Ulovená láska
@ :: Poviedky ::
Aug 12 2009, 12:26 (UTC+0) | 
Miesto, kde sa vo Vinnom konali verejné tancovaèky - pod borovicami na lúke neïaleko kaštie¾a. |
Miesto: Vinné, okres Michalovce
Čas: 1930
Autor: Anna Domaniková
Andrij si upravoval golier na kedysi bielej košeli. Rokmi vybledla do siva, ale na novú nemal. Oprášil rukávy zo skrine vytiahnutého kabáta, a keď si obúval vyleštené čižmy, spozornel. Z kuchyne začul škripot dvierok na kredenci. Vyskočil zo stoličky, rozbehol sa k dverám izby. Otvoril ich zúrivo, takmer ich vytrhol z pántov.
„Mama!“ zrúkol.
„No, čo? Čo? Na guráž,“ vysvetľovala žena. Na kredenci stála fľaša slivovice, z ktorej si bola akurát odpila.
„Prečo piješ z fľaše! A teraz? Otec!“ reval Andrij. Stolička pod oknom zavàzgala a otcov hlas čičíkal: „Nechaj ju. Choď si obuť aj druhú čižmu a poďme už. Ja ju postrážim.“
„To poznám! Aspoň dnes by sme nemali. O mňa ide, nie o vás. Ja potrebujem odvahu, no odolal som. Nerobte mi hanbu. Nepite...“ Krivkal späť do izby, s obutou pravou nohou klopkajúc po hlinenej dlážke a ľavou ťapkajúc ako keď kačka vylezie z vody a beží za kàdľom. Pri dverách sa obzrel. Aj otec si uhol z fľaše. Dva glgy. Potom ju zazátkoval a uložil pálenku do kredenca. Pošúchal dlaňami stehná a grgol si. Andrij zagúľal očami. Ešte chcel čosi povedať, no iba mávol rukou ako nad niečím, s čím je zbytočné strácať čas. Jeho rodičia pili. Aj on pil. Aj jeho brat pil. Každý gazda v dedine si rád vypil. Ale iba na ich rodinu ukazovala celá dedina prstom. Vraj sa spíjajú do nemoty, ani gazdovstvo nemajú a čo mali, to preliali gágorom. Pravda, časy keď vlastnili polia a vinice, boli preč. Ale mali dom. Svoj dom. Žili z toho, čo zarobili počas nájomných prác v iných rodinách. Orba, sejba, žatva, kosenie lúk, oberanie hrozna, kydanie hnoja. Vždy sa našiel niekto, kto ich potreboval. A zaplatil. Čert ich ber! Všetky tie reči a pohàdania. Dnes sa to zmení. Dnešok urobí koniec takému životu. Sústredene si Andrij obúval druhú čižmu a počul ako otec dohovára mame:
„Ty len ticho seď. Ja budem hovoriť! A nešker sa... Nebuď ani zachmúrená. Tvár sa ako v kostole počas farárovej kázne. Tak bude najlepšie... Ak nás ponúknu, ty len za pohárik. Ani o kvapku viac. Kto ťa bude vliecť domov? Mysli na Andrija. Keď bude jemu dobre, bude aj nám lepšie. Rozumieš?“
Andrij mal dvadsaťtri rokov, chcel sa ženiť a tak šiel s rodičmi na pytačky. Dojednal sa s Rózkou, svojou vyvolenou, že prídu vo štvrtok podvečer. Bol koniec leta, najlepší čas na dohodu o svadbe. Úroda z polí bola pod strechou, svine vykàmené, sliepky tučno pobehovali po gazdovských dvoroch, kde bolo dostatok potravín na dôstojné zabezpečenie svadobnej hostiny. Srdce mu bilo kdesi v krku, až nevedel prehltnúť. Ani to nevedel, prečo ho prepadli obavy. Rózku ľúbil, aj ona jeho. Dôležité však bolo, čo na to rodičia. Jeho súhlasili. Inak by s ním teraz nešli. O rozhodnutí Rózkiných rodičov sa mal dozvedieť o chvíľu. Cestou k ich domu sa mu v hlave miešali rôzne nápady. Ak ju dostane, bude svadba, akú ešte v dedine nezažili. A ak ho odmietnu? Unesie Rózku! Bude o ňu bojovať do posledného dychu. Akýmkoľvek spôsobom. Ona musí byť jeho! Len ona mu rozumela. Len s ňou mu bolo dobre. Len ju chcel stále držať v náručí a počúvať jej zvonivý smiech. Bude ako lovec. Uloví si ju potajomky, keď to nepôjde po dobrom. Bude ju trpezlivo, neúnavne sledovať, ako keď pytliačil v lese na diviaka. Potichu, nebadane šiel po jeho stopách, až kým ho nemal na dostrel. Potom zamieril a bum! Divina sa ocitla naporciovaná a nasolená v drevenom sude v ich pivnici. Nie, Rózku nebude krájať, len ju dostane. Bude jeho. Navždy! Je mu predsa súdená.
Pred vrátami kamenného domu s plechovou strechou spomalil. Pustil rodičov pred seba a kráčal za nimi. Díval sa do okien, či nezazrie svoju milú, no márne. Aj dvor bol prázdny. Akoby nikto nebol doma. Mlčky prešli chodníčkom k vchodovým dverám. Andrijov otec zakašľal, zadupal, akoby chcel z čižiem striasť špinu, no okrem zvíreného prachu, čo znovu zosadal na jeho čiernu obuv, sa nič iné nestalo. Bez zaklopania otvoril a všetci traja vstúpili do domu.
„Dobrý deň“, pozdravil nahlas. Po chvíľke ticha sa z prednej izby ozvali ťažké kroky. Do prikľetu ich prišiel privítať Rózkin otec. Bohatý gazda, ktorého si vážili všetci vo Vinnom.
„Vitajte, poďte ďalej.“ Andrij sa potešil. Víta ich a pozýva do najlepšej izby v dome. To bolo dobré znamenie. Na stole bol prestretý sviatočný vyšívaný obrus a na ňom boli uložené misky s kysnutými koláčmi. Rózkina mama stála pri jednej z dovysoka nastlaných postelí, s rukami prekríženými na hrudi.
„Posaďte sa,“ núkala ich miestom. Rózky nebolo. Andrij si myslel, že sa ešte chystá. Zapletá svoj dlhý čierny vrkoč, čo jej siaha až po pás. Alebo čosi chystá v kuchyni. Možno ona prinesie pálenku, pripijú si na dohodu. Po chvíľke trápneho ticha, keď sa nikto nemal k slovu, štuchol Andrij do otca. Ten, akoby sa prebral zo sna, začal:
„Tak sme tu. Prišli sme na pytačky, ako iste viete.“
„Vieme,“ sucho riekol Rózkin otec, „len kde ste nechali krstného otca ženícha? Ten má vyjaviť, po čo ste k nám prišli.“
„Krstný? Ja som jeho otec aj krstný. Poznám svojho syna ako vlastné topánky. Všetko o ňom viem. A poviem vám, po čo sme prišli.“
Andrij sedel s narovnaným chrbtom, akoby bol prehltol varešku. Jeho mama sa vrtela na lavici, obzerala sa po izbe, občas si olizla pery.
Otec pokračoval: „Máte dcéru. Vlastne dve dcéry, ale ja hovorím o tej staršej. O Rózke. Môj Andrij sa do nej zahľadel a podľa jeho slov ani on nie je Rózke ľahostajný. Jednoducho sa ľúbia. Už dlhší čas. Tak sme prišli, keď si naši mladí rozumejú, aby sme dohodli svadbu.“
„Fíha, ani priepačky neboli, ani pytačky a hneď hotovíme svadbu?“ divil sa Rózkin otec.
„Priepačky sme vynechali. Veď mladí sa dohodli. Načo posielať nejakú starú babu do vášho domu, aby zisťovala a vyzvedala? A my sme tu vlastne na pytačkách. Tak by som povedal. Došli sme, aby sme vás popýtali o súhlas. Aby ste dali Rózku nášmu Andrijovi za ženu.“
„Choď po Rózku,“ prikázal Rózkin otec žene, „nech aj ona počuje naše rozhodnutie.“ Kým šla matka po dcéru, Andrijova mama vzala koláč z misky a lačno do neho zahryzla. Andrij ju prebodával pohľadom, no mlčal. Tak sa patrilo. Ženích je ticho, počúva a pritakáva. Netrpezlivo čakal na príchod svojej milovanej. Keď vošla do izby, zatajil sa mu dych. Bola krásna. Ako vždy. Najkrajšie dievča v dedine. Tú si zamiloval.
„No, dievča, Andrij došiel s rodičmi na pytačky. Tak ako si povedala. Zavolal som ťa, aby si počula rozhodnutie. Teda moje i tvojej matky. My ťa za Andrija nedáme.“
Rózka sa roztriasla a do očí sa jej naliali slzy. Držala sa statočne. Nekričala, neprosíkala, nevyvádzala, ani sa nehodila Andrijovi okolo krku, ani si nekľakla s prosebne zopnutými rukami pred rodičov. Mnohokrát počula o podobných rozhodnutiach v iných gazdovských rodinách.
„Ako nedáte?“ postavil sa Andrijov otec, opierajúc sa päsťami o stôl. „Prečo nedáte? Lebo nie sme gazdovia ako vy? Nemáme statky a polia, iba murovaný dom so slamenou strechou? Heh, ja vaše imanie nechcem. Len šťastie svojho syna. Dve pracovité ruky sa na poliach a vo viniciach zídu aj vám, nie? A on pracovať vie. Je silný a zdravý. Porobí aj za dvoch.“
Rózkin otec sa nadýchol a len ťažko vedel stíšiť hnev, lebo na takú reč nebol zvyknutý. Sú to nanič ľudia a chcú jeho dcéru! Pijani. Bez majetku a bez spôsobov. Ale pytačky boli vážnym a zodpovedným krokom. Mali splniť ich sny a túžby. Ibaže...
„Nedáme. Povedal som. Nechajme majetky majetkami. Ste katolíci ako my. Sami viete, čo znamená sľub daný pred oltárom. V dobrom aj v zlom. V zdraví aj v chorobe...“
„Čo to sem pletiete?“ skočil mu do reči Andrijov otec. „To už majú mladí premyslené, vysporiadané. Našou úlohou je dohodnúť sa. Dohodnúť! Prečo môjho syna odmietate? Máte pre Rózku vyhliadnutého iného parobka?“
„Prišli ste, opýtali ste sa, my vravíme nie. To je všetko. Nič viac k tomu nemusím dodať ani vysvetľovať. Rózka má ešte čas na čepiec.“
V akej tichosti prišiel Andrij s rodičmi, v takej aj odišiel. Bol však veľmi nahnevaný a cítil sa ponížený. Sklamanie v ňom rástlo z kroka na krok. Ani nešiel domov. Zamieril si to rovno do krčmy. Od rána nemal v ústach ani za hlt pálenky. Teraz mal na ňu chuť ako ešte nikdy.
Rózka plakala. Nemala odvahu pýtať sa otca, prečo Andrija odmietol. Tušila to. Každý človek vo Vinnom žil svoj život pred celou dedinou. Každý mal účasť na bytí každého. Cez stáročia vytvorené predstavy a normy dobra a zla, príkazy a zákazy, správnosti a nesprávnosti v konaní jednotlivca nútili ľudí podrobiť sa im. Platili aj pri výbere ženícha. Lebo mladucha mala najdôležitejšie postavenie v rámci svadobných zvykov. Bola nositeľkou nového života, pokračovateľa rodu. Manželstvá sa preto uzatvárali nie podľa srdca, ale podľa rodičovskej vôle. Majetkové rozdiely hrali väčšiu úlohu ako náboženské rozdiely. To všetko Rózka vedela.
„Otec... a nemohli ste inak?“
„Nie, dievča, nemohli. Andrij je na pohľad rúči mládenec, ešte aj to by som oželel, že nič nemajú, nič by ti nedoniesli... Vraj ho ľúbiš... Veď dobre. Hovorím, oželel by som to.“
„Tak potom prečo? Pomáhal by aj vám, nemuseli by ste najímať a platiť toľkých pomocníkov. On pracovať vie.“
„Ej, veru, videl som. Pri každej práci sa motá s otcom aj bratom ostatným pod nohami. Sú prví hladní a pri zjednávaní roboty sa najskôr pýtajú na plácu. Že čo za to? Pracovitý? Zodpovedný? Silný? Na prvý pohľad. Už som ho videl aj kradnúť. Dostali zaplatené, dostali naturálie, ešte si aj prikradli... A dievča moje, Andrij je pijan. Hlučný, do každého zapára, vyhráža sa, opíja sa každý deň, pobije sa ani sám nevie prečo. Divoká nátura. Čo s takým zaťom? On mi má pomáhať s gazdovstvom? Skôr ty by si sa musela starať o jeho boľavú hlavu. Kdeže by on vstával ku kravám...“
Rózka už neplakala. Bola smutná, cítila prázdno v srdci, akoby sa z neho vytratili všetky jej city a pocity. Ostala len jedna veľká čierna diera plná žiaľu. Počas otcových slov si uvedomila, že rodičia rozhodli správne. Andrija už veľakrát prosila, aby prestal piť. Alebo aspoň nech pije menej, aby sa vedel kontrolovať. Ak tak neurobil pre ich lásku, neurobil by to ani ako jej muž. Bola by s ním oštara. Možno by prepil aj ich majetok. Pálenka bola silnejšia ako jeho vôľa, ako jej ľúbosť. Pritom bez prestania opakoval, že je jeho jediná všemocná láska a urobí všetko pre to, aby boli spolu.
Na ostatnej tancovačke v borovicovom háji pri kaštieli ju vykrúcal ako ešte nikdy. Bolo to vtedy, keď sa dohodli na pytačkách. Že už je čas, aby to povedali rodičom. Primáš Jóži, čo mal pod palcom celú kapelu Badžovcov, vložil do hry svoju dušu. Celý spotený ťahal slákom po strunách huslí, ktoré sa smiali aj plakali zároveň. Mladí tancovali, spievali, zabávali sa. V tom virvare, keď sa dievky pochytali za ruky a tancovali spolu, kým mládenci predvádzali rôzne figúry, sa stalo, že sa Rózka po opustení karičky ocitla pred Mižom. Pred synom gazdu z horného konca. Ten sa na ňu usmial, položil svoje veľké teplé dlane na jej útly driek a vytancoval ju, až jej sukne lietali ako vtáčie krídla. Na chvíľu stratila pojem o čase, o mieste, zabudla aj na Andrija, len sa dívala do Mižových očí a cítila sa príjemne, uvoľnene, slobodne. Cigáni ešte nedohrali, keď zacítila ako jej ktosi silno stíska plece a ťahá preč od Miža. Ten zostal stáť, stále ju držiac okolo pása.
„Pusť ju, je moja!“ kričal Andrij. To on k nim pribehol.
„Len tancujem,“ šepla Rózka, „nekrič, Andrij. Idem s tebou.“
„Teba som sa na nič nepýtal,“ stisol jej plecia ešte silnejšia a priam odtrhol od Miža. „Počul si? Je moja! Nemáš právo sa jej dotýkať!“
„Ale ba!“ ozval sa Mižo. „Čože je Rózka? Tvoj majetok? Veď ty nič nemáš, haha.“
Andrij vytiahol z vrecka dlhý ostrý nôž a začal sa ním zaháňať. Bol opitý, tak sa pod ním motali nohy, čochvíľa strácal rovnováhu, ale vrieskal ako ranený brav. „Ja ti ukážem, ty... ty zloduch, zlodej, sukničkár. Nesiahaj na to, čo je moje, lebo uvidíš!“
Rózka si držala boľavé rameno, nevedela, čo má robiť, ako sa zachovať. Najradšej by utiekla domov, no v kútiku duše sa bála, aby sa nikomu nič nestalo. Andrij poskakoval pod stromami ako splašený. Nešla za ním, nepokúšala sa ho utíšiť, akoby sa z nej vytrácala viera v dobro, dôvera voči Andrijovi, akoby si bola uvedomila, že Andrij je taký aký je a nikdy iný nebude.
Všetky pochybnosti ju opustili, keď ju už trochu upokojený Andrij odprevádzal domov. Túlil sa k nej, bozkával ju na líčka a dušoval sa, že to z lásky k nej prišiel o súdnosť a vyvádzal, až ho štyria mládenci museli odviesť z tancovačky a pod hrozbou poriadnej nakladačky mu zakázali vrátiť sa tam.
„¼úbim ťa, Rózka moja. Len teba ľúbim. Neznesiem, ak sa na teba pozerajú iní. A Mižo sa ťa dotýkal! Páči sa ti?“
„Ako by mohol? Dohodli sme sa na pytačkách, prečo by som sa po inom obzerala?“
„To som rád. To som veľmi rád.“
„Pálenka ti rozum pomútila.“
„Nie ja, to pálenka. Ja by som ti neublížil, aj keby ma k tomu nútili. Ja ťa ľúbim. Uvidíš, aký zo mňa bude dobrý muž. Postarám sa o teba. Nebudem piť. Uvidíš.“
Ostalo pri sľuboch. Či skôr chcení? To už bolo jedno.
Rózka bola smutná a od pytačiek sa snažila stretnutiu s Andrijom vyhnúť. Nesúhlas rodičov však ešte nemusel znamenať koniec lásky. Andrij si bol istý, že časom sa to všetko zmení, urovná. Chcel Rózku rovnako silno ako predtým. Aj keď mu na rovinu povedala, že nebude konať proti otcovej vôli a radšej sa ho vzdá, on neustal. Sledoval ju všade, kam sa vybrala. Húdol jej, ako ju miluje a nikdy sa jej nezriekne. Že dovtedy nepoľaví, kým ju nedostane.
Zima a sneh zavítali do Vinného, mráz kreslil svoje čmáranice na okná domov, gazdovia trávievali večery v krčme pri mariáši a cez deň vyvážali hnoj na saniach na pole, alebo opravovali náradie a chystali sa na jarné práce. Gazdiné sa stretávali na priadkach a páračkách. Schádzali sa podvečer ženy a dievky z viacerých domov u jednej gazdinej.
Rózkina sesternica Mária pozvala na stredu večer najbližšie susedky na páranie peria. Prišli všetky. V chyži bolo teplo. Na stole sa belelo husacie perie. Nasypali ho tam a každá si z neho brala a párala, ukladala do nádoby, čo držala v lone. Rozprávali sa hrôzostrašné príbehy, povesti, klebety a spievali sa piesne.
„Jáj, počuli ste, ako sa zľakli židia?“ začala ktorási.
„Tí, naši, čo bývajú za kostolom?“
„Tí, veru, tí. Vedľa kaštieľa, pri jarku. V noci vraj počuli nejaké hlasy, čo opakovali to isté: krst, krst, krst.“
„Niekto ich strašil?“
„Kdeže! Iba žaby kà-kà-kàkali v jarku a oni si to od strachu premenili na ľudské hlasy.“
Všetci sa smiali, iba Rózka nie. Stále ju trápilo, ako to dopadlo s Andrijom. Už si zvykla, že za ňou chodí ako tieň. Našťastie jej už nedohováral, ani sa nevyhrážal. Bála sa iba, keď bol opitý. Taký čas zrýchlila krok.
Keď prišli parobkovia, nálada bola ešte veselšia. Na stôl pribudla okrem sušeného ovocia, čaju a kukuričnej kaše s maslom aj fľaša pálenky. parobkovia fúkali do peria, ťahali dievky za vrkoče, nadvihovali im sukne, šantili a veselili sa.
„Niekto nám chodí pod oknom,“ prerušil prekáračky Máriin muž, čo akurát doniesol hàbu dreva a ukladal ho k peci.
„Videl si ho?“
„Iba stopy. Aj som sa prešiel po dvore, vykukol na cestu, no nikoho som nezbadal.“
„Možno nejaký zablúdenec. Ktorý z mládencov mešká?“ smiali sa dievky. Peria zo stola ubúdalo, množstvo napáraného sa zväčšilo. To bolo dobré znamenie. Veď dievke bolo treba ako veno pripraviť duchny. Poriadne tučné, teplé, mäkké.
„Pšššt!“ tíšil vravu Mižo. „I ja voľačo počujem. Ktosi chodí po dvore.“
Páračky na chvíľu stàpli, ale keď parobkovia vybehli von a vrátili sa, že tam nikto nie je a Mižovi sa azda marilo, mysleli si, že je to hra a pridali sa k nej. Navzájom sa strašili, že niekto nazerá cez okno, klope na dvere, či hádže snehové gule do komína. Len čo perie zmizlo zo stola a napárané ho nastrkali do plátenných vriec, začala skutočná zábava. Spev a tanec. Na to sa najviac tešili najmä dievky. Opačovali mládencov, vyberali si, s ktorým by rady šli dnes večer domov.
Len Rózka urobila prácu, ktorá jej bola nadelená a rozhodla sa, že pôjde domov. Ešte sa jej nežiadalo smiechu a laškovania. Držal sa jej smútok a sklamanie s kúskom strachu. Pevnejšie si zatiahla šnúrky na vysokých topánkach, uhladila sukne a uviazala parádnu zásteru, čo si ju bola pred páračkami odložila, aby sa na ňu nenalepilo páperie. Cez ramená si prehodila geročok a rozlúčila sa. Nikto ju nezdržiaval, rozumeli jej smútku.
Vonku poriadne tuhlo. Sneh sa ligotal pod hviezdami a vàzgal pod nohami. Nikde ani živej duše. Po niekoľkých krokoch odbáčala cesta ku kostolu, no ona sa rozhodla ísť chodníčkom Medži plotky, ako domáci nazývali skratku vedúcu po druhej strane od kostola, čo končila pri dome jej sesternice. Šla pomaly, ruky si strčila do rukávov, aby ju neoziabali prsty. Nemyslela na nič. Vlastne... chcela byť čo najskôr doma, schovať sa do perín a spať. Cítila sa unavená, ale už nie strápená.
„Čakám tu na teba,“ akoby z neba spadol, tak sa pred ňou objavil Andrij. Poriadne ju vyľakal, zmohla sa iba na: „Ty?“
„Ja! Porozprávať sa chcem. A opýtať sa...“
„ Nie je o čom. Je koniec.“
„Prečo si taká? Stále ťa ľúbim, ani na chvíľu som neprestal.“
Rózka mlčala.
„Neodmietaj ma! Tvoji rodičia zmenia rozhodnutie, ak budeme držať spolu. Uvidíš. Alebo máš iného? Kto to je? Mižo?“
Dievča krútilo hlavou, že nie, nie, nie.
„Okrem teba nemám nikoho blízkeho,“ prosíkal Andrij, „žiadnych kamarátov, ty si moje všetko. ¼úbim ťa a nikdy neprestanem.“
„Andrij, ja ťa už nechcem. Nemám ťa už rada.“
„Neverím ti! Prečo mi také hovoríš? Nikdy som ti neklamal. Povedz, kto to je? Komu si dala svoje srdce?“
„Si sám, lebo tvojim najvernejším kamarátom je pálenka. Neopustil si ju ani kvôli mne.“
„Čo nepovieš? Chceš byť tajomná a myslíš si, že ja to nechám len tak? Nikdy nebudeš patriť inému. Si moja. A mojou ostaneš navždy!“
Celý čas stáli na dva kroky oproti sebe. Bez pohnutia. Aj Andrij stál ako socha, hoci inokedy pri rozprávaní mával rukami a dvíhal plecia. Teraz akoby mu nohy primrzli a hýbal iba perami. Rózka sa rozhodla, že ho obíde a nechá ho tam stáť. Nech si myslí, čo chce. Pustila ho zo svojho srdca a zatvorila všetky dvierka. Nedalo sa vrátiť späť. Otočila sa, že vykročí, keď jej Andrij voľačo priložil k hrudi. Sklonila hlavu, no v tom ju ohlušilo a ucítila bolesť. Tiež čosi horúce, čo jej zalialo prsia, vnímala ako padá na kolená a potom ju zahalila tma.
Zmrznuté màtve telo Rózky našli okoloidúci až ráno, keď sa začalo brieždiť. Andrij si ju ulovil, i keď inak než si pred pár mesiacmi naplánoval. Zastrelil ju tou istou puškou, ktorou chodil pytliačiť do lesa. Takto zabezpečil, že ostala len jeho a nepatrila nikomu inému.
* * *
Poznámky autora:
Neskororenesančný kaštieľ vo Vinnom – najskôr vlastnila rodina Stárajovcov (Sztáray). Kaštieľ postavili okolo polovice 17. storočia neďaleko farského kostola. Bola to jednoduchá poschodová bloková budova so šikmo orientovanými, neveľmi vystupujúcimi nárožnými vežami. Ide o dvojtraktovú stavbu s ústrednou vstupnou chodbou. Z jednoduchej fasády vystupuje stredný rizalit s barokovým portálom, ktorý najviditeľnejšie dokumentuje prestavbu z prvej polovice 18. storočia. Vtedy kaštieľ rozšírili smerom do dvora. Tento úkon sa pripisuje grófskej rodine Semerovcov (Szemere), ktorí kaštieľ v tých časoch obývali. V miestnostiach sú renesančné a barokové klenby, na niektorých klenbách je štuková ornamentika.
Borovicový háj - kde sa konali dedinské tancovačky a zábavy, patril k zmienenému kaštieľu. Gróf Július Szemere – medzi obyvateľmi nazývaný Ïusi alebo Duci – sa osobne veľmi rád zúčastňoval takýchto veselí.
Rímskokatolícky Kostol Svätej Anny - najstaršie ranogotické časti kostola pochádzajú z konca 13. storočia. Do konca 16. storočia bol zasvätený 11 tisícom pannám a martýrom. Kostol obnovil v roku 1735, pretože v 17. storočí bol značne poškodený. Interiér je neogotický.
Po jednej strane kostola viedla dedinská cesta, po druhej slepá ulička, chodník, ktorý končil pri posledných domoch Vinného v čase, kedy sa odohráva opisovaný príbeh. Chodník domáci nazývali Medži plotky.
Priezvedy, priepačky - do domu nevesty sa posielala osoba (ženíchovu stranu zastupovala zväčša staršia žena), aby zistila predbežný súhlasu so svadbou – stanovisko, čo vlastne znamenalo akési sondovanie v rodine dievčaťa s cieľom získať pre mládenca nevestu. Prepáčki sa konali zvyčajne vo štvrtok podvečer. Do domu rodičov dievky prišiel mládenec v sprievode rodičov a krstného otca. V rozhovore domácim vyjavili, po čo prišli. Krstný otec vystupoval ako pytač. Potenciálny ženích bol pasívny. Ak rodičia dievčaťa súhlasili so svadbou, pripili si s pálenkou, ktorú priniesol chlapcov krstný. Pri tejto príležitosti sa potom dohodla aj organizácia celej svadby. Súčasne sa dojednala i veľkosť majetku, s ktorým mladí prídu do manželstva. V bohatších rodinách rodičia často nehľadeli na lásku mladých ľudí, ale na ich majetkové pomery.
Pytačky - ďalší stupeň zisťovania súhlasu so svadbou. Tento obrad bol už záväznejší ako priezvedy. Oficiálne pytačky znamenali požiadať dievča o ruku. Zároveň sa rozhodlo, kedy bude veniec, t.j. zásnuby, a potom aj svadba. V minulosti sa konala v čase poľnohospodárskeho pokoja, najčastejšie cez fašiangy alebo v jeseni, teda keď bolo v domácnosti väčšie množstvo a dostatok potravín, s ktorými by sa mohla dôstojne zabezpečiť svadobná hostina. Až do prvej svetovej vojny trvala svadba u bohatších a majetnejších gazdov celý týždeň. Neskôr sa jej trvanie skrátilo na tri dni. Manželstvo bolo pevným, nerozlučiteľným zväzkom, ktorý mal trvať v dobrom i zlom po celý život. Manželstvá sa často uzatvárali nie podľa srdca, ale podľa vôle rodičov a mienky rodiny.
Smrť a pohreb - Verdikt smrti potvrdzoval ohliadač màtvol. Ohliadači fungovali vo vidieckom prostredí niekde až do polovice 20. storočia, neskôr túto prácu začali vykonávať lekári. Odev sa pripravoval už počas života. V minulosti sa màtvi zabaľovali do plachiet (v čase moru). Neskôr màtvych začali obliekať do slávnostného odevu. Pokrývka hlavy bola tá istá, ktorú zosnulý nosil už počas života – u mužov klobúky, čiapky, u vydatých žien čepce, šatky. Baníkov, poľovníkov, vojakov pochovávali v uniformách.
V minulosti nebolo bežne obúvanie màtvych, ale zväzovanie palcov na nohách a rukách, aby stuhol v žiaducej polohe. Všetky šnúrky sa museli pred pochovaním rozviazať, zanedbanie tohto úkonu mohlo spôsobiť nežiaduci návrat màtveho. Truhlu niesli na nosidlách šiesti chlapi (väčšinou známi, susedia,…). Pri pohrebe mladého človeka bola táto udalosť často sprevádzaná mladými ľuďmi. Bývali to väčšinou dievčatá, ktorých odev bol „ozdobený“ čiernymi stužkami. Niekedy sa pohrebu zúčastnili deti oblečené v bielych šatách, ktoré pripomínajú sprievod anjelov. Pohreb mladého slobodného muža býval doprevádzaný dvomi dievčatami v bielych a čiernych šatách. Dievča v bielych šatách symbolizovalo život a čierna smrť. Po samotných obradoch a uložení tela, ľudia postupne hádzali hrudku hliny do hrobu. Tento rituál symbolizoval rozlúčku s màtvym v zmysle známej vety: „Prach si a v prach sa obrátiš…“. Pokiaľ zomrelo slobodné dievča, ostatné dievčatá prichádzali na pohreb oblečené ako svadobné družičky. V symbolike to znamenalo, že nebohá odchádza na svoju svadbu s Kristom.
Andrijov ďalší osud - Andrija odviedli v putách žandári. Ten sa nebránil, k vražde sa priznal. Bol odsúdený na desať rokov väzenia. Po celý čas sa obyvatelia báli, čo bude až sa do Vinného vráti. K násilnostiam, ani vyhrážkam po jeho návrate nedošlo. Domáci len „škrípali zubami“ – zatínali päste pri každom stretnutí s ním. Andrij sa nakoniec oženil s dievčaťom, ktoré pochádzalo rodiny iného vraha (jej otec tiež kohosi kedysi zabil).
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
