Príhody z kaštieľa
@ :: Poviedky ::
Aug 14 2009, 11:36 (UTC+0) | 
Kaštie¾ vo Vinnom
|
Miesto: Vinné, okres Michalovce
Čas: koniec tridsiatych rokov 20. storočia
Autor: Miroslava Ivanová, Anna Domaniková
Deň sa chýlil ku koncu. Kočiš pána Szemereho, bači Sokolský, ako ho všetci vo Vinnom volali, kráčal pomaly, dôstojne, s chrbtom vystretým, hlavou hrdo vztýčenou. Tváril sa, že nie je nič lepšie ako byť panským kočišom, hoci v skutočnosti sa cítil horšie než sedliacky paholok. Lýtka ho pálili, na dlaniach mal mozole a v ramenách cítil bodavú bolesť. Potreboval dostať zo seba hnev, zbaviť dušu ťažoby, vyžalovať svoju krivdu chápavému človeku. Lenže komu? Žena mala dosť starostí s deťmi a ešte by jej aj on fňukal na pleci ako malý fagan? Akurát by ho začala poučovať, že má byť vďačný za to, že nemusí hrdlačiť na poli, keď ani čítať nevie. Raz si to už vypočul. Stačilo. Aj sa v duchu trápil, aj lamentoval, aj sa hneval, no nedával na sebe nič znať. Ani vtedy, ani teraz, keď mu tiež nebolo najlepšie. Veď mohol niekoho stretnúť a hneď by sa po dedine trúsili klebety. Panský kočiš a utrápený? Ktovie, čo vyviedol. Trápilo ho, že žena má pravdu, ale nemá preňho dosť pochopenia. Čítať síce nevedel, to bola pravda, ale ona predsa tiež nie. A ani sa až toľko nesťažoval, sám vedel, že sa nemajú zle. S rodinou býval vo vlastnom dome, nie na prízemí Szemereovského kaštieľa ako väčšina služobníctva. A byť panským kočišom za týchto podmienok bolo obrovské šťastie. Tú prácu mal rád. Až na to ostatné...
Za celé tie roky bači Sokolský nenašiel s ľuďmi z dediny spoločnú reč. Boli k nemu úctiví, no odmeraní. Jednak bol prišelec, Poliak, čo sa do Vinného priženil, jednak mal ako panský kočiš iné postavenie ako gazda, či obyčajný roľník. Jednoducho nebol jedným z nich. Jedine sused Ïuri si ho vždy vypočul, poradil, posedel pri vínku a dodal sily i odvahy. Už len pri tom pomyslení pocítil, akoby ťažoba na jeho duši trochu poľavila. Veru, starý Ïuri Debnár požíval kedysi v obci vďaka remeslu svojej rodiny rovnakú vážnosť ako panský kočiš. Teraz, na staré kolená, keď sa mu sila z rúk vytratila, viac ako drevo mu učarovala práca vo vinici. No jeho syn sa vrátil k otcovmu chlebu a bol Debnárom i debnárom. Kočišovi bol starec vždy výborným spoločníkom. Čiperný šesťdesiatnik si ani z pánov, ani z ich móresov už ťažkú hlavu nerobil, bol vždy v dobrej nálade, dobrosrdečný príjemný poslucháč. Okrem toho mal výborné víno a nezdráhal sa ho ponúknuť, keď k nemu kočiš prišiel.
Bači Sokolský trochu pookrial. Vínko odplaví žiaľ nad smutným údelom, rozhovor upokojí dušu a sused sa mu iste poteší. Celé dni býva sám, len so synom, či vnučkou prehodí pár slov. Kým kočiš prišiel k domu starého Debnára, chuť na víno dávno rozpustila nepríjemné myšlienky a na tvári sa mu usadil úsmev.
Na Debnárovom dvore čupelo dievčatko, prstami prehrabávalo zem pred sebou, až našlo, čo hľadalo. Kamienok. Vyhodilo ho do vzduchu, sústredene sledovalo ako letí a opäť padá rovno pred ňu. Vtom jeho pozornosť upútal vrzgot bránky a kamienok už nebol dôležitý.
„Bači Sokolský!“ vykríklo radostne a rozbehlo sa kočišovi v ústrety. Ten už v podrepe a s pažami široko roztiahnutými čakal, kým sa mu hodilo okolo krku, aby ho mohol objať.
„Eržika, žabiatko, čo ty tu? Prišla si pozrieť deda? Ani u nás si už dávno nebola,“ doberal si susedovu päťročnú vnučku. Sám mal piatich synov, ktorých nadovšetko miloval, no chýbala mu dcéra. Možno dieťa, ktoré je na ceste... Dievčatko stiahlo úsmev do akejsi vyšpúlenej grimasy:
„Ja nie som žabiatko! Ja som dievčatko, bači Sokolský.“ Ešte chvíľu na kočiša gánilo, no potom mu čosi napadlo a túžobne sa na kočiša pozrelo: „Bači Sokolský, a porozprávate voľajaké príhody z kaštieľa?“ Eržika sa vždy veľmi tešila, keď mohla počúvať kočišove zážitky. Pri jeho farbistých opisoch sa smiala toľko, až nevedela prestať. Niežeby vždy rozumela všetkému, čo hovoril, no tón jeho hlasu a gestá, ktorými napodobňoval pánske móresy, jej stačili.
„Ak sa na mňa budeš usmievať tak pekne ako pred chvíľkou, tak určite. Ale teraz už poď, pôjdeme za dedom.“ Kočiš sa s dievčatkom v náručí postavil a vošiel do domca.
„Pozrime sa, to sú nám hostia. Panstvo z kaštieľa v chudobnej chalupe,“ privítal vchádzajúcich pán domu ľahkým posmechom, no o to srdečnejšie si s kočišom potriasli rukou.
„Dedo,“ poťahala malá starca za rukáv, „bači Sokolský nám bude rozprávať. Všakže budete?“ pozrela na kočiša a ukázala drobné zuby s veľkými štrbinami.
„Samozrejme, Eržika, keď tak veľmi chceš.“ To už bol usadený za stolom a pred ním stál prázdny pohár.
„Tak čím ho naplníme, pán sused?“ pozrel domáci pán spýtavo na hosťa.
„A čo máte na naplnenie, pán sused?“ Robiť si žarty z panských spôsobov bolo jednou z ich obľúbených zábav.
„Čo máme, čo máme, čo len také máme?“ Aj predstierané zamyslenie patrilo k rituálom. Starý Ïuri Debnár pestoval viacero druhov viniča a jeho víno malo výbornú povesť. V jeho vinici sa tiahol muškát, furmint i ezerjó, ale aj červený španir, drevár, dokonca mal dva korene tmavého voňavého ižáka, z ktorého vykyslo takmer čierne víno. Hoci k starcovi už mnoho ľudí nechodilo, tí, čo si k nemu cestu našli, vraveli, že každé z jeho vín je skvost, na ktorý budú ešte dlho spomínať. No iba málokedy si mohli vybrať, obvykle sa museli uspokojiť s chuťami domáceho pána. Len kočiš predstavoval výnimku.
„Nuž, pán sused, trochu ižáku by sa nenašlo?“
„Ižák?“ pozrel debnár na kočiša, pričom gúľal očami a ukazovákom a palcom si hladkal bradu. Toto už nebol rituál, ale divadielko pre vnučku, ktorá ho patrične oceňovala.
„Keď ižák, tak ižák. Poprosím panstvo o chvíľu strpenia, hneď ho prinesiem.“ Z kuchyne vychádzal neprirodzene pomalým a šúchavým krokom, ktorý sprevádzal ďalší výbuch Eržikinho smiechu. Po nejakej chvíli sa rovnako vrátil späť aj s džbánkom. Nad tmavým vínom, ktorý sa z neho lial do dvoch pohárov, obaja slastne zamliaskali.
„Veru, sused, porozprávajte, čo nového u vás v kaštieli?“ Debnár sa zabával rovnako rád ako jeho vnučka, ktorá už horela nedočkavosťou.
„Iste neuniklo vašej pozornosti, že prednedávnom sa tam konala veľká zábava. Poschádzalo sa na ňu mnoho panstva z okolitých kúrií i kaštieľov, z Brekova, Jasenova a ktohovie, odkiaľ ešte. Hostí bolo neúrekom. A aby ich mal pán Szemere čím ponúknuť, prikázal zabiť hneď dve prasce. Deň bol akurátny. Trochu pod mrakom, no nepršalo. Aj tak sa pri tej robote slúžky riadne rozhorúčili. Snažili sa robiť čo najlepšie, lebo pán prechádzal pomedzi ne a pozorne im pozeral na ruky. Nebolo hodno ho ničím nahnevať, inak bolo zle nedobre. No ten sa iba mračil, nadával, okrikoval ich, nič mu nebolo dobré a pre žiadnu zo žien nenašiel milšie slovo. Keď konečne prišiel čas ísť vyčistiť črevá do potoka, ženy si s úľavou vydýchli. Jednak sa mohli v studenej vode trochu ochladiť, jednak si ich uši mohli aspoň na chvíľu oddýchnuť od pánovho sekírovania. Najskôr črevá vyprázdnili, potom ich starostlivo prepláchli, vykrútili naopak a znova vypláchli. Vrátili sa späť, pripravené tupou stranou noža zoškrabať loj z vnútornej strany čriev. No ešte ani poriadne nezačali, objavil sa pri nich pán Szemere. Nakúkal im cez plecia, čosi si šomral, krútil hlavou a zrúkol:
- Takto to nepôjde! To teda nie! Snáď nechcete, aby som svojim hosťom servíroval páchnuce jedlo! Tie črevá pôjdete poumývať ešte raz. Dočista! - Ženy iba preľaknuto stáli a pozerali na svojho pána rozšírenými očami. Museli umývať znova. Potom sa rýchlo pustili do zoškrabovania zvyšného loja a začali črevá nafukovať, či nie sú pretrhnuté. Nafúkli možno tri, keď sa pri nich znovu pristavil pán. Založil si tučné ruky vbok a zošpúlil mäsité pery.
- Éj - zatiahol posmešne. - Tak vy už ste späť, hej? A za čo vás ja platím, há? Za poriadnu robotu, nie pobehovanie k potoku. Okamžite choďte k vode a už tie črevá umyte poriadne! - kričal tak silne, až sa rozkašľal. Ženy ho mlčky poslúchli. Nemalo zmysel čokoľvek namietať. Pán je pán, neradno mu odporovať. A tomuto obzvlášť nie, najmä, keď mal vypité. Iba naň gánili a pri potoku si vzdorovito svorne posadali na breh.
- Ani mi nenapadne znova všetko preplachovať! Ja som si svoju robotu urobila dobre. Koľko čriev už vypláchol pán Szemere? A koľko ja? - spustila jedna.
- Veru, pridali sa aj ďalšie a začali pána ohovárať, sťažovať sa na jeho spôsoby. Keď už mali pocit, že prešlo skutočne dosť času, vrátili sa ku kaštieľu.
Pán už na ne čakal. Pozorne si prezrel črevá, pričom sa hrozne mračil. Nakoniec sa však blahosklonne usmial a chlácholivo povedal - No vidíte. A nemohlo to takto byť už na prvýkrát? –
Otočil sa na päte a spokojne odkráčal do zámku napiť sa vína. Klobásky a jaternice všetkým hosťom tak chutili, že sa nič nezvýšilo. Pán bol spokojný a slúžky tiež. Celý čas sa uškàňali ako mu prešli cez rozum,“ zakončil kočiš svoje rozprávanie so smiechom a spláchol ho plným dúškom vína.
„Tak čo, Eržinka,“ pozrel na dieťa, „páčil sa ti príbeh z kaštieľa?“
„Ó áno, bači Sokolský, veľmi. Idem ho porozprávať otcovi,“ vybehla z domu.
Ešte chvíľu po jej odchode vládla medzi oboma mužmi dobrá nálada, potom sa však kočiš zachmúril: „Je to psí život,“ mávol rukou kamsi do prázdna.
„A čože sa deje?“ podivil sa Ïuri Debnár. „Celý deň sa vyvážate za konskými zadkami alebo len tak sedíte a čakáte. Kdekto vám závidí.“
„Presne to si všetci myslia. Že byť panským kočišom je úžasné celodenné ničnerobenie,“ rozohnil sa kočiš tak, až vyprskol slinu. „Každý môj deň sa začína tým, že vykydám hnoj v stajni a postarám sa o statok. Obdeň musím zájsť až na majer pri Jovsi a postarať sa o chlievy aj prasce. V zime rúbem drevo. Ráno čo ráno počúvam Szemereho príkazy, čo mi furt vymyslí roboty na celý deň. Niekedy ma pošle aj kosiť na pole. To všetko by sa dalo zniesť, veď čo by som to bol za človeka, keby som sa sťažoval pre trochu práce? Ale ten jeho prístup k ľuďom. Jeho arogancia, nadradenosť a ten krik! Správa sa ako hulvát nielen k služobníctvu, ale keď si vypije, tak aj k svojej vlastnej rodine. A pritom to ani nie je žiaden gróf, ale vojak, ktorý sa dobre priženil!“
Zmåkol a zadíval sa do pohára pred sebou. Bol prázdny. Hostiteľ pochopil gesto a bez slova nalial víno až po okraj. Kočiš ho vzal do ruky, no nenapil sa. Ticho nakoniec prerušil starý Ïuri:
„Tak takto to teda je. Človek by si myslel, že kočiš sa jednoducho musí mať lepšie ako nejaký paholok. Neopúšťajte sa, nenapåňajte si dušu hnevom. Až vám bude smutno, zastavte sa. Budem rád.“
Bači Sokolský navštevoval starého Debnára vždy, keď mal trochu času. Nebolo to každý deň, ale aspoň raz do týždňa prišiel na kus reči. Cítil sa uňho príjemne a bezpečne. Služobníctvo malo zakázané rozprávať po dedine o tom, čo sa v kaštieli deje, čo tam vidia, či začujú. Debnár nikomu nepovedal, čo mu kočiš pri vínku rozprával. Ostalo to vždy medzi nimi.
„Dobrý večer, pán sused. Tak som tu, ako ste vraveli.“
„Na čo máte chuť dnes? Spláchnuť žiaľ?“
Kočiš sa zamyslel.
„Žiaľ? Nie, dnes nemám na žiaľ ani pomyslenia. Dnes by to chcelo niečo ľahké a svieže, plné radosti.“
„Čo takto muškát?“
„Muškát sa k dnešnému dňu bude hodiť.“
Keď sa debnár vrátil s džbánkom vína, kočiš sa na neho dlho díval, až sa osmelil položiť mu otázku: „A čo vy, neťahá vás k drevu? Už len víno a vinice?“
„Ani nohy, ani ruky ma neposlúchajú. Svoje si už odrobili. Po drevo na sud treba ísť vysoko do hory. Dubové je najlepšie. Vyrúbaný strom musí zostať v lese cez celú zimu. Na Štefana sa zvezie dole, popíli sa a naštiepa na dyhy. Tie sa sušia dva roky! Až potom sa z nich môže urobiť sud.“
„To teda nie je len tak ako švihnúť bičom medzi kone,“ mudroval kočiš.
„A to ešte nie je všetko. Drevo sa potom musí napariť, navlhčiť nad ohňom, aby sa dalo ohýbať. Triesloviny v ňom sa zmenia na karamel počas vypaľovania – ten dáva chuť vínu, čo sa do suda dáva. Výroba jedného suda trvá aj celý deň. A to som nespomenul prípravu obručí a vyrezávanie čela a dna suda... Nuž ale, aký ste mali dnes deň?“ debnár chcel radšej počúvať ako spomínať.
„Poviem vám, dnes bol výnimočne dobrý deň. Viezol som pánovu dcéru. Jeho som videl iba ráno, keď som si ako obvykle išiel po rozkazy. Keď mi povedal, že mám ihneď zapriahať, aby som mohol tú jeho mladšiu dcéru, viete, to je tá, čo kríva, nuž, tak keď mi povedal, aby som ihneď zapriahal, lebo ide na návštevu, div som nevyskočil od radosti. Nevidieť ho celý deň, to je pre mňa sviatok. Cesta bola pokojná, pretože ma nikto neokrikoval, aby som pridal a nikto mi nenadával, že sa vlečiem. Ale to najlepšie prišlo až potom.“ V tom okamihu mal kočiš už tak sucho v ústach, že musel svoje rozprávanie prerušiť.
„Jeho dcéru? Mladšiu? Veď ona chcela od svojho pánskeho otecka chcela ujsť. Tuším vy ste mi už o tom rozprávali.“
Kočiš prikývol. „Hej, tá.“ Viac nemusel povedať. Obaja vedeli, že Szemere je veľký násilník, keď si vypije. Zvyčajne síce iba hrozne nahlas kričí a zúrivo nadáva, nanajvýš trieska dverami. No raz akoby ho posadol sám čert. Bol hrubý nielen k služobníctvu, ale dokonca aj na svoju manželku. Keď sa jej mladšia dcéra chcela zastať, otec ju začal naháňať po celom kaštieli. V strachu o život vyskočila cez otvorené okno, zlomila si nohu a kosť sa zle zrástla. Odvtedy krívala.
„Takže, to najlepšie na celom dni bolo,“ kočiš sa odmlčal, aby zvýšil napätie, „čakanie. Nádherné, celodenné, predlhé čakanie,“ usmial sa a ulahodil si dlhým dúškom vína.
Na jeseň začala Eržika chodiť do školy, tak ju už kočiš tak často nevídal. Keď prišiel na návštevu a kus reči, ona už spala. Chúďa malé. Chvíľu potrvá, kým si zvykne. Okrem školských povinností jej pomaly pribúdali aj úlohy, čo jej nakázala mama alebo otec. Bol najvyšší čas, aby sa už obšmietala okolo pece a naložila statku sena.
„Dlhšie ste sa neukázali, sused,“ vyčítavo vítal starý Debnár kočiša. Vari som vás urazil?
„Neukázal, neukázal. Ale kdeže urazil. Jesenné práce ma zdržali. Pán si zo mňa urobil paholka, aj sluhu, aj kočiša. Niekedy mám pocit, že bezo mňa by jeho gazdovstvo šlo dolu vodou,“ smial sa bači Sokolský. „Aj včera ráno som sa zobudil taký dolámaný, že keď som vykydal hnoj v stajni, modlil som sa k Bohu, aby som mal pokojný deň. No keď som šiel ku pánovi po denné rozkazy, počul som ako svojej žene hovorí, že to bude iba krátka obchodná návšteva. Hneď mi bolo jasné, koľká bije!“ vystrel ukazovák na pravej ruke, namieril ním dohora a hodil na suseda vševedúci pohľad.
„Už neraz som ho viezol na takú návštevu. Sluhovia nestačia prinášať víno, bo páni tak rýchlo pijú. Karty sa hrajú o toľké peniaze, že obyčajným ľuďom sa o nich ani snívať nemôže. A toho jedla, čo pojedia!“ Od rozhorčenia mu vyschlo v hrdle, preto rýchlo uchlipol furmintu, čo mu bol Ïuri Debnár nalial. No víno mu ani nestihlo poriadne prejsť hrdlom a už sa z neho rinuli ďalšie slová:
„Keď som teda prišiel ku pánovi, povedal mi, aby som vychystal kone, že ideme do Strážskeho. Tak som zapriahol a šli sme. Celú cestu ma poháňal, že mám ísť rýchlejšie, nuž kone leteli ako draky. Cez Laborec sme prefrčali takým triskom, že aj ja som mal mokré nohy. Až tesne pred Strážskym mi pán dovolil trochu spomaliť. Keď sme konečne zastali na mieste, z konských chrbtov stúpala para. Pán však iba vyskočil z koča, na pol úst zakričal, aby som ho tam čakal a už ho nebolo. Obriadil som kone, nanosil im vody, aj ovsa som im strčil pod papule. Na môj žalúdok za celý deň nik nepomyslel. Ešteže mi žena ráno zbalila krajec chleba. Tak som si aj ja zajedol, polihoval som na slniečku a čakal. No, nevravím, že to bol zlý deň, bolo to omnoho lepšie než drieť na poli, ale pánovi sa domov uráčilo až neskoro v noci a aj oziabať ma už trochu začalo,“ striasol sa pri spomienke kočiš, akoby mu aj v tejto chvíli bolo zima.
„No, a čo bolo ďalej?“
„Hneď, sused, hneď,“ kočiš pil hltavo víno, ani si ho poriadne nevychutnal. Potom sa zmračil. „Tak teda, keď sa pán, spitý ako čík, konečne rozhodol ísť domov, ledva som ho nasúkal do koča, čo sa mu podlamovali nohy. No ja som sa poriadne zaprel. A on? Spadol na podlahu koča ako také vrece zemiakov. Aj sa tam celou cestou prevaľoval a obtåkal si hlavu. Teda, aby ste si nemysleli, že som to robil naschvál,“ zdvihol ruky v obrannom geste, keď zbadal, ako sa starý Ïuri nadýchol. „No vždy, keď som spomalil, začal vykrikovať, že rýchlejšie, rýchlejšie, že on už chce byť v posteli. A keďže pánove príkazy musím poslúchať, švihol som bičom a kone sa išli potrhať. Teda, až kým sme neprišli k Laborcu. Pár krokov od brodu kone z ničoho nič zastali, zastrihali ušami a nie a nie sa pohnúť. Keď sa už hodnú chvíľu nehýbali, vystrčil pán hlavu z kočiaru a rozkričal sa na mňa z plného hrdla, že vraj čo je? Čo stojíme? Že či dal príkaz zastaviť? Kričal a nadával, ale keď to nepomohlo, rozkázal, aby som ho na chrbte preniesol na druhú stranu rieky. Že potom sa uvidí. Ale čo sa uvidí?“
Ïuri Debnár pozrel na kočiša úplne vyjavene: „A čo? Preniesli ste?“ Kočiš bol chudý, o máločo vyšší od bachratého, vykàmeného pána. Predstava, ako prenáša Szemereho cez rieku, bola zábavná.
„A čo by ste robili vy na mojom mieste? Podišiel som ku koču a predklonil som sa. Pán sa horko-ťažko postavil na schodík, aby bol vyššie a chytil sa ma tými svojimi tučnými rukami pod krkom tak silno, div, že ma nezadusil. Len som zachripel, napol všetky svaly a urobil krok. Potom druhý, ďalší a ďalší. Boli sme už v polovici rieky, keď som stúpil na šmykľavý kameň. Stratil som rovnováhu a spadol som aj s pánom do tej ľadovej vody. Čo nasledovalo potom, na to budem ešte dlho spomínať. Pán vydržal nadávať celý čas, kým som si ho znova vysadil na chrbát, preniesol na druhý breh a ešte hodnú chvíľu potom. Keď konečne zmåkol, stala sa vám veľmi divná vec.“
„Čo také, čo?“ nedočkavo sa pýtal starec.
„Nuž nič inšie len to, že kone aj s prázdnym kočom prešli samé od seba na druhú stranu Laborca. Ešte zvláštnejšie bolo, že pán sa už nezmohol na slovo. Nastúpil do koča a mlčal,“ zakončil svoje rozprávanie kočiš.
„Vidíte? Stále vám hovorím, že zvieratá majú viac rozumu ako človek. Keď tam spitý vyvreskoval, potrestali ho za jeho spupnosť.“
„Len to akosi zle vymysleli. V Laborci som sa čvachtal spolu s pánom aj ja, haha,“ zasmial sa kočiš Sokolský od srdca.
Už ho nič netrápilo. Vyrozprával sa z toho. Sused Debnár bol dobrým poslucháčom. A jediným priateľom, pred ktorým sa mohol posťažovať bez toho, aby sa to dozvedeli iní a prišiel o prácu...
* * *
Poznámky autora:
Kaštieľ vo Vinnom – z polovice 17 storočia je postavený v neskororenesančnom štýle v blízkosti farského kostola. Je to poschodová budova s dvoma nárožnými vežami. V miestnostiach sú renesančné a barokové klenby. Kaštieľ nie je prístupný verejnosti.
Bači Sokolský – bol skutočne kočišom o Júliusa Szemereho. Pochádzal z Poľska, mal vlastný dom, ženu a šesť detí. On aj jeho manželka boli analfabeti.
Debnári - ako odborníci na výrobu drevených sudov, kadí (z tvrdého dubového dreva), putní, vedier, bočiek, kúpacích vaní, šaflíkov, šechtárov, geliet, zvaralníkov a iných výrobkov (z mäkšieho jedľového alebo smrekového dreva), mali prvé cechy už koncom 15. storočia. Ich výrobky, z ktorých boli na prepravu a uskladňovanie čohokoľvek užitočné najmä sudy, vyžadovali drevené, najčastejšie dubové dyhy, ktoré debnári skladali do seba a sťahovali kovovými obručami.
Rozdiel medzi sudom a kaďou bol v tom, že kaďa bola otvorená sudovitá nádoba, sud sa z každej strany svojho valcovitého tvaru akoby mierne uzatváral. Obdobou sudov boli aj bočky, t.j. menšie sudy na víno.
Putňa, ako sa hovorovo označuje aj drevené vedro, bola väčšia drevená nádoba s elipsovitým prierezom. Mala popruhy, aby ju mohli nosiť na chrbte naplnenú napr. ovocím.
Z múzeí alebo skanzenov, ale tiež starých filmov, či vinárskych pivníc, poznáme šafle, alebo šaflíky – okrúhle väčšie drevené nádoby s dvomi držadlami, ktoré neboli pridávané na boky nádoby, ale boli súčasťou dvoch dýh – t.j. dve oproti sebe uložené dyhy šaflíka boli dlhšie a “vytàčali” navrchu nádoby. Mali spravidla guľaté alebo oválne otvory na uchytenie. Menšie vydanie šaflíka bol šechtár. Pri zlom hospodárení sa tiež zvyklo hovorievať “Gazdoval zo šafľa do šechtára...”. Šechtár bol známy aj ako “hrotok”.
Na mliečne produkty, napr. bryndzu, mlieko, sa používala drevená nádoba vyrábaná debnármi, nazývaná geleta.
Debnári mali v obci dobré postavenie, pretože vyrábali pre vinohradníkov drevené nádoby potrebné pri výrobe vína ako sú rôzne kadičky, tlačiarky, šajtovy či sudy. Remeslo však pomaly zaniká a dnes sa namiesto drevených nádob využívajú antikorové či plastové.
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
