V ten Veľký piatok
@ :: Poviedky ::
Oct 05 2009, 10:50 (UTC+0) | 
V Choòkovciach v roku 2009 |
Miesto: Choňkovce, okres Sobrance
Čas: 1958
Autor: ¼ubica Andrásiová
Zubaté slniečko sedelo ukryté za ťažkými sivými mrakmi. V ten deň sa neukázalo ani na chvíľku. Taký studený Veľký piatok si Jany nepamätal. Uši mu oziabalo i ruky krehli, keď sedel na svojom rebrináku a poháňal koňa ku hradisku Borolo. Tam sa vybral. Hneď, len čo prehltol poslednú lyžicu pôstneho obeda a vyzrel von, uvidel ich znova. Mužov dlhých kabátoch. Dnes, keď mal byť doma pri Julke, sa musel vykradnúť z domu ako zlodej. Nepatrilo sa predsa vo sviatok zapriahať koňa. Nič lepšie mu však nenapadlo. Jeho žena mala každú chvíľu porodiť, ale on sa šiel túlať do lesa. Agitátori sa neštítili chodiť z domu do domu a lanáriť dedinčanov do družstva. Bolo im jedno, že je sviatok. Tobôž kresťanský! Nechodili do kostola. Náboženstvo, Boh, cirkev, nič im to nehovorilo, nič neznamenalo. Odmietali všetko ako dogmu, hlásali len vieru v rovnoprávnosť a spravodlivosť medzi ľuďmi. V hlavách mali len túžbu po majetku, na ktorom pracovali celé generácie roľníckych rodín. Nie! Nevstúpi do družstva. Len chudobní, čo nič nemali, v tom videli výhru. Že sa všetci budú mať lepšie, keď bude všetko spoločné… Čerta spoločné! Či jemu dakto dačo dal zadarmo? Čo sa ho chrbát nabolel a mozole na dlaniach rozkvitli, kým pooral pole, kým zasial a zožal. Koľkokrát koňa zapriahol, aby nanosil dreva na furmanku. A Julka? V jednom kole. Sliepky a svine, záhrada, dom, kuchyňa a ktovie čo ešte. Ženy majú milión povinností, o ktorých chlapi ani len netušia. Vybudovali si spoločne útulný domov a dobré gazdovstvo. A teraz by sa toho mali vzdať? Dať nejakým niktošom? Svojho koňa? Kravy, pole? Možno i dom budú chcieť? Nikdy! To všetko malo patriť predsa jeho deťom. Nech tu hneď na mieste skamenie, ak by to malo byť inak!
Jany mal náladu pod psa. Prihrbený, zamyslený a hlavne nazlostený sa pomaly vliekol pod horu. Sedel na voze, ani mu nenapadlo použiť bičík či švihnúť opratami, nikam sa neponáhľal. Túlať sa po lese sa mu videlo ponižujúce, nedôstojné, no čo mu iné ostávalo? Smutne si povzdychol a konečne sa aj poobzeral navôkol. Ostal udivený, za posledných pár dní jar poriadne pokročila. Jar mal rád, vždy sledoval každý deň, čo ho priblíži k prvému oraniu a siatiu, ale teraz to bolo inak. Zaskočilo ho to, ale aj urobilo radosť s akou silou sa príroda prebúdza. Ako pučali konáre stromov, aby vytlačili nové, zdravé výhonky, čo sa čoskoro zazelenali zdravým šuchotavým lístím. Pod nohami sa na svet hlásila jemná nežná tráva posiata nesmelými kvietkami podbeľa, čo vedno s prvosienkou rozjasňovali chladný piatok. Zvieratká privádzali na svet nové potomstvo a do toho všetkého veselo štebotali vtáčiky, prekrikovali sa, tešili sa zo života. Škoda len, že práve nebolo dosť slnka.
„Hej, Jany!“ prerušil rozjímanie známy hlas. Gazda Michal. Šiel po poľnej ceste, ani si ho doteraz nevšimol. Malý, bradatý, stále čosi žuvajúci Michal. Pri voze vyzeral ešte menší. Cez plece mal prehodenú starú plátennú zaplátanú tašku plnú jedla. Samozrejme, aby mal čo mľaskať. „Čo ty tu? Čo nesedíš doma pri žene? Nebude každú chvíľu rodiť?“ chrlil zo seba otázku za otázku, ani nečakal na odpoveď.
„A ty? Ty tu čo naháňaš? Schladilo sa, nie je ti lepšie doma? “ odpovedal Jany otázkami.
„Máš pravdu, chladno je. Možno aj spàchne,“ zahovoril Michal a vdýchol si do dlaní, aby naznačil, že je veru zima. Šípil, prečo nechystá košík s paskou na kostolnú posviacku, ale trepe sa kamsi do hory. Ani najrobotnejší chlapi nechodia na Veľký piatok do lesa. „Vieš, čo sa hovorí: Veľkopiatkový dážď je požehnaním.“
Ako na dôkaz pravdivosti Michalových slov, sa práve rozpršalo.
„Ty si tomu dal!“ rozosmial sa Jany. „Prikradneš sa ku mne ako duch a o chvíľu vyčaruješ na počkanie dážď.“
„Podarená náhoda. Prijal by som však, keby som radšej privolal slnko. Určite by mi to polepšilo náladu.“
„Zahováraš, Michal, zahováraš. Radšej rovno vylož, čo ťa sem pritiahlo.“
„Asi to isté, čo teba,“ mrmlal Michal a naschvál pozeral bokom, akoby sa vyhýbal pohľadu do očí. Ani jeden z chlapov nechcel prezradiť, akému poníženiu pristali. Skrývajú ako malí chlapci. Chvíľu tam postávali, mokli, kvapky boli poriadne studené. Michal prešľapoval z nohy na nohu a v rozčaptaných topánkach by mu už mohli ryby plávať. Ba i brucho sa už hlásilo o svoje.
„Sadaj ku mne hore!“ potľapkal Jany lavičku na kozlíku voza. „Zvezieme sa do hory. Tam nás stromy ochránia.“
„Na! Daj si!“ ponúkol Michal Janyho kúskom chleba, keď už sedel po jeho boku a kôň sa zasa pohol. „Vidím, že ty nemáš nič zabalené. Určite si vybehol z domu len tak narýchlo,“ snažil sa Michal nenápadne vyzvedať.
Jany natiahol pravicu, vzal a žuval kúsok chleba ako najlepšiu dobrotu.
„Vyšiel som preč, aby som sa nestretol... No vieš... So súdruhmi. Keď nebudem, nemôžu ma nútiť, aby som podpísal vstup do družstva. Julka im povie, že ona podpisovať bez muža nesmie. Okrem toho, keď sa tam bude vytàčať s tým veľkým bruchom, tak ju snáď nebudú dlho otravovať.“
A je to von! Uľavilo sa mu, stačilo pár slov a už sa nemusel pretvarovať.
„Vedel som to. I ja tu preto moknem. Mohol som doma trocha prikúriť, posedieť pri teplej polievke, ale tiež som sa im chcel vyhnúť. No už si niekedy myslím, že to zbytočne naťahujeme. S tým nič nenarobíme. Nakoniec sa budeme musieť podvoliť. Oni nás prinútia. Nebudeme vládať odvádzať kontingenty. Vyjdeme na psí tridsiatok. Neostane nič, iba viera. Viera, že aj medzi súdruhmi sa nájdu rozumní ľudia.“
„Iba viera? Aká? Veď aj tú nám zoberú. Farárov vyženú, kostoly zbúrajú!“ rozčúlil sa Jany, až mu išlo hruď rozpárať, čo mu do nej srdce trieskalo.
„Napríklad taký Čerňák….“ začal Michal opatrne, ale nestihol dokončiť, lebo mu Jany skočil do reči.
„Myslíš predsedu strany? Toho Čerňáka? Fuj!“ odpľul si zhnusene Jany. „Jeho sa ty zastávaš? Toho, čo v noci prišiel zobudiť môjho brata? Vravel mu, že keď je už starostom, či vlastne predsedom národného výboru, nech vstúpi do strany, lebo ak nie, tak nech ihneď odovzdá pečiatku a bude po jeho funkcii! Ïaleko mal on od dobrého človeka. Veď tak i pošiel na druhý svet. Patrilo mu to!“
Jany sa rozohnil a zlosť v ňom rástla. To v ňom prekypeli strach a neistota, tiež vyhrážky, že kto nevstúpi do družstva, toho postavia pred súd, že nesúhlasí so štátnym socialistickým zriadením. Deti sa nedostanú na žiadnu školu. Brat mu bol starostom, ktorého si zvolili ľudia. Čo mu to však pomohlo, keď nechcel vstúpiť do strany? Hrozili mu, že ho pošlú na preškolenie do Ruska. Tam už bol. Vez vojnu. V zajateckom tábore, kde ľudia hnili zaživa. Zľakol sa teda, pečiatku hneď na druhý deň odovzdal a vzdal sa funkcie. Čerňák si vtedy mädlil ruky. Bol na seba hrdý. Na to, ako správne pritlačil.
„Počul som o tom. V krčme si chlapi šeptom rozprávali,“ prehovoril Michal potichu, akoby sa za svoju obhajobu hanbil. Tušil, že Jany vie viac ako on. Určite aj to, ako sa Čerňák dostal z tohto sveta. Lebo o tom sa aj ženy báli klebetiť. Každý sa bál. Veľa vecí sa zrazu stalo tajnými, trestnými. Ešte aj rozprávanie.
„Poviem ti!“ nedal sa Jany dvakrát prosiť. „Ožral sa na straníckej schôdzi v Sobranciach. Ako prasa sa ožral a v zimnej metelici sa vybral domov. Vyparádený v modernom kožeňáku, s baranicou na hlave a pálenkou v hlave minul v tme odbočku na Baškovce. Stratil sa. Nastal poplach. Celá dedina ho musela ísť hľadať. Komunisti prikázali. Chodili sme po zasnežených poliach, i keď sme nemali veľkej chuti. No nič. Nenašli sme. Napokon ho na tretí deň objavili deti. Zmrznutý bol na kosť aj v tej svojej kožeňákovej paráde. Kľačal na kolenách, v predklone, tvár zaborenú do snehu a v rukách zvieral pištoľ, akoby sa ešte aj smrti chcel vyhrážať. No toto mu už nevyšlo. Premohla ho tá potvora a dobre spravila.“
„Škaredo skončil. Máš pravdu. Ja len…no… mne sa predtým nezdal taký zlý. Vidíš však, človek mieni a život mení.“
„Na mojich sánkach ho dotiahli do stodoly. Tvrdili mi, že o všetkom musím mlčať. Ešte aj tým deťom tak nakázali. V stodole sme ho rozmrazovali. Koľko len vody z neho stieklo…“ pokračoval Jany s čudným leskom v očiach. „Vieš čo? Otočím koňa a ideme nazad. Čas poriadne pokročil a mrholiť neprestáva. Vzduch už bude čistý. Rýchlo mi ten čas ubehol. Ani som sa nenazdal. Dúfam, že aj agitátori už odišli,“ zmenil zrazu reč a už aj popohnal koňa smerom do dediny.
„Dobre, večer sa teda stretneme na omši v Sečovciach, ak ešte Julka bude môcť,“ usmial sa Michal, bol to taký úsmev nasilu, ale chcel zvrtnúť reč inam.
Kôň s vozom a dvoma chlapmi sa otočil.
Janymu sa hneď čosi nevidelo. Doma bolo ticho. Úplné ticho. A teraz by sa mali strojiť na slávnostnú omšu. Odviedol koňa do stajne a hneď sa pobral dnu. Ani sa nestihol dotknúť kľučky, dvere sa samé otvorili. Stála v nich Julka, sukne čudne vytiahnuté až kdesi pod prsiami, skrývali veľké brucho. Držala si ho, celá bledá v tvári stonala.
„Bež na poštu zavolať sanitku!“ vyhàkla a nebolo treba viac vysvetľovať.
„Julka, už?“
„Už! A ponáhľaj sa!“ vytlačila ho von a ťarbavo ako tučná kačka sa otočila namieste.
Jany bežal, akoby ho čerti naháňali. Vedel to, tušil, že dnes nemal ísť nikam. Za všetko môžu agitátori! Hlasné trúby nespravodlivosti, keď sa dačo stane Julke, bude ich zabíjať ako potkany!
Vrátil sa udýchaný. Vrútil sa do domu a už od dverí volal na ženu: „Julka! Tu som! Všetko som vybavil! Poštárku som musel od šporáka vyduriť, nech môžem zavolať!“
Zabuchol dvere, a otočil sa a stuhol. Pocit, čo sa mu rozlial telom, doteraz nepoznal. Radosť i strach, či je všetko v poriadku. Julkina mama stála v izbe pri posteli a v náručí držala malý batôžtek. Z bielych hábov sa ozýval plač. Takže to nestihol! Sanitka teda nedôjde načas, ale zvedavosť bola silnejšia než obavy. Prikročil bližšie. Už sa stmievalo a tak nevidel poriadne tomu maličkému do tváričky, no mať mu ho vložila do náručia, aby sa ním mohol pokochať. Drobča spinkalo.
„Jany! Máš dcérku! Už je tu. Prišla na svet a aha, Julka je teraz najšťastnejšou ženou sveta.“
Jany ani nedýchal od takého šťastia. Tá sa teda ponáhľala na ten svet! Naklonil sa ku Julke a nežne ju pobozkal na spotené čelo. Slabučko sa usmiala. Prisadol si k nej aj s dcérkou v náručí. Pekná chvíľka. Materi až vyhàkli slzy od dojatia, ale keď malá zamrnčala, prebrala sa z myšlienok. Ešte nebol čas na dojímavé scény. Priviesť decko na svet je síce krásne, ale teraz treba veľa vecí zariadiť.
„Jany, utekaj po babicu!“ začala matka dirigovať. „Potrebujeme jej pomoc. O Julku sa treba postarať, kým príde sanitka i dieťatko ošetriť. ¼ahko porodila, ale nie so všetkým si viem dať rady!“
Príkazy sa rinuli z jej úst ako z rozvodnenej rieky a Janymu sa videlo, že celý dnešný deň iba kdesi uteká. Vybehol znova do dažďa, aby priviedol ufrflanú babicu. Už ju v duchu videl. Zamračená, stále uhundraná baba. Predstavoval si ako sa bude zlostiť, že ju takto na poslednú chvíľu volajú, no keď jej zaklopal na dvere, rezko a bez rečí schmatla veľkú tašku, celá sa obtočila veľkou teplou pletenou šatkou a zavelila: „Poďme!“
Babica upokojila a obriadila trochu vystrašenú Julku. Skúsenými očami a rukami prezrela, umyla, opatrila a zavinula dievčatko do čistej plachty. Kým to všetko dokončila, bola celkom tma a sanitka práve zastala pred domom. Jany vzal opatrne Julku do náručia a odniesol ju do sanitky. Nechcel, aby ju nosil cudzí chlap, i keď to bol sanitkárom sused z dediny. Uložil ju, aby jej bolo čo najpohodlnejšie. Mať jej podala dcérku a Julka si ju k sebe privinula.
„Počkaj ešte chvíľu. Odskočím dnu po perinu,“ pokynul Jany sanitkárovi, keď sa striasol chladom.
„Môžeme!“ zakričal, keď sa už vrátil, ženu s dieťaťom prikryl a aj sám vošiel dnu. Rovno k nim, nech vedia, že sa stará, že mu na všetkom tak záleží... Sanitkár zavrel za nimi dvere, sadol za volant a prudko vyštartoval do Sobraniec.
„Julka, ako ti je? hladil Jany ženu po lícach. „Nehneváš sa, že som ťa dnes nechal iba s materou? Nechcel som, aby to bolo takto. Mrzí ma to, veľmi ma to mrzí.“
„Hnevať sa? Teraz? Akoby som mohla? Pozri, tuto je nami ona. Naša dcéra. Naše vysnívané dieťa...“ stisla mu Julka ruku, čím ho celkom upokojila.
„Si moja najdrahšia,“ zašepkal Jany a pobozkal ju.
Konečne sanitka zastala pred nemocnicou a Julku naložili na nosidlá. Malú zobrala prísna sestrička v naškrobenej zástere a v bielom čepci. Dôležito sa náhlili, až im Jany ledva stíhal. Nakázali mu, aby počkal na chodbe, kým Julku a dieťa vyšetria, aby si bol istý, že je všetko v úplnom poriadku. Tak Jany čakal v studenej čakárni a rozmýšľal nad tým, že pre toto krehké dievčatko urobí všetko na svete. Všetko, čo je v jeho silách. Chcel jej dať lásku, šťastné detstvo a zrazu si uvedomil, že jeho dcéra, že deti sú silný nástroj v rukách komunistov. Táto doba ho prinúti vzdať sa svojho presvedčenia. Komunisti ho nakoniec pokoria a zrazia k zemi, zbavia majetku. Bude sa musieť podvoliť. Kvôli svojej dcére. Vedel, že ho nakoniec zlomia a on vstúpi do družstva.
„Otecko!“ prerušil jeho pochmúrne myšlienky mladý lekár. Hlas sa mu v prázdnej dlhej chodbe odrážal od stien.
„Otecko!“ ozval sa znova, lebo sa mu zdalo, že ho Jany nepočuje. „Dcérka aj mamička sú v poriadku. Sú zdravé. Malá váži tri kilá a dvadsať deka. Meria päťdesiatjeden centimetrov. Gratulujem. Úradné veci povybavujete až po sviatkoch. A teraz to môžete ísť osláviť.“
Doktor mu ešte dobromyseľne poprial príjemné sviatky a odišiel.
Jany ostal stáť na chodbe sám aj s obrovskou perinou v rukách. Pomaly vyšiel pred nemocnicu a vzdychol si. Sanitkár bol už dávno preč, všade bolo ticho, len kde tu sa v oknách nemocnice mihotalo chabé svetlo. Vzduch bol studený, ale prestalo pršať. Ráno vyjde slnko. Bude sa usmievať na všetky deti. A na všetkých ľudí. Na tých, čo veria v Boha, aj na tých, čo neveria. Na gazdov, aj na komunistov. Lebo slnko je spravodlivé. Rozdáva svoje teplo a svetlo všetkým. Bez rozdielu. Tak učinil Boh. Nech si myslí, kto čo chce. Boh riadi tento svet. Aj Janyho a život jeho rodiny. Hádam mu pomôže pripraviť pre svoje dieťa budúcnosť, akú si Jany prial a vysníval. Hádam bude dobre. Perina na rukách ho začala príjemne hriať. Vzdychol si. Čakala ho dlhá nočná cesta do Choňkoviec.
Poznámky autorky:
Borola - Na návrší Hradzisko v nadmorskej výške 330 metrov na skalnatom hrebeni Borola asi 3 kilometre severovýchodným smerom od obce Choňkovce sa nachádzajú zvyšky vežovitého hrádku. Bol pravdepodobne postavený v druhej polovici 14. storočia ako náhrada za zaniknutý hrad v Podhorodi. Pod toto návršie sa šiel Jany schovať pred agitátormi.
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
