Tibava: Architektúra dedinského domu
@ :: Historické foto ::
Jul 15 2009, 12:42 (UTC+0) | 
- 
|
Tibava, okres Sobrance: Prvá z fotografií pochádza z roku 1950 a okrem ženy v popredí vidíme aj tradičný dom so slamenou strechou. Fotka pochádza z Tibavy. Na druhej fotografii, ktorá vznikla v roku 1947, vidíme vinohradnícku rodinu pri ich vínnom domčeku, ktorý tu nazývali borház. Aj pri ňom zaujme strecha zo slamy. Tradičné dedinské domy boli postavené na kamennom základe. Kostra stavby bola drevená, ale nešlo o typické drevenice. Naopak, na prvý pohľad vyzerali ako domy postavené z váľkov. To pretože okrem nosných trámov bola ďalšia časť drevenej kostry stavby z tenšej guľatiny a dosák. Na tú sa nanášala hrubá ílovitá omietka, ktorý vyrobili z ílu a nasekanej slamy a pliev. Po uschnutí steny vybielil vápnom. V dedine však stálo aj niekoľko typických váľkových domov, teda postavených z nepálených tehál.
Typický dom mal zvyčajne dve izby – predňa chyža a zadňa chyža. Vstupovalo sa doň cez prikľet, čiže určitú väčšiu predizbu, ktorá bola uprostred a zároveň slúžila ako kuchyňa. Stávala tu teda pec, približne do tridsiatych až štyridsiatych rokov s otvoreným ohniskom, nad ktorým začínal rozšírený komín. Tvarom svojej dolnej časti pripomínal dnešný digestor, ďalej sa zužoval. Visela v ňom zvyčajne slanina a mäso, ktoré sa takto dymom prirodzene konzervovali. V prikľete sa zvyklo variť najmä v zime, za pekného počasia v lete sa varilo často vonku na dvore. Dolná časť pece v prikľete bola prispôsobená na pečenie chleba.
Mnohé dedinské domy na Zemplíne a Above mali gánok. Ten tvorila predåžená strecha, ktorá zo vstupnej časti domu vytàčala a opierala sa o nosné piliere. V Tibave však bolo gánkov iba niekoľko, skôr výnimočne. Namiesto neho sa tiahol popri dome duheľ – čiže chodník z udupanej zeminy, ktorý bol zapustený kravskou močovkou, aby stvrdol na kameň. Z času na čas sa pretieral riedkym blatom, nechal uschnúť a opäť zapustil močovkou.
Podobne to bolo aj s podlahou v dome. Bola tiež hlinená a rozriedenou kravskou močovkou sa „zapúšťala“ takmer každý týždeň. Keď potom vyschla a vyleštili ju, leskla sa ako mramor a neprášila.
Súčasťou typických tibavských dedinských domov bola aj komora, ktorá mala samostatný vstup zvonku. Strechy boli slamené z ražnej slamy, ktorá v pevne zviazaných malých snopoch, tzv. kyčkách, neprepúšťala vodu. Šindeľ sa tu nepoužíval, resp. čiastočne ľudia šindeľ použili len koncom II. svetovej vojny, keď bol nedostatok ražnej slamy a veľa poškodených striech.
Za domom stávala stajňa – chľiv – v ktorej boli kone a kravy, ďalej chlievy – chľivce – s ošípanými. Nakoniec samostatne a často na konci záhrady bývala veľká stodola, ktorá mala tri časti. Uprostred sa nachádzalo zbojisko, na ktorom sa mlátila úroda obilia cepmi - „zarno še bilo“. Na jednu stranu potom ukladali zvlášť zrno a zvlášť seno, na druhú stranu, ktorú nazývali pribok, ukladali plevy a slamu. Pokiaľ sa práve úroda nemlátila, zbojisko slúžilo ako priestor, na ktoré ľudia odkladali svoje vozy. Bohatšie rodiny mali viacero stodôl, niektoré stáli za dedinou pri poliach.
Slavomír Szabó
Spracované na základe spomienok pani Márie Basandovej.
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
