodrog chytať ryby, ale to nie zo zábavy. Skôr, keď otec práve nemal robotu a museli sme dačo jesť. A Berty? Isto prišiel domov, sadol na žrebca a šiel sa kamsi popreháňať, lebo on jazdí rád. Potom mu navarili dobrú polievku, nesmelo chýbať ani pečené mäso alebo dajaký koláč. Naše svety sa mi zdali nezlučiteľné. Napriek tomu sa ku mne začal správať vcelku milo, akoby tieto rozdiely nevidel. A čo nás spojilo najviac, bola krivda štrnásťročnej chlapčenskej duše.
Predstavte si, že od prvej triedy chodíte do školy aj s dievčatami. Niektoré z nich sú pekné, ba časom si uvedomíte, že veľmi pekné. Natoľko, že sa vám o nich aj sníva. Ich hlas znie lahodne, akoby to trilkovali sláviky spolu s anjelským chórom. Začnete si všímať ich pery. To už nie sú ústa, ktorými sa dá len hovoriť a jesť. To už je brána k prvej rozkoši. Máte chuť pristúpiť bližšie, objať ich a vtlačiť im na pery bozk. Taký riadny, skutočný, až vám celé telo zaplaví vlna rozkoše, ktorá nepozná hraníc. Ja som to síce ešte neskúšal, ale som si celkom istý, že to takto musí byť. A tie oči! Musím sa priznať, niekedy sám pred nimi klopím zrak, lebo keď sa naše pohľady stretnú, nám čo robiť, aby som nepadol na kolená a nezačal žobroniť o trochu nehy. O pohladenie alebo aspoň o letmý dotyk, čo vo mne bude ešte dlho doznievať a rozochveje mi srdce vždy, keď si naň spomeniem. Jednoducho, uvedomil som si, že dievčatá už nie sú len jačavé stvorenia, ktoré sa zrodili iba preto, aby mali chlapci koho ťahať za vrkoče. Lenže tu začína tá krivda. Tá nespravodlivosť, s ktorou sa nikto z chlapcov v mojom veku nedokázal zmieriť. Štrnásťročná dievčina je v očiach iných už mladá žena a takto je jej aj všetko dovolené. Najmä tancovačky. Môže chodiť k muzike, zvàtať sa s inými v čardáši, nechať sa objať okolo pása, zabávať sa s parobkami. Ale štrnásťročný chlapec? Ten je vraj ešte decko a nesmie nikam. Všimli ste si? Povedal som – vraj. To pretože nikto z nás sa už ako decko v štrnástich necítil. A keby sme aj boli, potom i dievčatá! Darmo sa hovorí, že ony sa ženami stávajú skôr ako my mužmi! Ale je to naozaj tak? Aj mama hovorila, že také dievky niekedy z detskej pochabosti zabudnú na všetko, k čomu ich kto kedy viedol. Potom chodia s papiermi od doktorov, aby im dal kňaz súhlas a mohli sa vydávať už v pätnástich, šestnástich rokoch. Ale my máme byť za parobkov povýšení, až keď nám bude osemnásť! Až vtedy sa môžeme k dievkam priblížiť, inak by nám bola beda! Dostali by sme bitku, možno by som vyzeral ešte horšie ako teraz.
Raz som sa o tom rozprával s Bertym a obaja sme sa zhodli, že je to hlúpy zvyk, ktorý by mal zakapať. Chodievali sme aspoň na kukučky. To sa ešte dalo. Najskôr sme pozerali, ako sa parobkovia stretávajú na múriku pre Andrášiovým kaštieľom. Tvárili sme sa, že my sa tam len hráme, ale dobre sme pozorovali, ako sa samotné dievčatá chodia tadiaľto naschvál prechádzať, ako sa hrdo nesú, poškuľujú, kedy sa ktorý parobok za nimi rozbehne. Často sa zastavili aj priamo pri múriku a postávali tam spolu. A keď sa zotmelo, každý parobok išiel vyprevadiť jednu dievku. Takto sme raz pozorovali Júliu s Pištom a videli sme, ako sa bozkajú. Celú noc som potom nevedel zaspať. Dokonca tam chodili už aj naše spolužiačky. Žofi, Margit, Erszébet, Anna a ktoviektorá ešte. Natàčali sa, akoby volali, že ajhľa aké sme pekné, ako také kvietky, ku ktorým treba najskôr jemne privoňať, ale potom si ich môžete pre seba aj utrhnúť. Ja by som bral hneď aj celú kyticu! Len raz sa tam na pár dní prestali ukazovať, to im isto doma dohovárali matky. Stalo sa tak, keď akási Žuža z Ladmoviec, čo mala šestnásť, prišla do druhého stavu. Vraj si ju ten chlap nechcel vziať, tak sa utopila v Laborci. Každý o tom hovoril, ale vidíte, ani to dievky neodradilo, aby sa po takom týždni pretàčali pred múrikom znova.
Vravel som vám, že Bertyov otec má tabakové polia i vinice. Pre nás to malo odrazu nový význam, veľkú výhodu. Bertyov otec každý rok po zbere hrozna, na ktorom robili nielen ľudia z Viničiek, ale aj z Bary, Ladmoviec, ba i zo Zemplína, usporiadal na záver tancovačku. Zavolal vždy cigánov, aby bola dobrá muzika a nechal vyzdobiť jednu zo svojich stodôl. Tam prišli všetci, dokonca mu priniesli veniec uvitý z toho najlepšieho hrozna a dali mu ho, skladajúc mu vďaku za robotu. Vlastne za peniaze, čo takto zarobili, ale to je už jedno. A na tieto tancovačky sme mohli ísť ja my. Berty ako statkárov syn a ja ako jeho najlepší kamarát. Jasné, tancovať sme nemohli, ale pozerali sme sa. Musím sa priznať, že neviem, či to bolo dobré alebo zlé. Bolo mi jasné, že už nebudem nikdy myslieť na nič iné, len na dievčatá.
Vtedy za nami prišiel Andráš a spýtal sa ma: „Chceš víno?“
Jasné, že som prikývol, že áno. Bertyovi rodičia ho síce mali plné pivnice a v obrovských sudoch, ale my sme ešte nedostali ani hlt. Lenže už skutočnosť, že ma oslovil parobok, ma napåňala predstavou, podľa ktorej som človek hodný toho, aby sa ním rozprával a čoskoro možno budem patriť medzi nich.
„Pôjdeš po Erszébet. Vieš kde býva?“
Prikývol som.
„Prídeš ku nej a povieš jej, že jej kamarátky nevedia, prečo neprišla a robia si o ňu starosť. Že im veľmi chýba a volá ju sem Žofi aj Mária. Rozumieš?“
Zasa som prikývol.
„Tak utekaj! Ale nehovor, že som ťa poslal ja, ale Žofi s Máriou.“
Bežal som a Berty so mnou. Zastavili sme sa až u Erszébet na dvore. Vedel som si predstaviť, ako Bertymu bije srdce. Už dávno som si všimol, ako sa do nej zahľadel. Bola pekná, priam dokonalá. Nôžky štíhle až to vyrážalo dych, driek tenučký ako osa a blúzka sa jej vydúvala, že som odtiaľ nevedel odtrhnúť oči. Vypočula si nás a pre istotu sa ešte raz spýtala, či nás ozaj posielajú jej kamarátky. Zaklamali sme, lebo tak sme Andrášovi sľúbili. Vravela, že teda na tancovačku príde, vraj máme priniesť odkaz naspäť. Keď sme tak urobili, Andráš nám dal naozaj celú fľašu bieleho vínka, ale nakázal, že nikomu nesmieme povedať, odkiaľ ju máme. Šli sme teda von, zašli hlbšie do tmy a sadli na zem. Už sme si ju aj chceli otvoriť, keď sme zbadali, že Erszébet prichádza. Kráčala ako víla, akoby sa jej nohy ani nedotýkali zeme. Zrazu sa z tmy vynoril aj Andráš. Nevideli sme ho kedy vyšiel, isto tam na ňu čakal.
„To ty si za mnou poslal tie deti? Ty? Ešte sa na teba hnevám!“ otočila Erszébet hlavu nabok, ale Andráš ju schytil do náručia, mocno pritúlil a bozkával na tvár.
„Nehnevaj sa už, prosím, nehnevaj,“ pokúšal sa ju kamsi odniesť, ale ona sa nedala.
„Dobre, ale nikam nejdeme, len tancovať!“ Takto zmizli v stodole.
Bál som sa, že Berty po Andrášovi tú fľašu hodí. Bolo mu biedne, keď zistil, ako s ním vybehol! Dievka jeho snov a on po ňu beží, aby sa išla objímať s Andrášom. Myslím, že by sa v tej chvíli najradšej prepadol pod zem. Naviac nás ešte nazvala deťmi. Dobre viem, ako mu bolo. Dnu sme už nešli, ale pozorovali tancovačku cez škáru medzi doskami. Andráš sa s Erszébet zvàtali. Pod stropom boli naťahané motúzy a na nich viseli strapce hrozna. To ako ozdoba. Andráš schytil Erszébet za pás, zdvihol do výšky a ona jeden strapec odtrhla. Potom si ho podávali, raz do strapca hrýzla ona, potom on. Bertymu až naskakovali žily na sluchoch, keď zašepkal: „Ešte aj to hrozno je naše!“ Potom sa otočil a bez slova išiel rovno domov.
Takto sme chodili pozerať na tancovačky štyri roky! Štyri roky nenaplnených túžob, v ktorých sme len stáli a hľadeli cez okná či kadejaké škáry. Niektoré naše spolužiačky sa už povydávali, ba majú aj deti. Teraz nám začalo byť osemnásť a aspoň ja som mal pocit, že to už dlhšie nevydržím. Aj Bertyov otec sa nás spýtal, že čo sa deje, či už pôjdeme za parobkov aj my, alebo na čo sa vlastne ešte čaká. Bertyov otec má v tomto prehľad. Pre nás je už starší pán, ale sám hovorí, že je v najlepších rokoch. Ako veľkostatkár má dvere všade otvorené, a tak nechýba pri žiadnej muzike. Síce netancuje, ale posedáva, isto si prezerá dievčatá a fajčí zo svojej neuveriteľne dlhej fajky. Vždy so sebou vezme malý demižónik, a keď k nemu niekto prisadne, ponúkne ho. Možno to robí, aby nesedel po celý čas sám. Ktovie, Bertyho som sa na to radšej nepýtal.
Stalo sa to dnes. Je už po Vianociach a v krčme u Žida Filipoviča je tancovačka. Zasa som tam šiel. Jasné, len okukávať spolu s Bertym. Okno sa zvnútra rosilo, takmer nič sme nevideli. A naraz sa otvorili dvere.
„Tu sú naše kukučky!“
Pozrel som a videl Andráša. Berty skamenel, vždy pri stretnutí s ním mal problém ovládnuť sa, i keď zatiaľ sa mu to ako tak darilo.
„Chlapci, je načase, aby ste sa stali parobkami!“
Keď som začul túto vetu, môj vzťah k Andrášovi sa ihneď zmenil. Mal som chuť k nemu priskočiť a vybozkávať ho. Hej, viem, je to muž, ale otvoril nám bránu do radovánok mladosti.
„Ozaj?“ len toľko zajachtal Berty, zatiaľ čo ja som sa nezmohol ani na slovo.
„Poznáte mládenecký krst?“ začal Andráš priamo. Vlastne ani nečakala na odpoveď a pokračoval: „Musíte každý doniesť víno. To ukážete parobkom. Potom vám dajú hobľa, vypijú víno, vyhlásia za jedného z nich a zatancujete prvý tanec s niektorou dievkou. To je všetko. Od tej chvíle môžete s nami chodiť na tancovačky aj kurizovať dievkam na priadky.“
Andráš sa otočil, vošiel naspäť do krčmy a zabuchol dvere. Víno, treba zohnať víno – povedali sme si v nemom pohľade, ako sme na seba s Bertym pozreli a musím sa priznať, že ja som na nič nečakal. Mal som ešte to, čo mi dal Andráš. Pekne schované na túto príležitosť, už niekoľko rokov v mojej skrýši za policami v pivnici pod domom. Bežal som domov, vzal fľašu a utekal naspäť. Keď som vošiel do krčmy, Bertyho som nevidel. Len jeho otec sedel za jedným stolom s demižónom a vypúšťal z fajky obláčiky dymu.
„Máš?“ chytil ma za rameno Andráš a ja som zdvihol fľašu do výšky. Keď muzika dohrala, zakričal: „Prosím o trochu pozornosti! Prichodí nám privítať nového parobka. Tak nech sa cíti medzi nami dobre, lebo to už nie je decko, ale mladý muž. Tak, chlapi, hor sa, dáme mu hobľa!“
V tej chvíli sa ku mne nahrnuli všetci tí, ktorým som doposiaľ len slepo závidel. Schytili ma za ruky, za nohy a už som letel hore, až celkom ku stropu! Vyhadzovali ma do vzduchu, všetci naokolo sa smiali a úsmev sa tlačil aj na moje pery. Koniec, toto je koniec pokorného obdobia a teraz začne život! Skutočný život, so všetkým, čo k nemu patrí! Teda s dievkami, ich krásou, nehou i vášňou! V letku som ešte zazrel, ako sa otvorili dvere.
„Aha ho!“ skríkol ktorýsi z parobkov a rozostúpili sa. Práve som bol vo vzduchu, ale už ma nechytal nikto. Padol som na zem. Tma sa mi nahrnula pred oči, v nej sa zaligotala hádam celá hviezda obloha, ale to som už spomínal na začiatku. Neuveriteľná bolesť mi vystrelila z ramena až kamsi do hlavy a bok som cítil ako celkom rozmlátený. Lapal som po dychu, a keď sa mi do očí vrátilo svetlo, videl som všetko rozmazane. Bol som presvedčený, že toto je môj koniec a viac už nebude nič. Lenže keď sa mi zrak zaostril, zbadal som, ako sa všetci parobkovia hrnú k dverám a mňa si nikto nevšíma. Bodaj by nie. To dnu vstúpil Berty s celým demižónom vína! Druhým demižónom, keďže jeden už mal jeho otec na stole. Lenže tento nebol len pre tých, čo chcú namiesto tancovania viesť rečičky so statkárom. Tento bol pre všetkých parobkov a oni jasali, tľapkali Bertymu po pleciach, akoby už bol jedným z nich.
Prvý sa spamätal Andráš.
„Bolí to?“
Prikývol som a on na to, že ho to mrzí. Vraj nech skúsim vstať a ponúknem ostatných vínom, aby sa krst parobka vykonal tak, ako je zvykom. Fľašu vypili ako nič, kolovala od úst k ústam, potom mi každý podal ruku a prišiel rad na tanec. Chvíľa, na ktorú som tak dlho čakal. Mohol som vyzvať ktorúkoľvek dievku, chytiť ju okolo pása, pocítiť v dlaniach jej driek a smelo jej hľadieť do očí. Cigáni spustili čardáš. Rezký, ohnivý.
„Irén, poď tancovať!“ kývol som na Irenu, ako som to vídaval, keď sme kukučkovali. Prišla a začali sme. Ale viete, čo je to tancovať čapáš, keď vám ide odpadnúť bok a každý pohyb je nesmiernym utrpením? Tá bolesť sa hádam ani nedá opísať. Vedel som, že moja prvá tancovačka, ktorú som si nespočetne veľa krát predstavoval, pre mňa vlastne skončila. Cigáni dohrali pieseň o niečo skôr, ako býva zvykom, možno im niekto niečo naznačil. Cítil som, ako mi po lícach stekajú slzy. Potom sa parobkovia nahrnuli okolo Bertyho a brali ho na ruky. Ja som vyšiel von, nechcel som, aby ma videli plakať. Musel som odísť. Tak som prišiel až sem domov.
... Bože, tá ruka ma bolí... Tak strašne bolí! Trvalo hodnú chvíľu, kým som si zobliekol košeľu, veď každučký jeden pohyb, aj ten najmenší je pre mňa hotovým utrpením. A keď som otočil hlavou, zbadal som, že mi rameno opuchlo, možno je i vykåbené. Ani dýchať poriadne nemôžem! Ale to spraví. Musím veriť, že sa to spraví. A potom to začne. Všetko, o čom som doposiaľ len sníval! Musím sa dať do poriadku a verte, nebude väčšieho parobka nado mňa. Aj iné dievčatá už podrástli, stali sa z nich celkom pekné dievky, vo Viničkách je z čoho vyberať. Ku komu sa pritúlia ak nie k nám? Ku svojim spolužiakom? Nie, tí chlapčekovia si ešte budú musieť pár rokov počkať. Nestrpím, aby sa k nám tlačili na tancovačky. Toto je naša chvíľa. Naše radosti. Radosti parobkov.
¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°
Poznámky autora:
V poviedke spomínaný múrik, pri ktorom sa zvykli stretávať parobkovia s dievkami, je kamenný múr postavený okolo kaštieľa Andrássyovcov. Jeho posledným majiteľom bol Július Andrássy, ktorý sa odtiaľ po vzniku Československa odsťahoval do Maďarska a stal sa predsedom maďarskej vlády. Kaštieľ, kaplnka sv. Jozefa, ktorá svojim vzhľadom pripomína skôr kostolík i ten kamenný múr tam stoja stále.
Vinice tvoria skutočnú dominantu obce Viničky. Dnes sa tu nachádzajú na ploche 133 hektárov. Tabak sa tu však už nepestuje. V obci je viacero vínnych pivníc s možnosťou ochutnávky i kúpy tokajského vína.
Spomínané lovenie rýb do prútených košov bolo pre Viničky typické. Robilo sa tak nielen na rieke Bodrog, ktorá preteká hneď za koncom dediny, ale tiež na jazere Sulymostó, ktoré patrí do katastra obce.
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Vínna cesta – štart, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
