„Čerti idú!“
@ :: Poviedky ::
Aug 19 2005, 13:13 (UTC+0) | 
Hodkovce v súèasnosti - vo ve¾kej èasti obce možno nájs rodinné domy, ktoré ešte pamätajú II. svetovú vojnu. V jednom z nich sa v pivnici ukrývali dievèatá pred ruskými vojakmi... |
Miesto: Hodkovce
Čas: 18. a 19. január 1945
Autor: Anna Domaniková
Malá kuchyňa, chudobne zariadená najnutnejším nábytkom, ukrývala rodinu. Matku, sedem detí a starého otca. Cez okno vkåzla prichádzajúca noc a cez hustnúcu tmu sa predieral len blikot petrolejovej lampy a drobné svetielko z horiaceho dreva v peci. Štrnásťročná Betka sedela na kraji lavice. Ostrila zrak, aby uvidela aspoň tvár niekoho z blízkych. Tma však bola silnejšia. Cítila sa stratená, akoby tam prebývala iba jej duša. Podvedome urobila pohyb, akúsi nevedomú kontrolu, či je všetko v poriadku. Prstami prešla po svojich dlhých, kučeravých, svetlých vlasoch. Gesto, ktoré bolo pre ňu typické. Ako keď si mačka v nervozite líže srsť. Bola na svoje vlasy hrdá. Na slniečku sa pekne leskli a keď jej mamka zaplietla vrkoče, poskakovali na jej pleciach akoby boli živé. Zrazu sa od lesa ozvala streľba. Ticho bolo porazené svištiacimi nábojmi a občasným rapotaním samopalov. Betka začula tichý mamin hlas. Zopäla ruky a spolu s ostatnými odriekala prosbu k Najvyššiemu.
V hlave jej poletovali myšlienky na tatka. Bol vojakom maďarskej armády, ktorá pred pár dňami odtiahla preč. V ich grófskom dome – tak ho v dedine volali; rodičia ho odkúpili od grófa Semseyho – boli dovtedy ubytovaní nielen Nemci, ale aj maďarské veliteľstvo. Keď však bolo všetkým jasné, že Rusi tiahnu Košice a na Jasov, akosi rýchlo sa v dedine zjavili vozy ťahané koňmi s ďalšími vojakmi v maďarských uniformách. Naložili pušky, veľké drevené debny a odchádzali smerom na juh. Betku upokojovali dve skutočnosti: že tatko sa s nimi bol rozlúčiť a sľúbil, že sa čochvíľa vráti domov; a tiež, že sa im uvoľnila jedna izba. Mali dve a voľná bola tá lepšia.
Maďari mali prednosť, podľa hodnosti boli väčší páni ako Nemci, tak sa usadili v tej priestrannejšej, krajšej. Dedinou vždy kráčali rovní ako sviece, pod vykrútenými fúzikmi sa im leskli biele zuby, ale podľa nej boli zlí. Cítila to tak svojim detským srdcom, pretože stále iba rozkazovali. Vzali aj to posledné, čo sa gazdiné snažili schovať. Hornému susedovi z Nováčan zabili prasa. Nadarmo ujec prosíkal:
„Neberte mi ju, nezabíjajte, čochvíľa bude mať mladé.“
Pestovaný maďarský doktor hodil pohľad na prasnicu v chlieve a vrkol: „Keď táto čaká mladé, tak aj ja!“
Upiekli ju a zjedli. Na hnojisko vyhodili dvanásť nedonosených prasiatok. Betka ich videla. Boli ružové, maličké, s pokrčenou, hladkou, tenkou kožou.
Hnevala sa, smútila, schovávala. Teraz, keď sa Rusi blížili k Hodkovciam, bola v rozpakoch. Má sa báť, alebo sa tešiť? Akí budú ruskí vojaci? Na nemeckých si už zvykla. Neboli k nim zlí. Aj keď sa pelešili na ich posteliach a im ostali iba kerekešky – dosky na kolieskach. Spočiatku vstávala ubolená. Celé noci sa iba prehadzovala. Pomaly a ťažko si zvykala na spánok bez voňavého slameného matraca. Okrem zlého spania musela hneď ráno, len čo otvorila oči, zasunúť kerekešku pod posteľ, aby nezavadzala na podlahe. Zato sa im pomstila po svojom. Nemci často hrávali po večeroch karty. O peniaze. Betka ich dokázala obalamutiť a obrať o veľa filérov, ktoré potom schovávala v krčiažku na najvyššej poličke v kuchyni. Vždy, keď liezla zo stoličky na stôl a naťahovala sa k lúčnymi kvietkami pomaľovanej nádobe, usmievala sa.
Po prebdenej noci prišlo zmrznuté januárové ráno. Nemci zbierali svoje veci, pratali do batohov, a tie ukladali na kopu v zadnej časti dvora. Jeden rozdával rozkazy, ostatní ho bedlivo počúvali, kontrolovali zásobníky v samopaloch. Ako vždy, aj v to ráno sa pomodlili a opakovali, že oni nechcú bojovať, plnia iba rozkazy. Boli to mladí, švárni mládenci. Čistotní, slušní, vždy upravení. Delili sa s domácimi o chlieb, o konzervy, deťom rozdávali čokoládu. Pred obedom opustili dom a čupeli pod slivkou, pri hnoji, vykukovali spoza chlieva. Pri odchode na očakávaný boj varovali: „Ide Ivan, schovaj sa. Ivan povie - Davaj spičky.“
Betka videla, ako sa maminka preľakla a očami chránila svoje dievky. Pobehovala po kuchyni ako ranená srnka, vyzerala cez okno, akoby čakala pohromu. Ani obed nenachystala. Na kraji pece sa parilo iba zo starého obitého hrnca, v ktorom varila drobné zemiaky pre prasa. Stále sa len prekrižovala, mrmlala si čosi pod nosom. Dedo bol pokojnejší, ten už všeličo preskákal. Betka sa k nemu pritúlila a chytila za ruky. Vždy boli teplé. Vráskavé, mozoľnaté, suché. Zo zamyslenia ju prebrala ďalšia streľba. Bližšie k ich domu. Všetci ustrnuli. Maminka si niečo šepkala s dedom.
„Musíme ich schovať, nepamätáte, čo nám vojaci vraveli?“ začula.
„Kam ich chceš ukryť?“ zamrmlal dedo. „Do prednej izby? Ivanovi pod nos?“
„K susedom, do pivnice. Už sme o tom s Máriou hovorili.“
„Hádam ste sa na to chystali? Všetko pripravili?“
„Hej, chystali. Mária nanosila do pivnice periny. Má tri dcéry, už chystá veno. Pod duchny zahrabeme aj naše dve dievčence“, riekla a súrila synov, aby si vzali teplé kabáty a dievky hrubé čierne šatky cez plecia. Sama rozhrabávala kutáčom zvyšky ohňa v peci, vzala z prednej izby uviazaný batôžtek s náhradnými oblečením, zo stola petrolejku a poučovala: „Rýchlo prebehneme cez dvor k ujčinej. Pôjdem popredku, potom vy a nakoniec dedo. Nezastavujte sa, neobzerajte sa, utekajte,“ padol jej posledný rozkaz a už nahmatala kľučku.
Kuchynské dvere zavàzgali a Betka pocítila závan studeného vzduchu i vôňu snehu. Streľba neutíchala. Upravila si vlasy pod ťažkou šatkou, čo oboma rukami pridržiavala tesne pri brade. Má utekať. Po zľadovatenom dvore. Hádam sa nešmykne a nespadne. Ani obzerať sa nesmie. Chystala sa aspoň mrknúť očkom. Chcela zazrieť ruského vojaka. Ako vyzerá? Aký je? Prečo všetci vravia, že čerti idú? Vari majú rohy? Niekto ju zozadu drgol do chrbta.
„Bež, veď nám ujdú!“ zúril Janko, najmladší brat a stúpal jej na päty.
Betka vykročila. Trikrát takmer spadla. Trhla hlavou a jej oči sa stretli s prestrašeným pohľadom jedného z nemeckých vojakov. Zrazu začula zvláštny silnejúci hukot. Napriek mamkinmu príkazu všetci zastali a očami blúdili po okolí.
„Lietadlo!“ skríkla a ukazovala prstom k oblohe. Štyri páry krídel sa vznášali pod ťažkými mrakmi a zdalo sa, že smerujú od východu priamo nad ich dvor. Deti stáli ako sochy, ťažko dýchali a hľadeli na tie zjavenia. Bola to chvíľa, o ktorej vedeli, že zmení všetko. Už nikdy nebude v Hodkovciach ako predtým. Aj keby Rusi ustúpili, aj keby sa maďarskí a nemeckí vojaci vrátili, bolo by to už iné. A ako to bude vyzerať, ak namiesto nich si v kuchyni zasadnú Rusi? Bude sa strieľať aj medzi domami? Aj na ich dvore? Čo im hrozí? Napriek týmto všetkým otázkam, čo sa v posledných dňoch rinuli na myseľ viac ako inokedy, jediný pohľad na lietadlá vytlačil strach a nahradil ho údivom.
Áno, lietadlo tu videli prvý krát takmer pred šiestimi rokmi. Bolo to v tridsiatom deviatom celá dedina bola na nohách, keď sa v jeden neskoro jesenný večer ozval rovnaký hukot. Plní strachu z neznámeho sa akoby na povel všetci sa rozbehli von. V tme sa potkýnali o kamene, nevedeli kam utekajú a kde zastanú. Hľadali bezpečie, ktoré – ako sa im zdalo – ich domy neponúkali. Mali pocit, že ak sa niečo stane, tak iba opusteným obydliam a nie im. Mimovoľne sa zhàkli okolo veľkej kopy dreva za dedinou. Tu sa cítili bezpečne. Hukot sa k nim rovnomerne približoval a na čiernom nebi uvideli blikajúce červené svetielka. Ktorýsi z chlapov povedal: „No veď to sú lietadlá. Panebože a koľko!“
„Máš pravdu, Michal. To sú určite Rusi,“ dodal ďalší.
V tej chvíli sa ich strach zmenil na zvedavosť. Lietadlo! To v Hodkovciach ešte nebolo.
„Aj Sibyla predpovedala, že ľudia budú na strojoch lietať ako vtáci. Už je to tu. Dočkáme sa konca sveta,“ jajkala pobožná tetka Zuzana.
„Tak, tak ako vravíš,“ pritakávali ďalšie ženy, „čochvíľa si dievky vlasy ostrihajú a mládencom poberú nohavice.“
„Nekvíkajte toľko!“ zrúkol Miško, „veď hovoríme, že to sú Rusi. Letia do Nemecka. Dohodnúť sa, aby vojna nebola. A vy hneď koniec sveta spomínate.“
Predpoludním, 19. januára 1945, videla Betka na lietadlách aj okná, dvere, krídla, červené päťcípe hviezdy... a možno by si bola všimla aj iné drobnosti, ale nestihla. Na rozdiel od svetielkujúcich lietadiel sa tieto nechystali na dohodu. Spustili paľbu z guľometov, začali ostreľovať dvory. Ratatatatata, nieslo sa okolím. Pri posledných krokoch k ujčinej zazrela, že spàška striel rozryla okolie hnojiska. A tiež, že tam nemecký vojak leží na zemi, s hlavou vyvrátenou k oblohe. Spomedzi franforcov uniformy na hrudi, aj z pravého spánku mu do bieleho, podupaného snehu stekali potôčiky červenej krvi. Dedo ju zdrapil za plece: „Čo hľadíš ako teliatko? Poď rýchlo dnu!“ a silnými rukami ju vtiahol do tetkinej kuchyne, ktorá voňala od jabåk poukladaných na kredenci. Zvedavo sa obzerala, aj keď tu už bola neraz. Mária, jej tri dcéry a niekoľko malých detí do batôžkov zviazaný núdzny majetok, zrolovaný pokrovec pri dverách do komory a otvorené dvierka do pivnice.
„Poďme, lezte zaradom“, ukazovala Mária na drevené schody vedúce pod podlahu, do skrýše.
Pivnica bola temer pod celým domom, pozostávala z dvoch miestností. V prvej mali lavice, veľký stôl, petrolejku. V druhej boli pozdåž zadnej steny na drevenej prični poukladané kopy perín a vankúšov. K nim ťahala mamka s ujčinou všetky dievky.
Betka sa zháčila: „Ja sa prečo mám schovávať?“
„Mlč a daj sem tú šatku!“ príkro jej brali slovo.
„Pritisni sa až k stene, nevystrkuj nos a buď ticho!“ čula ďalšie príkazy.
Z ukrytých dievčat bola najmladšia. Ostatné mladice, osemnásť až dvadsaťročné, vyzerali ako dospelé ženy. Ale ona? Keby nie krásnych vlasov... „ani cici, ani rici“, vysmievali sa jej, keď v lete hrabala seno na lúkach.
„Dedo,“ rozbehla sa do druhej miestnosti. „Dedo, však ja sa nemám ukrývať? Nechcem. Povedzte mame, aby ma tam nepchala.“
Dedo položil ukazovák na pery: „Pssst, tíško“ a naťahoval uši, akoby čul, čo sa vonku deje.
„Dedo, ja ostanem s vami a ...“ chcela niečo dodať, ale starký jej svojou veľkou dlaňou zapchal ústa. Doliehali k nim rôzne zvuky. Streľba ustávala, už len občas zarapčal samopal. Zdalo sa, že dedinou prechádza veľké množstvo ľudí. Krik, vrava, nezrozumiteľné slová, buchot ťažkých vojenských čižiem, erdžanie koní a praskot vozov.
„Idem von,“ riekol dedo a poberal sa ku schodom.
„Nepustím vás samého!“ skríkla mama a vykročila za starým otcom.
„Dedo, dedo,“ zamiešala sa Betka, „aj ja chcem vidieť čertov.“
„Ostaneš v pivnici!“ sotila ju mama tak silno, že musela urobiť niekoľko krokov vzad.
„Dievčatko moje,“ hlboký hlas deda upokojoval, „pozriem sa a všetko ti potom porozprávam, len sa utíš. Pôjdem s mamou, a ty ostaň s deťmi a ujčinou v pivnici.“
„Nechcem tu ostať. Chcem ísť s vami, prosím, dedo, vezmite ma,“ prosíkala Betka. Aj v šere chabého svetla petrolejky bolo vidieť, ako sa priam trasie túžbou, či zvedavosťou. „Namojdušu budem ticho stáť za vašim chrbtom. Len sa pozriem ako vyzerajú. Na vlastné oči sa pozriem. Ani slovíčka nerieknem.“
Starec sa zamyslel. „Nuž,“ spľasol rukami, „keď inak nedáš“ a rozväzoval uzlík na batôžku z plachty. „Len ťa trochu upravím.“
Spomedzi kôpky všakovakého šatstva pre deti vyťahoval bratove nohavice a kabát.
„Tu máš, obleč si to,“ hodil jej odev na hlavu.
„Dedko, ja budem Janko?“ uškàňala sa Betka.
„Sľúbila si byť ticho, tak už nebľaboc,“ hnevlivo sa na ňu pozrel. „A pridaj, lebo nič neuvidíš,“ dodal zmierlivejšie.
Keď vymenila sukne za bratove nohavice, ešte jej na hlavu natiahli čiapku a dali starý mužský kabát. Husté vlasy jej dedo skrútil do uzla a schoval pod hnedou pokrývkou. Ostatní nemo pozerali na to divadlo. Mama neveriacky krútila hlavou.
„Neslýchaná bezbožnosť! Zastrelia aj vás, aj ju!“ plačlivým hnevom prepichovala starkého očami.
„A ty nebedákaj,“ odporoval. „Nič sa nám nestane, nebudú ani tušiť, koho máme v tých nohaviciach“ a schuti sa zasmial.
Na dvore nebolo nikoho. Po ceste sa kráčali vojaci so samopalmi, vozy ťahané koňmi a pred bránami postávalo niekoľko dedinčanov. Betka držala jazyk za zubami, kráčala tesne za dedom a vykukovala spoza jeho chrbta raz na jednu, raz na druhú stranu. Áno, presne ako predpokladala. Bolo to iné. Tie isté domy, rovnaké stromy i ulica, ale to, čo sa zmenilo, viselo vo vzduchu. Priam hmatateľne, cítil to každý, kto zazrel vojakov, akých tu zatiaľ nemali. Pred domom sa osmelila a postavila sa k jeho pravému boku. Bola sklamaná. Nevidela žiadneho čerta. Len mužov umazaných, premrznutých, neoholených, v pokrčených uniformách, ktoré dávno stratili svoju pôvodnú farbu. A tie ich pohľady. Zdalo sa jej, že pozerajú tak, ako tí, čo nemajú čo stratiť. Nie zo strachu, lež z ostražitosti sa vždy prudko otočili za každým hlasnejším zvukom a okrem zraku zamierili daným smerom aj hlavne zbraní. Prezerala si ich a vedela, že kým je s dedom, nič jej nehrozí.
„Jozef, čo je to za chlapca? Nie je od nás, odkiaľ došiel?“ opytovali sa susedia, čo zastali povedľa.
„Akože nie od nás?“ škeril sa dedo. „Je to moja vnučka. Betka. Vari ste ju nespoznali?“
Nebolo času na odpoveď. Napätie, čo sa dalo priam krájať prerušili ruskí vojaci.
„Daváj jesť, jesť“ a dvíhali svoje ušpinené prsty k ústam. „Šibko, šibko“, súrili, „Býstro daváj!“
Boli hladní. Betku premkol strach. Ten istý, čo uvidela v mamkiných očiach. Dnes nevarili. Jedine dedo ostal pokojný: „Alžbeta, zemiaky.“
Tieto dve slová spôsobili, že sa mama rozbehla do kuchyne. Vzala z pece hrniec zemiakov, ktoré sa varili pre prasnicu a vysypala ich do misy na stôl. Vojaci jedli hltavo, bez očistenia od šupiek a vykríkli „urááá“, keď k nim mamka pridala niekoľko hrstí kyslej kapusty. Išli sa zadusiť od tej dobroty. Na druhý deň z dediny odišli. Betka bola zase dievčaťom s blonďavými vrkočmi a už sa neschovávala. Čula ako si sem – tam dospelí vydýchli: „Sloboda! Sme slobodní!“
Život sa pomaly vracal do predvojnových koľají. Opäť častejšie myslela na tatka a odbehovala od povinností. Vyzerala, či sa neobjaví na ceste, alebo či neprichádza od lesov, cez lúky.
Po rokoch sa z rečí dozvedela, že jej otec od Maďarov utiekol. Skočil z voza a ukrýval sa v blízkych lesoch. Vedel kade vedie cesta domov, ale všade bolo plno vojakov. Maďarskí sa zliezali k svojim a utekali. Nemeckí ustupovali a ruskí prichádzali od Košíc. Motal sa medzi spiacimi listnáčmi a vysokými jedľami. Sneh mu liezol do čižiem a zima zachádzala pod nechty. Pár hodín po úteku na neho naďabili Nemci. Strčili mu do rúk samopal a stiahli do Poproča, kde musel bojovať po ich boku proti Rusom. Veľa si nezastrieľal, skôr sa snažil prežiť. To sa mu aj podarilo, ale namiesto cesty domov sa dostal do zajatia. Nadarmo chcel vysvetľovať, nadarmo prosil a dokazoval. Jeho uniforma kolila Rusom oči a verdikt znel: láger. Dni sa vliekli pomalšie ako jeho nohy. Dlhočizný rad vojnových zajatcov sa vinul po zasnežených poliach a delil sa o cesty s ruskými nákladnými autami a pochodujúcim vojskom. Nemal dosť síl, aby došiel domov. Nemal dosť síl, aby skončil svoju púť v lágri. Ochorel na týfus a jeho telo skončilo v niektorom masovom hrobe. Betka sa ho nikdy nedočkala.
|
|
