Markušovce: Hrad
@ :: SpisskaNovaVes - Okolie ::
Apr 15 2010, 10:55 (UTC+0) | Markušovce, okres Spišská Nová Ves: Popri rokokovom kaštieli, letohrádku Dardanely a gotickom kostole patrí medzi dominanty obce Markušovce gotický hrad. Pre vysoký výskyt nielen spomínaných, ale aj mnohých ďalších historicky cenných budov bola v roku 1993 v obci vyhlásená chránená pamiatková zóna.
Pevnosť sa nachádza hneď pri kostole sv. Michala, ktorého vysoká veža je viditeľná už z diaľky.
História hradu
Počiatky výstavby hradu možno hľadať v situácii, ktorá nastala po tatárskych vpádoch, keď sa kamenné pevnosti ukázali ako najlepší spôsobom ochrany územia. Tak v roku 1284 vydal kráľ Ladislav IV. povolenie Mikulášovi, synovi Marka z rodu Batisovcov (Batys), postaviť hrad chrániaci jeho rodinu a krajinu. Z tejto éry však na súčasnom hrade nenájdete nič. Najstaršie časti (nemenej vzácne) pochádzajú z 15. storočia, kedy sa o jeho výstavbu a rozvoj zaslúžil Štefan Mariáši (Mariássy), ktorý pravdepodobne patril k potomkom spomínaného Mikuláša. Nebolo to bez problémov, pretože proti výstavbe pevnosti protestovalo mesto Levoča priamo u vtedajšieho kráľa Ladislava II. Obávali sa, že hradný pán začne vyberať mýto na blízkej obchodnej ceste. Spor medzi Mariášiovcami a Levočou sa nakoniec uzavrel dohodou, podľa ktorej Mariášiovci viac nesmeli hrad rozširovať rozširovať a mýto v Markušovciach vyberala Levoča. Obavy Levočanov plynuli aj z prílišnej moci Štefana Mariášiho, ktorý bol v danom čase aj kapitánom Spišského hradu. V tom čase už markušovský hrad tvorili obranné múry, priekopy, násypy a bašty.
Po smrti Štefana Mariášiho (1516) zdedil hrad jeho syn František. Zatiaľ čo v danom čase mesto Levoča stálo na strane kráľa Ferdinanda, František sa pridal na stranu protikráľa Jána Zápoľského (ktorý sa narodil na Spišskom hrade). Levoča preto v roku 1527 napadla markušovský hrad, vyrabovala ho a vypálila. František Mariáši sa musel stiahnuť na Gemer. Na zásah vladára Ferdinanda hrad v Markušovciach získal jeho generál Kacianer a ten ho v roku 1529 dal do zálohy Levoči.
Nasledovali ďalšie boje. V roku 1531 celú dedinu vypálili Šerédiho (Serédy) hajdúsi, o dva roky na to Markušovce kompletne vydrancoval Žigmund zo Štítnika, ktorý zastupoval záujmy Bebekovcov. Žigmundove vojsko však v ďalšom boji utrpelo od levočských žoldnierov porážku, hrad naďalej patril spojencovi Ferdinanda, mestu Levoča.
František Mariáši sa návratu hradu nedočkal a zomrel v roku 1534. Jeho dcéra Anna sa vydala za Beňadika Bornemisu (Bornemisza), ktorý už stál na strane kráľa a cisára Ferdinanda. Ten mu umožnil, aby od Levoče spätne vykúpil hrad. Naviac syn Františka Mariášiho Pavol žiadal, aby Levoča vyplatila škody, ktoré napáchala na jeho rode. To sa mu aj podarilo vysúdiť. Odškodné mu dokonca vyplatili na veľkej hostine, ktorú usporiadala levočská radnica. Pavol Mariáši dal hrad kompletne rekonštruovať. V pôvodne gotickej stavbe možno na budove paláca, tzv. rytierskej siene, ešte aj dnes vidieť typické renesančné okná. Pochádzajú práve zo spomínanej prestavby. Za Pavlovej éry získala pevnosť nový spoločenský rozmer. Práve tento muž založil a v hrade prevádzkoval aj vyššiu zemiansku školu, ktorá pôsobila od roku 1567 do roku 1679 a vyučovalo sa v nej aj po slovensky.
Po smrti Pavla Mariášiho z jeho štyroch synov ostali v markušovskom panstve dvaja – František a Pavol. Ïalší dvaja – Žigmund a Ondrej - získali panstvá v Chrasti a v Batizovciach.
K ozbrojenému konfliktu v Markušovciach došlo aj v roku 1605, keď Mariášiovci zastávali práva cisára Rudolfa, proti ktorému bojoval Štefan Bočkai (Bocskay). Boj však hrad nepoškodil.
Ïalším majiteľom pevnosti sa stal Ondrejov syn František, ktorý bol zároveň spišským podžupanom. To už boli časy, kedy sa šľachta začala sťahovať z hradov do kaštieľov a Mariášovci sa zariadili rovnako. Práve František Mariáši nechal vybudovať dnes známy markušovský kaštieľ, v ktorom sa nachádza múzeum s expozíciou dobového nábytku. Hrad pre rodinu stratil význam rodinného sídla. Ostal neobývaný. V roku 1773 dokonca vyhorel, ale úplne neschátral. V roku 1789 začal s jeho renováciou Wolfgang Mariáši, o čom dodnes svedčí nápis, ktorý sa nachádza na portáli rytierskej siene.
V 20. storočí žili v niekdajších šľachtických komnatách najchudobnejšie rodiny, ktoré nemali peniaze na výstavbu vlastných domov. Zvyčajne to boli vdovy s deťmi. Určitý čas sa tu nachádzalo aj niekoľko tried miestnej školy.
V sedemdesiatych rokoch 20. storočia sa začalo s rekonštrukciou hradného objektu, tá však nebola dokončená. V súčasnosti hrad patrí potomkom pôvodných majiteľov, tí čiastočne ho reštaurovali, avšak do kompletného ukončenia to má ešte ďaleko.
Súčasný stav
Stavbe architektonicky dominuje mohutná obytná veža, ktorej výstavba sa datuje do 15. storočia. Na západnej strane objektu sú to zasa dve polkruhové bašty, ktoré uzatvárajú nádvorie s veľkosťou 20 x 25 metrov.
Túto najstaršiu časť dopåňa predhradie, ktoré bolo dostavené v 16. storočí a k rovnakému obdobiu sa viaže aj výstavba obytného paláca rozmerov základu 10 x 17 metrov i ďalších obytných a hospodárskych budov. Severovýchod a juhovýchod z nárožia chránili poschodové bašty. V renesančných časoch bol dostavený štvorkrídlový objekt so samostatnými vstupmi cez brány na západnej a východnej strane.
Prístupnosť pamiatky
Hrad je uzatvorený a v súkromnom vlastníctve. Dá sa pozrieť iba zvonku, prístup nie je ani na nádvorie. Nenachádza sa v ňom teda ani žiadna expozícia. Pre turistov je však jednou z atrakcií, pokiaľ sa rozhodnú navštíviť Markušovce a spojiť možnosti výletu s návštevou múzea historického nábytku v kaštieli, prehliadkou gotického kostola, expozície historických hudobných nástrojov v letohrádku Dardanely, prípadne s turistickým náučným chodníkom k Markušovskému skalnému hríbu.
GPS: N 48° 54, 568´ / E 020° 37, 142´
Slavomír Szabó
Informačné zdroje:
Materiály Pamiatkového úradu Slovenskej republiky
Belo Polla: Hrady a kaštiele na Východnom Slovensku (Východoslovenské vydavateľstvo, Košice, 1980)
¼udovít Janota: Slovenské hrady II (1935 – reprint 1996, Columbus, Bratislava)
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
