Tristo osemdesiata prvá
@ :: Poviedky ::
Jul 29 2005, 10:14 (UTC+0) | 
V dnešnej modernej obci Nováèany už ve¾a ¾udí príbeh o niekdajšom richtárovi Ondrejovi Gerendovi nepozná. Kto vie, ko¾ko životom zachránil tým, že sa rozhodol využi svoje skúsenosti z vojny a znièi míny, ktoré boli vôkol celej dediny až do Rudníka. |
Miesto: Nováčany
Čas: Marec 1945
Autor: Anna Domaniková
Vojna zanechala v Nováčanoch osemdesiattri zbedačených rodín. Oči zastreté smútkom, srdcia zlomené, duše naplnené slzami, ústa plné modlitieb. Ich ruky najčastejšie zvierali ruženec. Akoby zo zvyku vykonávali bežné práce okolo domu, statku, na poliach. Len deti sa ešte nezabudli hrať. Aj keď chytanie rýb a schovávačku vymenili za zbieranie prázdnych nábojníc a prehľadávanie osirelých bunkrov. Všetci sa zhlboka nadýchli, keď dedinu opustil posledný vojak. Je koniec. Je koniec?
Len čo z polí zmizol sneh, zapriahali chlapi do vozov. Prvá orba na políčkach poznačených nedávnymi bojmi znamenala návrat života. Tak to bolo vždy. Poorať, zasiať, starať sa. Aj Fero sa chystal. Vstal skoro ráno, ešte bola tma. Zohrieval si ruky pri peci, prehltol kúsok chleba, zapil vodou. Už sa nevedel dočkať. Vôňa oddýchnutej zeme, ktorá za pluhom trčala do neba a vo veľkých mokrých kusoch opadávala z lopatiek rydla a jeho topánok, ho súrila. Čakal na brieždenie, na prvé slnečné lúče, na zhon v ostatných dvoroch. Teraz sa čas vliekol. Obliekol si takmer všetko, čo našiel. Zo dve košele, hrubý kabát, onuce si ovinul až pod kolená a na hlavu nasadil ošúchaný klobúk. Aj keď už snehu nebolo; len pod lesom sa ešte držal v nesúmerných ostrovčekoch; chlad zachádzal pod nechty a do červena vyštípal konček nosa a uši. Vzduch sa cez deň zohrieval len pomaly.
Na kraji poľa už stálo zopár vozov. Chlapi rozhadzovali rukami, niečo po sebe vykrikovali, poniektorí len ticho stáli. Akoby nevedeli, čo ďalej. Fero odstavil voz pri ceste, pohladil kone, potľapkal ich na šiji a čvachtal sa po mlákach a rozpustenej zemi s kúskami minuloročnej trávy priamo k nim.
„Pán Boh daj dobré ráno, chlapi! A čože ste tu takto pokope? Vari sa vám nechce?“
Namosúrení muži pohľadmi zagánili.
„Aj tebe, aj tebe. Dobré ráno. Že si sa doterigal konečne. Nechce ako nechce. Aj tebe sa nebude,“ začul nazlosteného Jana.
„Pozri sa“, naviazal Jozef, „všetko je podmínované. Chceš letieť k oblakom?“
„Do riti!“ šťavnato zaklial Fero. Zabudli na míny!
Nemci podmínovali nielen hornú cestu v dedine, ale všetky poľné cestičky, polia, lúky, okolie posledných domov. Ktovie, či sa takto bránili útokom partizánov, čo boli ukrytí v okolitých lesoch, alebo to bola ich pomsta prichádzajúcej ruskej armáde. Asi oboje. Proti partizánskym skupinám nasadili aj „hrdlorezov“, ako ich tunajší ľudia nazývali. Boli to vojnoví väzni. Napratali ich do Rudnianskych kúpeľov s niekoľkými nemeckými vojakmi a odtiaľ viedli útoky. Neúspešne. Kúpele vyleteli i s hrdlorezmi do vzduchu. Nemci aj pri úteku kládli míny. Protitankové, veľké ako škatuľa, hniezdili po okrajoch dedinskej cesty. Menšie a okrúhle zase všade po okolí. Tie boli nášľapné. Teda, ak niekto na ne stúpil, vzleteli zo zeme do výšky hlavy a tam vybuchli.
Keď prichádzali ruskí prieskumníci na koňoch, deti stáli na priedomí a kričali: „Míny, míny.“ Ruský vojak ich akoby nechcel počuť. Usmieval sa, kníšuc sa na vyziabnutej kobyle. Dokonca deťom zamával.
„Míny, míny“, ukazovali deti na cestu a už už si zakrývali uši pred očakávaným výbuchom. Vojak popohnal koňa, aby bol čo najskôr pri nich a lepšie im rozumel. Zrazu sa pred pravou prednou nohou zvieraťa zdvihol spod zeme kus niečoho čierneho, kovového. Mína. Vojak zatiahol za opraty, vypúlil oči a hneď všetkému porozumel. Protitankové míny vybuchovali pod silným tlakom kolies diel, áut a tankov. Našťastie. Inak by bolo teraz po ňom. Soldát zosadol z koňa, počkal na ostatných a krok za krokom zneškodnili všetkých šesť mín na ceste. Aj keď prišla celá armáda, viac neurobili. Nenechali v dedine ani svojho zástupcu, aby ľuďom pomohol. Šli ďalej.
„Chlapi, nuž ale takto čo? opýtal sa Fero. „Orba nepočká.“
„Veď hej, veď hej“ pritakávali gazdovia.
„A čo ich chceš, obchádzať?“ šomral Jano. „A ako budeš kosiť? A dokedy?“
„Poďme za richtárom“, rozhodol Fero za všetkých. „Nech s tým niečo urobí!“
Chlapi nasadli na vozy, obrátili svoje záprahy a jeden po druhom zamierili do dediny k známemu domu.
„Hej, si doma?“, začul Ondrej spoza brány. Vyšiel na dvor, tváre zhromaždených chlapov neveštili nič dobré.
„Richtár, nemôžeme orať. Polia sú podmínované. Urob s tým niečo!“
„Od rána tam stojíme, nevieme sa pustiť do roboty.“
„Zavolaj pomoc.“
Prekrikovali sa gazdovia a richtár tam stál, rozdumoval. Bol iba v košeli, zima po ňom prebehla ako ľadové ruky zubatej, ale nedal to na sebe znať.
„Sneh je preč, Nemci sú za kopcami a naše polia čakajú,“ pokračoval Fero. „Ako zasiať, keď sa nedá orať?“
„Viem, chlapi,“ skočil im do reči Ondrej, „ale akú pomoc mám zavolať? Koho? Ostali sme sami. „
„My to neurobíme,“ nedal sa Fero. „Nás to roztrhá!“
„Keď nie míny, tak zlosť!“ zvrieskol Jano. „Kto to kedy videl, nepoorať na jar!“
Obstáli richtára, akoby ho nechceli pustiť do domu, kým nevymyslí riešenie.
Richtárov dom mal popisné číslo 21. Bol postavený z váľkov, pokrytý snôpkami slamy, čupel hneď za potokom. Na konci vojny ostalo v dedine osemdesiattri domov. Jeden z nich bol zasiahnutý granátom, jeden mal rozbitú strechu, ale všetky boli obývateľné. Richtárom bol Ondrej Gerenda. Vysoký, čiernovlasý a múdry chlapík. Všetci v dedine si ho považovali. Pred vojnou viedol ochotnícke divadlo, venoval sa mládeži, bol málovravný, ale keď niečo povedal, malo to svoju váhu a vedel sa chytiť každej roboty. Pekne spieval. Nôtil si aj pri kydaní hnoja. Počas vojny bojoval štyri roky na východnom fronte, ale do Nováčan sa vrátil ešte pred jej skončením, na jar roku 1944. Nikto presne nevedel prečo. Šuškalo sa o ňom všeličo. Klebety stíchli po tom, čo ho niekoľkokrát preverovala maďarskí žandári, aj nemeckí vojaci. Papiere mal v poriadku. Bol čistý. Robil, vybavoval, pomáhal ako vedel. Nerobil zo seba hrdinu.
„Budeme orať“, povedal po chvíli a hľadel mužom priamo do očí. „Na fronte som zneškodňoval nášľapné míny. Urobím to aj teraz. Potrebujem niekoľkých dobrovoľníkov, čo mi pri tom pomôžu.“
Chlapi spozorneli.
„To potrebuješ niekoho, aby poskakoval po poliach a nechal sa rozkúskovať? Dobrovoľne? Len tak?“ opýtal sa Jano.
„Nie!“ Sám to ale nezvládnem. Budete mi pomáhať. Svoju kožu ponesiem na trh, nie vašu! Bude to nebezpečné, s tým rátajte. Ale polia ostanú bez výbušnín.“
Všetci zmåkli. S ohnutými chrbtami zabodli oči do zeme, potom niekam do diaľky. Ani sa nepohli.
„Ja pôjdem“, riekol Fero po chvíli. „Chcem si roľu obrobiť, na čo čakať? Na koho?“
„Si mi ale hrdina“, zaškľabil sa Jano. „Na vojaka by si sa chcel hrať...“
„Ty vôl!“ cekol Fero, „Táraš, ani nevieš čo! Myslíš len na seba. Bež sa schovať do pivnice, prídeme ti dať vedieť, že už môžeš znovu zapriahať! Nič neurobíš pre ostatných, ale hundreš ako stará baba!“
„Ja nič nerobím?! Ja?“, prešľapoval Jano z nohy na nohu, otáčal zrak na všetkých okolo seba. Bál sa, to je pravda. Vojnu prežil bez ujmy, aj rodinu, aj statok si zachránil. Teraz mu nadávajú do báb.
„Idem s vami“, vyhàkol bleskom, aj sám sa zháčil, ale cúvnuť už nemohol.
„Sme traja. To by bolo tak akurát“, niesol sa vážny hlas richtára po dvore. „No ešte aspoň jeden gazda keby sa pridal. Pre každý prípad. Keby Fero, či Jano práve nemohli, lebo to nie je robota na jeden deň!“
Chlapi po sebe pokukovali, čakali na toho najsmelšieho, ale nikto ďalší sa nehlásil.
„Dobre, richtár“, poznamenal Fero, „ty sa choď zohriať. Si celý červený ako moja, keď po mňa do krčmy dobehne. My sa ešte dohodneme. Len povedz, kedy začneme?“
Ondrej sa ani nezamyslel: „Hneď zajtra ráno. Zídeme sa za dedinou, na kraji lesa.“
Ondrej friško vkåzol kuchynskými dverami a silno ich po sebe zatvoril, aby zima nevnikla do domu. Šúchal si dlane jednu o druhú a celý sa triasol. Nevedel sa zbaviť zimomriavok, čo behali od hlavy až po päty. Mária, jeho žena, mu naložila do misky zemiakovú polievku a vyzvedala:
„Čo chceli?“
„Deti už jedli?“ opačoval Ondrej, nevedel ako ohľaduplne povedať žene, na čom sa s chlapmi práve dohodol.
„Jedli, pravdaže jedli,“ pritakala Mária, ale cítila, že tam vonku išlo o dôležitú vec. Poznala svojho muža, stačil jej jediný pohľad. Narovnala si zásteru a nesmelo k nemu prisadla. V jeho očiach videla... Odhodlanie? Strach? Nie, strach nie, ten pocítila ona. Ešte nevedela z čoho, ale mala obavy. Žeby jej chcel zase odísť?
„Mariška,“ začal. Takto ju volal, keď išlo o niečo dôležité, vážne. „Mariška,“ zopakoval, „od zajtra budem s chlapmi vyberať míny na poliach...“
Nedokončil. Mária vyskočila na rovné nohy: „To nie, to nedovolím. Roky som sa modlila, aby si sa vrátil. Teraz, keď je všetkému koniec, tak teraz budeš pokúšať osud?“
Takmer sa rozplakala. Hlas jej preskakoval, prstami žmolila spodok blúzky.
„Viem to urobiť. Nemaj obavy,“ pokúšal sa ju učičíkať.
„Vieš? Čo vieš? Jaj, Bože môj, daj mu rozum!“ obrátila oči k nebu.
„Keď všetci budeme jajkať a modliť sa, míny neprestanú vybuchovať, neodídu samé z rolí. Musíme orať a siať. Čo budeme jesť a čím nakàmime dobytok?“
„Ale prečo práve ty? Keď si došiel z frontu, bol si len kosť a koža. Vykàmila som ťa a teraz sa zberáš pokúšať osud?“
„Už prestaň!“ rázne posunul misku s nedojedenou polievkou doprostred stola. „Neprivolávaj nešťastie. Ver mi! Tak ako gazdovia. My to zvládneme. Nepochovávaj ma. Staraj sa o gazdovstvo, o deti ... o seba. Ja sa vrátim.“
Mária sa k nemu posunula bližšie. Pokúšala sa veriť všetkému, čo povedal. Srdce jej bilo kdesi v hrdle a najradšej by si ho k sebe priviazala. Navždy. Pozreli na seba a objali sa. Mária plakala na Ondrejových pleciach a Ondrej jej šepkal nezrozumiteľné, chlácholivé slová.
Ráno sa Ondrej, Fero a Jano stretli na konci dediny. Poobliekaní nahrubo, bez jedla a pitia. Všetko by teraz len zavadzalo.
„Najskôr sa dohodneme,“ začal richtár. „Začneme tým, že narežeme palice asi tak meter dlhé. Označíme miesta, kde budú už zneškodnené míny. Tie potom ostatní vykopú a odvezú na vozoch.“
Počúvali ho ticho, stáli ako dva kamene. Len ich horúci dych vytváral mráčiky pary, ktorá sa strácala vo vzduchu voňajúcom prvou trávou.
„Pôjdem popredku, vy dvaja dosť ďaleko za mnou, keby... keby som niečo pokazil“, pokračoval Ondrej. „Palicu zastoknete do zeme tam, kde vám poviem.“
Stalo sa. Jano s Ferom držali pod pazuchou zo dvadsať narezaných palíc. Ondrej sa šuchotal opatrne, centimeter po centimetri a očami blúdil po zemi pred sebou. Začali poľnými cestičkami. Vždy, keď sa Ondrejovi videlo, že je pred ním mína, zastal. Zodvihol pravú ruku a tí dvaja za ním urobili zopár krokov vzad. Ak sa dalo, prikrčili sa za kmene okolitých stromov, alebo si čupli, či kľakli na roztápajúcim sa snehom rozmočenú pôdu. V duchu omieľali modlitby. Nikdy nevedeli, kde predtým prestali, tak začínali odznova. Otčenáš aj Zdravas Mária. Dookola, niekedy nedokončiac začatú vetu, s úľavou zastokávali palicu k zneškodnenej míne. To keď ich Ondrej zavolal. Skôr však, ako to urobil, videli len jeho chrbát. Raz ho však pozorovali aj z boku. Pomaly, pomaličky si kľakal na zem, očami ju priam prebodával, keď jemnými dotykmi a so zatajeným dychom chytal do končekov prstov čosi, čím opatrne krútil, až kým to nedostal z míny von. Vyberal rozbušky. Napriek chladu mali všetci traja premočené vlasy a kvapôčky potu im stekali z čela, po spánkoch až za krk a pozdåž chrbta ako v horúcom lete.
Po niekoľkých dňoch tejto práce už len stískali pery a nadávali na Nemcov. Zároveň sa však začali tešiť na orbu. Vyčistili všetky poľné cestičky a časť polí a lúk. Čakalo ich ešte kusisko rolí. Narátali dvesto osemdesiat šesť zneškodnených mín!
Každé ráno ich ostatní hospodári, stojac pred svojimi domami, odprevádzali želaním šťastného návratu. Ktosi ich nazval „traja králi“, lebo prinášali dobrú správu. Čochvíľa vyjdú do polí. Všetci naraz. Pluhy sa slávnostne zahryznú do zeme a život bude mať znovu svoj zmysel, nastolí sa poriadok. Dňa 17. marca roku 1945 zneškodnil Ondrej s Ferom a Janom poslednú, tristo osemdesiatu mínu. Vydýchli si. Slnko už zohrialo zem a lúky svietili žltými hlávkami púpav. Podali si ruky na znak vďaky z dokonanej práce.
„Fúú, bolo toho neúrekom,“ prehlásil Jano. Už sa tak nedurdil ako spočiatku. Bol akýsi krotký, dokonca sa aj usmieval.
„Hej, bolo. Ale tuto, aha, náš richtár, je chlap ako sa patrí,“ podlizoval sa Fero. „Bez neho by sme stále čakali na zázrak konča našich polí.“
Richtár mlčal. Kráčali po poľnej ceste smerom k dedine. V diaľke sa ozval hukot motora.
„Plachtinka ide, stiahnime sa na kraj cesty!“ zavelil Ondrej. Plachtinkou nazývali ruské nákladné autá, ktoré mali prehodenú plachtu vzadu na vlečke. Po vojne nahrádzali autobusy, zabezpečovali spojenie medzi Jasovom a Košicami, zastavovali v každej dedine. Vozili ľudí do mesta.
Keď auto prefrčalo a Jano s Ferom rázne vykročili. Ondrej ostal stáť a hľadel kamsi dole na breh potoka, čo tiekol popod most.
„Vidíš strašidlo?“ smial sa Jano. „Alebo hneď dve?“
„Počkajte chvíľu“, zvážnel richtár. „Tam dole niečo je. Idem sa na to pozrieť.“
„Čo by tam malo byť? Žeby nejaký poklad?“ zažartoval Fero.
„Neviem, preto sa idem pozrieť,“ odpovedal Ondrej, urobil zo tri kroky a bol na konci pozbíjaných drevených latiek. Potom zbehol po briežku a opatrne kráčal k miestu, ktoré ho tak zaujalo.
„Asi sa mi to iba zdalo“, mrmlal, keď zastal, otočil sa a pobral späť. V tej chvíli sa za jeho chrbtom zdvihla kôpka zeme. Taká homoľa, z akej vykukuje krtko. Lenže z tejto vyletela do výšky nášľapná mína. Zabudnutá? Nenájdená? Dobre schovaná? Priamo za Ondrejovou hlavou vyriekla svoj verdikt - „buuuum“. Fero s Janom zaručali jednohlasne: “Ondrej, nieeeee!“
Ktovie, či ich Ondrej ešte začul. Ležal na chrbte, s nohami blízko diery po ukrytej míne. Nehybne, s očami bez života upretými k letiacim bielym barančekom. Posledná mína v Nováčanoch bola zneškodnená. Konečná. Tristo osemdesiata prvá.
|
|
