Dlhá cesta domov
@ :: Poviedky ::
Jul 21 2009, 12:33 (UTC+0) | 
Kúria v Tibave. Poèas II. svetovej vojny v nej najskôr mali Nemci velite¾stvo, po prechode frontu si tam Rusi zriadili vojenský lazaret. |
Miesto: Tibava, okres Sobrance
Čas: jeseň 1944
Autor: Jiří Zaťovič
Len poslúchať a poslúchať. Raz nás okríkne mama, inokedy otec. A aj starký sa pridá a ujo Jano nezaostáva. Vyzeralo to, že ideme na výlet. Lenže v tomto zapršanom čase sme do viníc už nezvykli chodievať. Čudovali sme sa, keď nám to mama povedala, ale ešte viac sme sa čudovali, keď na voz nakladala periny. Museli sme jej pomáhať znášať aj múku, chlieb, hrach, bok slaniny, kanvy na mlieko, hrnce i taniere. A predtým, než sme vyšli z dvora, otec priviazal za voz aj naše dve kravy, čo nám ešte Nemci nezrekvírovali.
Teraz tu už trinásty deň trčíme, domov sa vrátiť nesmieme a pustiť sa ďalej? Kam? Dospelí sa každý deň ustarostene zhovárajú, ale dávajú si veľký pozor, aby sme nepočuli o čom.
Tak som sa rozhodla, že si budem zapisovať, čo sa deje. Nevzali sme si knihy, nebol čas a ktovie, kde im je už dnes koniec. Ale predsa som našla starú písanku, ktorú tu asi Marča zabudla, keď sme v lete chodievali pomáhať do vinohradu. Ona je vždy taká - rada chodí do nášho domčeka vo vinici, do borházu, ale ešte radšej si sadne niekam na medzu a kreslí si do zošita. Akoby nikdy nepočula, čo jej mama hovorí, že taká písanka je veľmi drahá a treba veľa premýšľať, kým papier minieme. Marča si asi myslí, že papier sa dá dopestovať ako hrozno.
Dnes je teda trinásty deň, čo sme museli odísť z domu. Pamätám si, ako prišiel ten nemecký oficier, čo býva v byte, z ktorého vypratali notára. Len zbehol po schodoch a slušne zaklopal. Lámanou slovenčinou, do ktorej priplietol akési maďarské aj nemecké slovíčka, vysvetľoval mame, aby pobalila kinder - to akože nás - a nejaké jedlo a ak máme kde, aby sme odišli z Tibavy. Lebo sa tu vraj bude bojovať. Ten Nemec býva spolu s ostatnými v našej kúrii. Poschodie kedysi mama rozdelila na viacero bytov a prenajímala ich. Teraz už nie, lebo sa tam nasťahovali Nemci. A tento nás prišiel varovať, a tiež aby sme to oznámili aj iným, nech všetci odídu. Len či vravel presne toto neviem, ťažko mu bolo rozumieť. S otcom sa potom bavil po nemecky a z toho, čo nám otec povedal, som si domyslela aj ostatné.
V borháze je pekne. Keď sedíme na priedomí, vidno celú Priekopu, ale z našej Tibavy nič. Tá je kúsok za kopcom. Vnútri je len jedna izba, taká veľká kuchyňa, ale keď nás tu nečakane prikvačila noc alebo dážď, ľahko sme sa pomestili. Z veľkého stola bola na noc posteľ pre deti, spali sme na ňom štyria a Eťa pri rodičoch. Nasmiali sme sa a aj sa zahrali, kým mama odkrojila chlieb a naliala nám mlieka.
Ten stôl - posteľ vymyslel dedo. On je vôbec taký výmyselník. Poniže borházu postavil aj špeciálny záchod. Kto otvoril väčšie dvere, bol v oddelení pre dospelých. Kto menšie, našiel menšiu a nižšie posadenú dosku - pre deti.
Lenže teraz prší. Prší! Ani si neviem spomenúť, koľký deň už. Vonku len fučí vetrisko, polia sú dávno prázdne a zo stromov odleteli posledné listy. Keď sa pozerám na kraj lesa, zdá sa mi, že stromy sú akýsi starí chorí chlapi, čo sa boja podísť bližšie.
Vraj si máme nájsť nejakú robotu. Lenže akú? Hanča pomáha mame okolo kráv aj pri varení a ja mám zabávať Marču, Eťu a ešte aj Pavlíka. Ja sa mám starať o drobizg. Eťa už len mrnčí, že chce svoju bábu, takú handričkovú, čo jej Hanča urobila na narodeniny. Paľo s Marčou sa stále medzi sebou naťahujú a škriepia a ja im mám robiť žandára, aby som z toho vždy vyšla ako tá zlá!? Ani za nič!
Musím si túto písanku dobre skryť, Marča už okolo mňa príliš snorí. Najlepšie bude, ak ju nedám z ruky!
*
Dnes je štrnásty deň, ale ničím sa nelíši od predchádzajúceho. Vstávali sme, až keď bolo jedlo hotové. Pri jedení si Paľo vytieral karpiny z očí. Fuj! Prší. Von nesmieme aj keby nepršalo. Dedo vravel, že nocou videl kráčať oddiel nemeckých vojakov. Chodia lapať partizánov. A to je pre nás nebezpečné, lebo ak sa bude strieľať, ľahko nás môže dačo trafiť. Otec mu pritakal a hneď si prisadol ujo Jano a začali spomínať na vojnu, v ktorej všetci bojovali. Ujo Jano narukoval v šestnástom a náš otec až na záver v lete osemnásteho roku, keď dovàšil osemnásty rok. Mama nerada počúva ich historky z frontu, vždy ide radšej niečo robiť. Lenže čo tu už robiť, keď sa dá iba čakať. Aj dedo tak povedal.
V tom mal dedo pravdu. Radi sme počúvali, keď rozprával. Tie vojnové príhody ma až tak nelákali, ale keď začal s rozprávkami alebo o tom, ako vandroval po svete, kým sa usadil v Tibave a oženil sa s najkrajšou ženou široko ďaleko, pristihla som sa veľakrát, že ho počúvam s otvorenými ústami. A radi sme sa smiali, keď nám rozprával, aké huncútstva stváral náš otec, keď bol ešte malý.
„Otec, nože ticho! Čosi sa deje,“ prerušil ujo Jano dedovo rozprávanie. Stíchli sme, zdalo sa mi, že počujem nejaké pukanie v lese.
„Strieľajú.“
„Kto?“
„Na koho?“
„V lese už asi každý na každého,“ vzdychol otec. „Len aby sa to nedostalo sem!“
Na stole sliepňala sviečka, vonku sa tmilo. Zamarilo sa mi, že sa hýbe les. Prilepila som sa na oblôčik a rozoznávala postavy. Zástup vojakov sa ťahal z lesa ako had, občas prerušený medzerou. To dvaja vojaci na nosidlách niesli tretieho. Napočítala som desať nosidiel.
Vojaci zabočili popri hornom okraji našej vinice na poľnú cestu dolu do dediny.
Pavel sa tlačil ku mne do okna, až ma skoro zhodil z lavice. Ale nič som mu nepovedala. Aj ja som bola zvedavá. A odrazu som sa veľmi bála. Oddiel vojakov prechádzal okolo borházu, chcela som povedať, aby sme zhasli sviečku, ale z hrdla mi nevyšiel žiadny hlas. Roztriasla som sa. Potom som si bližšie všimla jedny nosidlá. Vojakovi, ktorý na nich ležal, sa hompáľala ruka a mal doširoka otvorené oči.
Ktosi silno zabúchal na dvere. Vykríkla som od ľaku.
Otec pootvoril a vyšiel von. Bolo počuť, ako sa s kýmsi zhovára. Bola som preľaknutá a veľmi mi hučalo v hlave...
*
Precitla som a nado mnou sa skláňala naša krava Strakuľa. Hľadela na mňa svojimi obrovskými chápavými očami, oblizla sa dlhočizným jazykom a od nozdier sa jej parilo. Terigala som sa zababúšená v perinách na voze po ceste - neceste. Ani neviem, ako saom sa na ten voz dostala, musela ma preložiť, keď som spala.
„Joj, Ilonka, či som rada, že si sa zobudila! Mamá!“ sedela pri mne Marča, v ruke držala vlhkú handričku a utierala mi pot z čela. Mama prišla hneď, ako ju zavolala.
„Dieťa moje,“ zalomila nado mnou rukami. Z očí sa jej rozsypali perličky, videla som, ako jej padajú na zopäté ruky a kotúľajú sa zo sukne na zem. Marča mala okolo hlavy svetielko. Čosi mi hovorili, ale mne sa chcelo strašne spať. Bola som taká unavená, akoby som prešla pešo celý svet. Zatvorila som oči a po chvíli sa hlasy zliali do šumenia. Zdalo sa mi, že sedím na brehu nášho potôčika, pozerám na zurčiacu vodu, po ktorej si deti púšťajú vienky z púpavy. Cítila som, ako žiari slnko, nastavila som mu tvár, žiadalo sa mi zohriať v jeho jarných lúčoch, nechať sa poískať. Tej dlhej a zapršanej zimy už bolo dosť.
*
„No a potom sme šli lesom okolo Porúbky do Koromle. Tam nás otcov známy nechal prenocovať v stodole. Bolo tam sucho a v sene aj teplo. Lenže ktosi hovoril, že v lesoch videl ustupujúcich Maďarov a tak sme sa radšej poberali ďalej. Čo najďalej - tak nám to rozkázal ten vojak, ktorý zaklopal na dvere borházu vtedy, keď si sa tak preľakla a ochorela,“ Marča sedela pri mne, hladkala ma po ruke a vykladala mi, ako sme putovali z nášho borházu. Tiež ako jej bolo smutno, keď sme museli proti dažďu a noci naložiť veci na voz, zapriahnuť Žužu, našu kobylku a Fuksu, hnedáka do voza, priviazať kravky a utekať.
„Ešte sme sa zastavili aj v Petrovciach, ale tam len na dve noci, tie sme aj tak prebdeli, lebo zo všetkých strán bolo počuť dunenie, ako keď sa blíži búrka. Otec nemal pokoj, chcel, aby sme boli v bezpečí a tak sme sa cez les dostali do Cigánoviec a odtiaľ až sem, ešte neviem kam.“
„A dnes je aký deň?“ spýtala som sa sestričky.
„Počkaj, spýtam sa!“
Veru, musela to byť pre ňu ťažká otázka. Veď sa to ešte len teraz v škole učili a aj to ešte po maďarsky, lebo školu sme mali od začiatku vojny maďarskú, učil nás taký strohý a neprístupný učiteľ Kapsch a pretože bol veľmi prísny, škola nás nebavila, skôr sme sa jej báli.
„Mama vraví, že je štvrtok,“ prišla sestra späť.
„A povieš mi aj koľkého je?“
Znovu odbehla. Napadlo mi, kde je asi moja písanka, do ktorej som si začala v borháze zapisovať. Prešacovala som sa. Lenže na sebe som mala iné háby, spoznala som Hančinu košieľku, moje veci boli ktovie kde. Chvíľu som váhala, či sa spýtať Marči.
„Tu je. Na!“ podala mi písanku.
„Vypadla ti z kapsy, kým si bola chorá. Keď ťa mama prezliekala. Nevšimla si, rýchlo som ju skryla,“ vysvetľovala mi, kým som listovala stránkami a zisťovala, že Marča písanku nielen skryla, ale do nej aj čosi zapisovala. Ani som nevedela, či sa zlostiť, či smiať. Napríklad toto:
Dnes bol ďalší upršaný deň. Všetkým nám bolo zima a moje šaty vážili možno cent. Také boli mokré. Tešili sme sa, že sa večer niekde zohrejeme. Ale naše vozy, teda náš a nášho deda Repku a ešte tých Basandovcov, čo idú s nami, zastali v lese pri senníku. Otec s dedom a ujom rozložili ohník, ale len taký malí, aby sa dal uvariť čaj. Drgľovala mnou zima, tak mi napadlo, že sa skryjem k Ilone pod perinu. Má horúčku a mama aj my všetci sa o ňu veľmi bojíme. Stále spí a nič neje. Modlíme sa za ňu už tretí deň, ale zdá sa, že ju tá choroba ešte veľmi drží. Keby tak už bola zdravá. Sľubujem, že sa s ňou už nikdy nebudem hádať a vždy ju budem ako staršiu sestru počúvať.
Alebo o pár dní neskôr:
Dnes je nedeľa. Keby sme boli doma, pekne sa oblečieme a pôjdeme do kostola. Lenže sme skoro ráno naložili všetko na voz, ten ujo, u ktorého sme teraz prespávali, nám pomohol naložiť aj Ilonu, otec praskol bičom a opäť sme išli. Mama vraví, že sme ako svätá rodina, ktorá utekala pred prenasledovaním.
A potom nastal veľký zhon! Už sme takí utrmácaní, že sme takmer spôsobili najväčšiu galibu, aká nás na ceste mohla stretnúť! Zabudli sme na kravy! Strakuľa a Malina ostali stáť v stajni u toho gazdu! Mama sa ozlomkrky (to je ale čudné slovo, o-zlom-krky!) rozbehla späť, ale stretla gazdu už na ceste aj s našimi kravami, vraj nás už dobiehal. Mama od šťastia plakala, lebo ona vraví, že ak má človek kravu, nezahynie. Každý deň má od nej mlieko a človek keď vypije pohár mlieka zasýti sa.
Na jednej stránke som našla kresbičku, ako všetky tri vozy putujú cestou popri lese. Koníky sa podobali trochu psom a postavy boli také nesúmerné, ale domyslela som si, že to Marča nakreslila našu výpravu. Len ten nekonečný dážď nebolo vidieť.
*
Dnes som už trochu vstala. Nohy sa podo mnou podlamovali, ledva som sa došuchtala od postele ku stolu. Chvíľu som posedela, mama mi stále niečo ponúkala, pohár mlieka, krajec chleba, jabåčko, na obed vraj budú hičkoše, tie mám rada.
Keď som sa trochu najedla a poobzerala okolo seba, chcela som vedieť, kde sme a kam sa dá pozerať z okna.
„Prichýlil nás učiteľ Monič. Asi si na neho nespomínaš, bol ešte pred vojnou v Tibave na návšteve u nášho učiteľa Maternu. Otec sa s ním vtedy rozprával, ale ty si bola ešte malá.“
„A kde to sme?“
„V Užhorode. A už nikam ďalej nepôjdeme, kým naozaj nevyzdravieš. Front už máme za chrbtom, prihlásili sme sa na úrade u legenantov, dali nám aj lístky na potraviny, nejako sa pretlčieme.“
Ani neviem, čo ešte zapisovať. Pamätám si ešte tých vojakov, čo na nosidlách niesli svojich zranených a možno màtvych, otca, ako sa zhováral za dverami s nejakým oficierom. To bolo tuším štrnásty deň, čo sme museli odísť z nášho borházu.
Teraz by sa mi hodila Marča. Rada by som si pozrela náš dom, ale neviem ani zďaleka tak kresliť, ako ona. Lenže tá sa tu rýchlo udomácnila a lieta celý deň vonku. Už toľko neprší, akoby tie mraky zastali na našich vihorlatských kopcoch a nechceli sa ich pustiť.
Ak sme vyšli z Tibavy 30. septembra a štrnásť dní sme boli v borháze na našej vinici nad Priekopou, ochorela som 13. októbra. Dnes je už týždeň odvtedy, čo som chorobu premohla a je 30. október. Chorá som teda bola deväť či desať dní.
Učiteľ mi požičal mapu a sadol si ku mne. Bola taká pekná, skladacia, keď bola poskladaná mala na prednej strane nápis Zemplín - Vihorlatské vrchy, turistická mapa, vydal Klub československých turistù, Slovenská krajina, župa Košická, 193.. Namieste poslednej číslice bol fliačik, to vraj raz na túre jedli a rovno na mapu spadol učiteľovi kúsok mastného mäsa. A ako sa to snažil vyčistiť, skoro urobil do papiera dieru.
Rozložila som mapu a pozerala na všetky tie zelené a biele plochy s modrými stužkami a fliačikmi, pri ktorých boli názvy miest a dedín, lenže iné než sme sa učili v škole. Našla som Tibavu a kúsok od nej aj Priekopu a našla som tam aj našu vinicu a malý štvorček pri nej, ktorý asi mal znázorňovať borház. Vrátila som sa späť do Tibavy a po chvíľke hľadania našla aj náš dom. Veď keď je tam taký malý domček ako ten náš vo vinici, potom tam musí byť zakreslený aj veľká kúria, v ktorej sme bývali. A bol tam aj kaštieľ grófky Patayovej, čo ušla z Tibavy ešte pred nami a stratila sa vraj kdesi na juhu Maďarska. Hneď vedľa bol nakreslený aj kostol, ten som poznala podľa značky. Všetko som to ukázala učiteľovi a on povedal, že sa k nám rád vydá na výlet. Teraz nie, no len čo na to bude vhodný čas.
Sledovali sme s Marčou, ktorá si prisadla, ako putovali naše vozy. Marča si všetko dobre pamätala, ani raz sa nepomýlila, keď mi vypočítala, kade všade šli, kým som ja bola chorá.
*
Aj dnes som sedela nad mapou, úplne mi počarila. Odrazu sa rozleteli dvere. Otec naširoko vysmiaty nám oznámil, že vojna v Tibave skončila, že naša dedina bola oslobodená a my sa môžeme vrátiť domov.
V izbe nastal hneď zhon, prekrikovali sme sa, zháňali veci, kládli ich raz na jednu raz na druhú kopu, učiteľ sa posadil k oknu na stoličku a usmieval sa. Keď sme sa trochu upokojili povedal nám, že keď prešiel front cez Užhorod mal chuť vyjsť do ulíc a vybozkávať každého, čo to prežil. Dokonca zašiel aj do kostola, hoci na tieto veci veľmi nie je, veď je vzdelaný a pospomínal si, ako ho mama učila modlitbičky, keď bol chlapec a nástojila na tom, aby sa modlil každý večer pred spaním a ráno pri vstávaní. Povedal, že nás chápe a vie, ako nám je. A ešte, že nám želá, aby sme sa vrátili do celého domu, aby sme našli všetko na poriadku.
Dnes sme prežili tridsiaty piaty deň nášho putovania. Presne päť týždňov sme boli preč, nesmeli sme bývať vo vlastnom dome, museli sme utekať pred vojakmi, streľbou, granátmi. Ako sme prišli ku kostolu a zazreli strechu nášho domu, dali sme sa všetci do plaču. Ešte aj otec plakal. Potom chodil po dvore, hladkal náš starý tis, ktorý tu zasadili vraj už pred dvomi storočiami, oprel sa o kmeň gaštanu a privoňal k sosne, potom si pred vchodom kľakol, prežehnal sa a my sme sa všetci spolu s ním pomodlili Otčenáš.
Dom vyzeral nepoškodený, ale namiesto nemeckých vojakov v sivých uniformách sme v ňom našli ruských vojakov v zelených uniformách. Tamtí boli takí chladní a nerozumeli sme im. A títo Rusi, takmer všetko im bolo rozumieť, pravda, ak hovorili pomaly, mali unavené zarastené tváre, v očiach smútok, ale občas sa aj zasmiali a na nás deti striehli, aby nám dali. Čokoľvek, hocijakú maličkosť, šišku, gaštan, ktorý sa leskol od toho, ako ho vojak nosil vo vrecku, občas aj nejaký cukrík alebo aspoň dobré slovo. Hovorili nám, že aj doma majú také dévušky a málčikov, teda dievčatá a chlapcov a najradšej by sa vrátili domov, ale germanskije psy ešte náda zahnať do Berlína, až potom sa môžu vrátiť ku svojej mámuške a rebjonkam. Lenže väčšina týchto vojakov mala po sebe obväzy, cez ktoré presakovali krvavé fliačiky. Boli to ranení a z nášho domu bol lazaret. Keď sme vošli dnu, nenašli sme zo zariadenia takmer nič okrem kríža. Vojaci všetky skrine aj stoly porúbali a použili na kúrenie.
Akoby toto nebolo dosť, zobrali nám kravu a pre vojakov z nej uvarili polievku i mäso. Oplakali sme Malinu, ktorá s nami bez úhony prešla to dlhé putovanie, ale nedožila sa ani prvého večera doma.
*
Vyzerá to ako vyrátané. Otočila som v písanke posledný list. Keby som začala písať hneď, ako sme odišli z domu do borházu, nevystačilo by mi na celú cestu. A takto mi ostalo miesto aj na to, aby som ešte napísala, že nášmu domu sa strely vyhli, že z celej dediny nikto počas prechodu frontu nezomrel, lebo ľudia boli buď poskrývaní v pivniciach alebo ušli inam, ako my. Zásah dostal iba kaštieľ Pátayovcov, v streche majú dieru, akoby ňou vyletelo sto čertov. Škoda ho nebolo, grófku nemal nikto v dedine rád, tí čo u nej slúžili, vraveli, že sa na každého pozerá zvrchu a Tibavčanom iba nadáva do butatótov. Nemci sú ešte v Sobranciach a strieľajú odtiaľ delami. Na konci dediny zasiahli protestantský kostol. Ale Rusi sa už chystajú, že oslobodia aj Sobrance.
Ešte mám miesto na posledné riadky. Ïakujem Pánu Bohu, že sme celú tú cestu prežili, ďakujem mu za vyzdravenie a za to, že nás ochránil. Možno si to raz niekto prečíta a dozvie sa, ako to bolo, keď sme odišli uprostred jesene z domu, aby sme hľadali a našli cestu - domov. Bola to dlhá cesta.
* * *
Poznámky autora:
Kúria – ktorá sa v článku spomína, patrila v tom čase rodine, z ktorej pochádza hlavná hrdinka príbehu. Ide o stavbu prvd. z druhej polovice 17. storočia, ktorá pôvodne slúžila ako kláštor. Na prelome 19. a 20. storočia ju zakúpil nový majiteľ, ktorý sa vrátil z prác v Amerike. Byty na poschodí prenajímal zámožnejším obyvateľom Tibavy. Pri príchode Nemcov sa títo odtiaľ museli odsťahovať a byty na poschodí slúžili nemeckému veliteľstvu. Po prechode frontu si v kúrii zriadili Rusi ošetrovňu a nemocnicu. Stavba stojí dodnes za kamenným plotom pri kostole, ale je modernou prestavbou natoľko zmenená, že by jej málokto hádal barokový pôvod.
Kaštieľ – ktorý ako posledná obývala Anna Patayová, pôvodne patril rodu Sztárayovcov. Pravdepodobne mínometný granát poškodil strechu kaštieľa natoľko, že doň začalo výrazne zatekať. Keďže sa po vojne k nemu majiteľka nehlásila, chátral. Podľa spomienok miestnych obyvateľov v ňom boli zbierky a mnohé cenné predmety, ktoré si odtiaľ poodnášali obyvatelia obce. Údajne by viaceré z nich ešte bolo možné v niektorých rodinách nájsť. ¼udia po vojne, ktorá nemeckou delostreleckou paľbou od Sobraniec poškodila mnoho domov, začali postupne kaštieľ rozoberať na kameň. Historik Belo Polla o ňom ešte v roku 1980 píše ako o existujúcom objekte, dnes tu však po ňom niet ani stopy. Na jeho mieste stojí základná škola.
Oslobodenie Tibavy - Nemci obsadili obec koncom leta 1944 a podnikali odtiaľ výpravy na Vihorlat proti partizánom. Ako sa blížil front, Nemci Tibavu opustili, ale opevnili sa v Sobranciach, kde mali aj poľné letisko. Červená armáda po príchode 28. októbra 1944 vykopala medzi Tibavou a Sobrancami zákopy. Tu zastali, pretože čakali na doplnenie zásob proviantu a munície. Nemci zatiaľ odstreľovali ich pozície delostreleckou paľbou, pričom okrajovo zasiahli obec a jej domy, zničený bol aj reformovaný kostol. Ten sa už v obci nenachádza. Útok na Sobrance bol potom vedený Červenou armádou najskôr delostrelecky od Koňuše a Porúbky. Počas oslobodenia mesta padlo 300 vojakov z radov osloboditeľov. Pochovali ich pri Sobranciach, v roku 1946 boli exhumovaní a prevezení na cintorín do Michaloviec, kde leží približne 23 tisíc vojakov Červenej armády, ktorí padli počas užhorodsko-ondavskej operácie.
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
