Muž, ktorý čakal na svetlo
@ :: Poviedky ::
Jul 04 2009, 19:31 (UTC+0) | 
Lipa z Tibavy pamätá už nieko¾ko storoèí... |
Miesto: Tibava, okres Sobrance
Čas: povesť je dejovo zaradená do prvej polovice 18. storočia
Autor: Slavomír Szabó
Nikdy nezabudnem na toho muža. Nemôžem. Vlastne neprejde ani deň bez toho, že by som naň nemyslel. Pripomína mi ho najmä lipa, čo rastie rovno pred kostolom. Pod ňou sedel. Tam čakal. Čakal na svetlo a ja som sa ho bál. Rozumejte mi, každý by sa bál. Boli to čudné roky, v ktorých sa hostia nevítali s otvorenou náručou, ale vyháňali kameňmi. Hostia znamenali riziko. Prijímali sa ako predzvesť možnej smrti. Hrozilo, že prinášajú do dediny mor.
Aj teraz, keď tu prichádzam z polí, stačí mi jeden jediný pohľad na košatú korunu onoho stromu a všetko sa mi opäť vynorí v pamäti. Bola to náhoda? Bol to osud? Už ma kamienky netlačia do nôh, ako keď som vtedy kráčal po tejto ceste. Bol som bosý, teraz mám kožené čižmy. A neobzerám sa vystrašene naokolo, keď voľakoho zočím. Preč sú tie časy, keď Tibava takmer vymrela. Prišli sem noví ľudia. Žijú tu, pracujú, modlia sa a privádzajú na svet deti. Hej, je ich ešte stále málo. Na mojom statku mám len troch paholkov, i keď by som potreboval ešte raz toľko. A pritom to nie je tak dávno, keď som bol ako oni. Chodil som z dediny do dediny, hľadal gazdov, čo by si ma najali. Lenže gazdovia postupne mizli. Čierna smrť – tak sa tomu hovorilo a táto pliaga nebola len na Zemplíne. V celom Uhorsku, ale aj iných krajinách, kapali ľudia na mor po tisícoch. Vojny a choroby, taký bol vstup do nášho storočia. Niektoré dediny celkom vymreli. O màtvych človek zakopával na každom rohu. Ich telá postupne černeli, morové hľuzy na nich praskali a smrdeli strašnejšie, ako je to vôbec možné opísať.
Musím upokojiť tok mojich nesúrodých myšlienok, ak vám to mám vyjaviť celé po poriadku. Chcem na chvíľu zabudnúť na svoje starosti o polia, stáda i vinicu. Potrebujem sa sústrediť. Postupne a pomaly, aby som na nič nezabudol, aby ani Tibavčania nezabudli na to, aký tu majú vzácny poklad.
Všetko začalo niekedy v časoch, keď ešte vládol Jozef Habsburg, náš cisár a kráľ. Vtedy som sa vybral na skusy, rozlúčil s otcom, matkou i súrodencami, netušiac, že ich vidím naposledy. U nás veľa roboty nebolo a nevlastnili sme ani toľko pôdy, čo by nás uživila. Vlastne rodičia ani nemali prečo ma živiť. Mal som už sedemnásť rokov a ruky silné, pracovať som vládal. Boli sme želiarmi, dôvod ostať doma mi chýbal. Náš pán si určite pomyslel, že som sa nechal zverbovať ku kurucom. Isto ma ani nedal hľadať. Mnohí mladí takto mizli zo dňa na deň.
Kdekoľvek som šiel, po Zemplíne, Šariši, Above či Gemeri, všade hovorili viac šeptom než nahlas o kuruckom kniežati. Niektorí k nemu vzhliadali ako k svojej budúcnosti. Vraj kuruci vydobyjú pre Uhorsko slobodu a Viedeň tu viac nebude rozkazovať. On, knieža Rákoci, potom usadne na trón a bude nám lepšie. Iní nadávali, že Habsburg či Rákoci, všetko jedno. Na každú vojnu doplatia najviac poddaní. V čomsi mali pravdu. V týchto časoch museli odvádzať dane cisárovi, ale aj kuruckému vojsku. Zásobovať ho jedlom, koňmi, všetkým. Kto nedal dobrovoľne, tomu vzali dva razy toľko. A z dedín odchádzali muži bojovať. To mi spočiatku vyhovovalo, lebo kvôli tomu som dlho prácu nehľadal a chvíľu akoby sa aj osamotené gazdiné predbehovali, ktorá ma dostane. Na robotu. To najskôr. Lenže ako mladý a azda i pekný muž som zažil kadečo. Vojna je vojna. Ženám prináša strach, neistotu, samotu, v ktorej sa nemajú o koho oprieť. Niet sa čo čudovať, že som si naplno vychutnával objatia paničiek i noci plné vášní. Slúžky, gazdiné či rovno zemianky, všetky boli vďačné za trochu nehy, čo sa im dostalo v týchto krutých časoch. A ja som získal nový pohľad na život, v ktorom rozkoš zastrela všetky obavy o budúcnosť. Ale len dočasu.
Keď prepukol mor, hovorilo sa o božom treste a konci sveta. Na to spomínam nerád. Napríklad ako na mňa v jednej dedine vypustili psov, len čo som sa tam objavil. Inde, keď som sa núkal na prácu, na mňa vytiahli vidly. Nikto k sebe nevpustil človeka, ktorého nepoznal. To som už bol na skusoch piatym rokom a rozhodol som sa, že sa vrátim domov. Lenže aká to bola cesta! Vyhýbal som sa dedinám, tam na mňa nič dobré nečakalo. Popri lúkach, riekach, potokoch, všade som videl màtvych. Tak ako šli, naraz padli. Ak som i zazrel nejakého pocestného, ako mi kráča oproti, radšej som ušiel a skryl sa, aby som sa mu vyhol. Jedol som nezrelé zrno z klasov, ktoré som kradol z polí, spával na okrajoch lesov, kde prišlo. Tak som došiel až po Vihorlat a potom domov. Lenže Tibava bola na tom ešte horšie ako iné panstvá. Otca, bratov i sestry som tu už nenašiel, len ich hroby. V dome ležala iba matka. Màtva, horeznačky, s očami ako ryba. Keď som ju pochoval a prešiel sa prázdnymi ulicami, myslel som len na jedno. Na oheň. Zakladal som ho, kde sa len dalo. Plamene vraj čistia vzduch, ničia chorobu. Ako som počul, tak som i robil. Spálil som tých pár šiat, čo ostalo po rodičoch i súrodencoch, ba aj periny a vankúše. Do cudzích domov som nechodil, hoc ostali prázdne. Ba ani do kaštieľa, ktorý páni opustili a zanechali len tak, utekajúc ktoviekam. Stránil som sa všetkého, nevediac, čo ďalej. Chvíľami som si myslel, že moje prežitie je len trestom, aby som viac trpel za svoj bezbožný život v posteliach toľkých žien.
„Andrij, si tam? Videla som ťa! Aspoň sa ozvi, ak sa nechceš ukázať!“ ozval sa v jedno ráno hlas, keď som prichádzal k potoku. Akurát som sa zobudil, spal som v niektorej záhrade, lebo som počúval reči múdrych. Že v domoch, ktoré zasiahol mor, sa neradno zdržiavať. A tiež nepiť zo studní. Možno som to všetko prežil len kvôli tomu. Ale ten hlas! Zdal sa mi povedomý a blízky. Šiel som za ním, až som ju uvidel. Hanuša! Kamarátka z detstva, spolu sme chodili pásť ich husi, hrávali sa, nikdy nikde nechýbala. Takže ona prežila!
„Andrij,“ vykročila oproti mne, len čo ma zbadala, ale ja som cúvol.
„Si zdravá?“ spýtal som sa stroho a ona hneď prikývla, že áno.
„Kde si bola doteraz?“
„V Sobranciach.“
„Tam ešte niekto žije?“
„Hej. Šestnásť rodín prežilo. A všetci dúfajú, že to už skončilo.“
„A tvoji rodičia? Tvoj brat?“
Zvesila hlavu a rozplakala sa.
Zvláštne, ako ma to prekvapilo. Slzy? Na tie som zabudol. Akoby v tej strašnej bolesti celkom vyschli, tak ako nádeje, že raz bude všetko opäť v poriadku. Mal som zmiešané pocity. Dobre som si všimol, že za tie roky, čo sme sa nevideli, Hanuša dorástla na krásnu ženu. Mal som chuť k nej pristúpiť a objať ju, utešiť. Čosi ma však nabádalo, aby som ešte stál. Ani ona sa nepohla. Takto sme sa vídavali celý týždeň. Skôr sme po sebe na diaľku kričali, než sa rozprávali. Po celý čas udržiavala pred ich domom oheň. Spálila v ňom truhlice i posteľ. Pozoroval som ju, ako vynáša hrnce zavesené cez ušká na palici a potom ich necháva lízať plameňmi. Ako chodí na vysychajúce pole a rovnako ako ja zbiera klasy, aby namlela múku a zahnala hlad. Až po siedmych dňoch sme sadli na lúke vedľa seba, obaja dúfajúc, že ak sa na nás mor doteraz neprejavil, asi sme zdraví. Hovorili sme o kadečom. Musím sa priznať, že mňa najviac lákal prázdny kaštieľ. Vyniesť von cennosti a zakopať, aby sa raz, keď budú mať opäť hodnotu, dali predať. Vidíte, o tomto som ešte nepovedal. Že v tých časoch zlato a drahokamy neznamenali nič. Najesť sa z nich nedalo. Lenže ja som myslel na budúcnosť, až ma naraz Hanuša prekvapila.
„Do kaštieľa chodí farár.“
„Aký farár?“
„Náš.“
„On žije?“
Prikývla a tak sme sa vybrali za ním. Bolo to ako zázrak, že ho opäť vidím. Zastali sme od neho v bezpečnej vzdialenosti. Radostný nevyzeral, tá hrôza naokolo zmenila všetkých. Vravel, že o mne vedel, sledoval ma, ale neozýval sa. Chcel počkať, kým si bude istý, že nie je chorý. A čakať musel dlho, lebo každým dňom vynášal màtvych, aby ich zahrabával teraz už do spoločných veľkých hrobov. Nešlo mi do hlavy, prečo som ho nevidel ja. Iba kývol plecami, že asi to takto malo byť.
Bolo to koncom leta, keď som zo všetkých polí naokolo zožal klasy. Áno, žal som, čo som nesadil, ale beztak toho veľa nebolo. Väčšina polí ostala neobrobených. Nám to však stačilo. S Hanušou som plánoval, ako budeme na jar sadiť. Vedeli sme, že si dokonca môžeme vybrať lány s tou najlepšou zeminou, lebo tí, ktorým patrili, sú už na onom svete. V jedno ráno sme sa rozhodli, že ešte prejdeme niekoľko dvorov a zozbierame drevo, aby sme si urobili zásoby. Už sme sa tak nebáli. Vďaka farárovi boli všetci nebožtíci pod zemou. Nebrali sme síce veci, ktoré si obliekali, z ktorých jedli, ale drevo áno.
Akurát sme kráčali z domu, keď som zrazu zazrel pod lipou toho muža. Nebol prvý, čo sem prišiel. Ale doposiaľ každý, ktorý ma zbadal, hneď utekal. Bolo mi jasné, že tu chodili po domoch a rabovali. Ale čo tu mohli nájsť? Spolu s vecami možno aj nákazu a smrť. Tento muž však neutekal. Sedel na zemi, žmúril a otáčal tvár za slnkom. Jeho odev ma nabádal k opatrnosti. Nevyzeral síce ako šľachtic, pretože šaty mal špinavé a dotrhané, ale i tak sa zdalo, že to bol kedysi honosný odev. Jeho dlhými čiernymi vlasmi už dlho neprešiel hrebeň a neokúsili vonný olej. Bradu mal polepenú v odporných chuchvalcoch. Keď nás začul, otočil sa k nám. Nemyslím, že by nás videl. Zdalo sa, že je slepý.
„¼udia dobrí, prosím, dajte mi trochu vody,“ požiadal, ale my sme sa radšej od neho držali ďalej.
„Ste zdravý?“ opýtal som sa.
„Ak myslíš na čiernu smrť, tak nakazený nie som.“
„Inú odpoveď som ani nečakal. Každý by tak povedal. Prečo by sme vám mali veriť?“
„Aha,“ natiahol ku mne ruku. „Pozri na končeky prstov. Tie prvé sčernejú, ale moje vyzerajú dobre. A pozri na moje uši, na ich lalôčiky. Sú čierne? A tie tiež sčernejú hneď na začiatku.“
„Ozaj?“ zneistel som. „To hovoríte vy, zatiaľ som také nepočul. A prečo si vodu nevezmete sám?“
„Ja nevidím. Aspoň teraz ráno nie. Čakám na slnko. Na to poludňajšie, keď je ostré svetlo. Vtedy je to lepšie, na chvíľu sa mi vráti zrak.“
„A čo tu chcete? Prečo ste prišli práve sem?“
„Je to Tibava, nie?“ odpovedal mi len ďalšou otázkou.
„Isto, áno, ste v Tibave,“ ozvala sa Hanuša a ten muž sa i vo svojej nemohúcnosti usmial.
„Mal som priateľov zo Zemplína. Viacerých. A hovorili mi o prameni, čo lieči oči. Mnohým vraj pomohol. Šiel som dlho a konečne som tu. Prosím, iba mi dajte trochu napiť a povedzte, ako nájdem ten prameň.“
Zdalo sa mi to neuveriteľné. Ten muž musel byť zúfalý, keď kvôli akýmsi poverám prešiel v tomto stave ktovieaký kus cesty.
„Pod ščepami sa volá to miesto. Tam vyviera. V grófskych sadoch. Rastú tam jablone, ale tie teraz nikto neoberá. Isto, ak sa vám vráti zrak, tak sa z nich aj najete. Sad dávali páni strážiť, ale teraz tam už niet nikoho. Poviem vám, ako tam dôjdete, je to neďaleko. Ale najskôr odbehnem po vodu. Počkáte?“
Muž sa opäť usmial a prikývol. Či počká? A čo mu iné ostávalo? Hanuša sa rýchlo otočila a utekala domov. Pri lipe ostal len muž, ktorý čakal na svetlo a ja.
„To ste takto od detstva?“ opýtal som sa, mysliac na jeho oči.
„Od vojny. Neviem, možno od prudkého slnka, od výbuchov a ohňa, ozaj neviem, čo to spôsobilo.“
„Aha,“ pokýval som hlavou, akoby som mu rozumel. Teda bol to bojovník. Možno dáky veliteľ. Rozmýšľal som, na ktorej strane mohol stáť. Patril k Rákociho kurucom alebo cisárovým labancom? Pre istotu som mlčal, no on začal sám.
„Už je koniec, už je po všetkom. Len pár dní, ako skonal cisár Jozef, sa kuruci pri Satu Mare vzdali. Mleli už z posledného. Rákoci je teraz v exile. Stiahol sa do Poľska. A na trón zasadol Karol, Jozefov brat. I keď ten viac ako o Uhorsko dbá o svoje nástupnícke práva v Španielsku.“
Politika a zas len politika. Isto, zaujímalo ma to, ale nechcel som sa pýtať, lebo raz by sa všetko mohlo otočiť proti mne. Radšej som zvrtol reč na čiernu smrť.
„Hovorili ste o černejúcich ušiach a prstoch. Viete asi viac ako ja. Môže sa človek nejako vyliečiť?“
„V Poľsku liečia mor tak, že màtvym vyrežú čierne hrče a vysušia na prášok. Ten potom jedia a zapíjajú. Mnoho ľudí sa vraj takto uzdravilo. Keď sa to dozvedeli chudobní, sami si začali otvárať hrče nožmi a pili z nich hnis. Aj to vraj pomohlo. Johann Kanold sa volá ten lekár, čo to všetko vymyslel. Najmä liečenie práškom..“
V tej chvíli som si spomenul na všetkých tých màtvych, čo som videl. Otvárať ich čierne zahnisané hľuzy, sušiť a jesť? Až ma zaplavil pot. Našťastie už prišla Hanuša a postavila krčah s vodou vedľa onoho muža. Vypil ho skoro celý naraz. Potom k nemu na zem položila vyšívanú vreckovku.
„Hovorí sa, že keď si niekto v studničke umyje oči, má si ich utrieť vreckovkou od ženy, ktoré si želá jeho uzdravenie. Tú vreckovku má potom nechať visieť na nejakom kríku a viac sa jej nedotknúť. Vtedy vraj zázračná voda pomôže,“ objasnila Hanuša a dala sa ďalej vysvetľovať, ako sa dostať k prameňu. Muž ticho počúval a pokyvoval hlavou. Nepožiadal, aby sme ho tam odviedli, lebo isto vedel, že sa bojíme nákazy. Potom sme ho opustili netušiac, či ho ešte niekedy uvidíme. Pamätám si ešte, že v tej chvíli som viac než na neho myslel na tú vreckovku. Keď som videl Hanušu, ako ju vyšíva, myslel som si, že to pre mňa. Že mi ju daruje, ako sa zvykne, keď muž požiada ženu o ruku. V tej chvíli som na neznámeho žiarlil. Vyšívané vreckovky sa predsa nedarujú len tak!
Prešlo niekoľko rokov. Páni sa vrátili do kaštieľa a priniesli so sebou aj nových ľudí. Sťahovali ich po celých rodinách, lebo poddaných potrebovali. S Hanušou sme sa živili, ako sme vedeli. Boli sme už manželmi s dvoma deťmi, ale chudobní. Polia, čo sme si chceli privlastniť, nám vzali. Predsa sa len do Tibavy vrátilo zopár zemanov, čo pred čiernou smrťou utieklo ktoviekam, a tí si dobre pamätali, kto čo vlastnil.
V jednu nedeľu, akurát sme išli z omše, prechádzal Tibavou koč sprevádzaný niekoľkými vojakmi. Ihneď vzbudil pozornosť. Zastal rovno pred kostolom a von vystúpil muž, ktorý sa mi zdal známy. Podišiel k lipe a sadol si pod ňu. Chceli sme k nemu pristúpiť bližšie, ale strach z vojakov nám to nedovoľoval. Hanuša však urobila čosi nečakané. Z rukáva vytiahla vreckovku, rozprestrela ju a položila na zem. Muž si to všimol, vstal a šiel rovno k nám.
„Andrij? Hanuša? Ste to vy?“
„Áno, pane. Ako ráčite vedieť, to sú naše mená,“ odpovedal som so sklonenou hlavou.
„Moji záchrancovia! Vari si ma nepamätáte?“
Zdvihol som tvár a pozrel naň. Hlas bol ten istý, ba aj farba vlasov, ale parádne šaty, klobúk ozdobený drahým pštrosím perím, šabľa vykladaná drahými kameňmi...
„Vy ste ten muž, ktorý tu čakal na svetlo?“
„A vy ste tí, čo mi dali napiť a prezradili čaro prameňa. Zázračného prameňa, ktorý mi pomohol. Neviem, ako to splatiť. Teda, ak môžem, prijmite aspoň toto,“ a natiahol ruku s plným mešcom. Rýchlo som to prijal a poťažkal si ho v dlani. Chceli sme obaja z vďaky kľaknúť na zem, ale onen muž nás zadržal. Usmieval sa na nás. Ešte raz poďakoval za pomoc, pohladil Hanušu po líci, sadol do koča a odišiel. Odvtedy som ho nevidel. Občas si vyčítam, že som sa mohol opýtať na jeho meno, ale v tej chvíli som si netrúfal.
Keď sme otvorili mešec, naozaj sme padli na kolená. To preto, že sa nám odrazu roztriasli nohy tak, že by nás neudržali. Za peniaze sme si kúpili statky. Polia, a to nemálo, dali postaviť celú usadlosť s maštaľami i stajňou a najali si paholkov. Som gazda a Hanuša gazdiná. Po všetkom tom strachu o život, bolesti, čo nás obklopovala a neistote o svoju budúcnosť, sa naraz všetko zmenilo.
Občas sa mi zdá, že v ševelení lístia starej lipy počujem akýsi hlas. Vraví mi, aby som nezabudol. Aby všetci ľudia nezabudli, že si majú pomáhať. Ten strom je toho svedkom, že všetko sa stalo tak, ako som vám o tom povedal...
***
Poznámky autora:
Lipa – približne v strede Tibavy pred rímsko-katolíckym kostolom zo 14. storočia stojí mohutná lipa, ku ktorej sa viaže tento príbeh. Patrí do niekdajšieho rozľahlého parku, ktorý stál okolo bývalého kaštieľa. Vek lipy sa odhaduje minimálne na 300 rokov. V parku sa nachádzajú aj dva pamiatkovo chránené stromy. Vedľa lipy je to moruša biela s odhadovaným vekom cca 200 rokov a hlbšie v parku pri jazierku rastie chránený platan javorolistý s odhadovaným vekom 250 rokov.
Kaštieľ - bol v Tibave postavený v 17. storočí v priestore za kostolom. Bola to poschodová budova s pôdorysom písmena U. V 19. storočí bol klasicisticky prestavaný, ale za II. svetovej vojny poškodený. Podľa spomienok najstarších obyvateľov Tibavy si interiér opusteného kaštieľa poodnášali po vojne dedinčania domov. Pri ďalšom chátraní objektu ho postupne rozoberali na kameň a výstavbu vlastných domov. Nakoniec kaštieľ obec zbúrala a na jeho mieste teraz stojí základná škola.
Morová epidémia začiatkom 18. storočia –mala najväčšiu silu v rokoch 1708 až 1713. Na území súčasného východného Slovenska mnohé obce úplne vymreli.
Existujú dve formy moru – bubonický (žľazový mor, čierny mor), ktorý sa prejavuje najskôr bolesťami hlavy a končatín. V ďalšej fáze dochádza k zápalom lymfatických uzlín, ktoré navrú na hrče veľké až 10 centimetrov. Často zhnisajú, až prasknú. Vtedy je väčšia šanca na uzdravenie. Ochorenie spôsobuje baktéria yersinia pestis, ktorú prenášajú najmä blchy prechádzajúce z hlodavcov na ľudí, ale šíri sa aj vzduchom. Inkubačná doba nákazy je veľmi krátka: 2 až 6 dní.
Ešte kratšiu dobu nákazy má pľúcny mor: 1 až 2 dni. Ten môže vzniknúť alebo ako dôsledok už existujúceho bubonického moru, keď chorý trpí oboma formami naraz, alebo sa prenáša len v pľúcnej podobe kvapôčkovou infekciou alebo vzduchom. V 18. storočí pľúcny mor znamenal takmer istú smrť.
V súčasnosti sa mor sporadicky vyskytne v oblastiach s vysokým výskytom hlodavcov v strednej Afrike a na juhoamerickom kontinente.
Počas európskej morovej nákazy v rokoch 1708 až 1713 bol typický najmä bubonický mor. Niektorí vedci však na základe archeologických vykopávok a výskumov vyslovujú domnienku, že v danom období sa nešíril len mor, ale išlo najmä o pandémiu pravých kiahní.
Johann Kanold – ktorý sa v poviedke spomína ako čudesný lekár z Varšavy, naozaj experimentoval so sušením morových lymfatických uzlín, ich drvením na prášok a podávaním ako lieku chorým. Podľa dobových zápisov vraj táto forma liečby často účinkovala takmer ihneď. Otváranie morových uzlín malo tiež svoj význam, i keď nie v pití hnisu ako sa predpokladalo. Pri otvorení uzliny sa totiž ich vnútro infikovalo aj inými baktériami z prostredia, ktoré morové baktérie vyhubili. Rany sa potom liečili ako klasické zápalové ochorenie a pacient skôr vyzdravel.
Šeroslepota – ochorenie, ktorým pravdepodobne trpel muž čakajúci na svetlo, sa prejavuje najmä zhoršením videním pri nižšej svetelnej intenzite, suchými očami a pri neliečení môže viesť až k degenerácii očnej rohovky a úplnej slepote. Toto ochorenie je spôsobené nedostatkom vitamínu A. V minulosti bolo omnoho častejšie ako teraz, a to najmä medzi najchudobnejšími vrstvami alebo vojakmi, ktorí počas mnohoročných bojov prijímali nevhodnú stravu.
Kráľ a cisár Jozef I. – Habsburg, bol synom cisára Leopolda. Rovnako ako jeho otec aj on bojoval s kuruckými vojskami Františka II. Rákociho. Po nástupe na trón v roku 1705 jeho vojsko porazilo kurucov v dvoch významných bitkách pri Budmericiach a pri Žibove v Sedmohradsku. Ako panovník ponúkal Rákocimu mier, ale ten Rákoci neprijal. O ďalšom vývoji rozhodla najmä bitka pri Trenčíne v roku 1708, kedy kuruci utrpeli zdrvujúcu porážku. Po nej už nikdy nemali takú silu ako predtým. Cisár a kráľ Jozef I. zomrel nečakane po krátkej chorobe kiahní 17. apríla 1711.
Kráľ a cisár Karol III. – Habsburg, bol synom cisára Leopolda a bratom Jozefa I., ktorý zomrel bez mužského potomka. Potom ako sa 11. mája, iba pár dní po smrti Jozefa I., vzdali kuruci v bitke pri Satu Mare, uzavrel s nimi tzv. Satmársky mier. Týmto skončilo posledné kurucké povstanie a cisár Karol III. sa ďalej skôr angažoval v boji o tzv. španielske dedičstvo.
František II. Rákoci – často romantizovaný vodca uhorských stavovských povstaní, sedmohradské knieža a šarišský župan. Syn chorvátskej šľachtičnej Heleny Zrínskej a maďarského šľachtica Františka (I.) Rákociho, ktorého rodové korene siahajú do Čiech. Jeho život je úzko spätý so Zemplínom. František II. Rákoci sa narodil v zemplínskej obci Borša. Rodový prívlastok Rákoci sa prvýkrát objavil v 15. storočí, jeho predkovia si ho dali podľa zemplínskej obce, ktorú obývali – Rakovec nad Ondavou.
Stavovské povstania za osamostatnenie Uhorska od Viedne mali v rode tradíciu. Ako prvý to bol jeho otec, ktorý sa zúčastnil tzv. Vešéleniho sprisahania proti Habsburgovcom. Druhým v poradí bol jeho otčim Imrich Tököli, tretím on sám.
Po uzatvorení Satmárskeho mieru sa stiahol do exilu v Poľsku, kde zotrval do roku 1712. Ïalší exil do roku 1717 prežil vo Francúzsku a nakoniec skončil v tureckom meste Rodošto, kde zomrel v roku 1735. V roku 1906 boli jeho telesné pozostatky prevezené do Košíc, kde je pochovaný v Dóme sv. Alžbety. Jeho srdce je však uložené vo francúzskom meste Grosbois, pretože v snahách o oslobodenie Uhorska prijímal Francúzov ako verných spojencov a podporovateľov.
„Zázračný prameň v Tibave“ – sa nachádzal v lokalite „Pod ščepami“, kde v minulosti bývali ovocné sady šľachticov. K prameňu chodili ľudia s určitým rizikom, že ich môžu na týchto pozemkoch chytiť a potrestať. Prístup tam bol zakázaný. Po II. svetovej vojne, keď posledná majiteľka kaštieľa z rodu Pátayovcov opustila Tibavu, sa už ľudia chodievali liečiť k prameňu často a pomáhal vraj najviac na oči. Počas vzniku JRD a združstevňovania pozemkov prameň silno poškodili. Na mieste, kde sa nachádzal, je dnes všetko zarastené. Prameň sa nám nepodarilo nájsť, ktovie, či ešte vôbec existuje.
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
