Štós
@ :: Okolie ::
Aug 29 2011, 16:06 (UTC+0) | Poloha
Obec Štós sa nachádza v juhovýchodnej časti Slovenského rudohoria v časti Volovské vrchy v Košickom samosprávnom kraji. Patrí do okresu okres Košice-okolie. Štós je od krajského mesta Košice vzdialený 45 kilometrov. Nadmorská výška v 3135 hektárovom katastri sa pohybuje od 400 do 1186 metrov, čo je dané umiestnením obce v doline s priľahlými vrchmi. Uprostred Štósu je nadmorská výška 460 metrov.
Do obce vedie cesta II. triedy č. 548 na trase Košice – Smolník. Samotný Štós sa nachádza medzi mestom Medzev a Smolníkom.
História
Pôvod osídlenia územia Štósu môžeme hľadať v zaľudňovaní tejto časti niekdajšieho Uhorska po roku 1241, keď kráľ Belo IV. prizýval „nemeckých hostí“, aby využili možnosti mimoriadnych privilégií a začali tu rozvíjať baníctvo a remeslá. Stalo sa tak po ukončení I. tatárskych vpádov, následkom ktorých (ako aj nasledujúceho hladomoru) ostali veľké územia vyľudnené. O nemeckom pôvode svedčí niekoľko faktov. V Štóse sa dodnes zachoval špecifický nemecký jazyk, tzv. mantáčtina, bola to tiež z časti banícka obec a historické listiny neďalekého jasovského kláštora informujú o prisťahovaní Nemcov už v polovici 13. storočia.
Prvú hodnovernú písomnú zmienku o existencii samotnej obce však poznáme až z roku 1341. Vyvinula sa zo starej baníckej osady, resp. z osady uhliarov, ktorí pálili drevené uhlie pre účely banskej ťažby a spracovanie rúd v Smolníku. Historický záznam z roku 1341 konštatuje, že obec je vo vlastníctve miestnych pánov a slobodných baníkov. V roku 1407 sa vymedzuje časť, ktorá už patrí jasovskému prepošstvu a ako jej nové obyvateľstvo sa tu usadili smolníčania. Zmena nastala aj v roku 1449, keď časť Štósu vlastnil Ján Kistner zo Štítnika, avšak predal ju spišským kartuziánom. I tak bol v danom čase Štós najmä v poddanskom vzťahu k mestu Smolník. To sa zmenilo v roku 1465, keď kráľ Matej Korvín daroval rodine Zápoľských niektoré banícke mestá a Spišský hrad. Medzi mestami bol aj Štós, ktorý týmto ukončil svoju existenčnú závislosť na Smolníku.
Počas protihabsburských povstaní dňa 12. augusta 1676 Štós prepadlo, vydrancovalo a vypálilo kurucké vojsko. Nový kurucký vodca František II. Rákoci (Rákóczy) však tento čin určite nevnímal pozitívne, keďže v roku 1696 povýšil Štós na slobodné banské mesto. Miestny cech mediarov naviac získal bližšie nešpecifikované celouhorské výsady a privilégiá.
Rok 1710 sa zapísal do obecných dejín čiernymi písmenami. Štós, podobne ako väčšinu Uhorska, postihol mor, následkom ktorého zomrelo 567 obyvateľov. Význam Štósu i tak vzrastal. Podobne ako v susednom Medzeve, aj tu pracovali kovoobrábači v hámroch. V danom období to bolo v troch hámroch až 5 tisíc centov železa ročne. Zároveň sa v miestnych baniach ťažilo striebro. V roku 1715 žilo v Štóse 55 domácností. Nevenovali sa len ťažbe a prvotnému spracovaniu rúd, ale aj finálnemu spracovaniu kovových výrobkov. Svedčí o tom fakt, že v roku 1721 tu založili cech nožiarov a táto tradícia tu pretrvala až do konca 20. storočia. (Dnes je na ústupe, ostalo len pár súkromných nožiarov s malými dielničkami.)
Významným medzníkom bol rok 1803, kedy tu z iniciatívy podnikateľa poľského pôvodu Jozefa Wlaszlovitsa vznikla nožiarska dielňa, ktorá sa postupne zmenila na najväčšiu továreň na výrobu nožov a šablí v Uhorsku. Podľa sčítania domov a ľudí bolo v Štóse v roku 1828 celkovo 166 obývaných domov a 1496 obyvateľov.
Významným medzníkom bol rok 1888, keď podnikateľ Róbert Komporday založil kúpele, ktoré v danom čase neboli len klimatické, ale ich hostia (veľmi často i zahraniční) tu absolvovali aj vodoliečebné kúry, tiež liečbu soľnými kúpeľmi, kúpeľmi vo vývaroch z ihličia, masážami, inhaláciami a mliečnymi kúrami. V roku 1925 mali kúpele už aj vlastnú elektráreň.
V medzivojnovom období tu pôsobili už dve továrne (Wlaszlowitsova a Komporadyova), tiež nožiarska dielňa Schreiberovcov a niekoľko ďalších menších dielní. Vďaka rozvoju mala obec už vlastné elektrické osvetlenie.
Počas II. svetovej vojny v okolitých horách operovalo niekoľko partizánskych skupín. I tak po ukončení bojov postihla Štós, rovnako ako iné obce s nemeckým obyvateľstvom, deportácia značnej časti pôvodného obyvateľstva. V značnej časti sa tu prisťahovalo obyvatelia zo západného Slovenska, najmä zo Záhoria.
V roku 1948 po znárodnení prešli nožiarske fabriky a dielne do vlastníctva štátu a vystupovali pod názvom Sandrik. Po roku 1989 sa továreň privatizovala, niekoľkokrát menila majiteľov a v roku 2002 tu továrenská výroba nožov zanikla.
Genéza názvu obce
1341 – Hegalya
1407 – Heegalia al. n. Stoch
1427 – Hegalya
1449 – Stoch
1808 – Sstoss, Stoósz
Súčasnosť
Obec má približne 750 obyvateľov. Známa je najmä vďaka klimatickým kúpeľom.
Štósom prechádza zelená turistická značka, ktorá spája obec Smolnícka Huta s Hačavským sedlom v blízkosti obce Hačava. V kúpeľoch sa zelená značka napája aj na známu červenú a našu slovenskú najdlhšiu turistickú značku Cesty hrdinov SNP, ktorá spája bratislavský Slavín a Duklu.
Kúpele Štós ponúkajú ubytovacie i stravovacie služby v trojhviezdičkovom hoteli Kúpeľný dom Komporday, rovnako možnosť využitia plaveckého bazéna či sauny.
V Štóse sa nachádza pamätný rodný dom spisovateľa Zoltána Fábryho s verejnosti prístupnou expozíciou.
Z pamiatok tu nájdete pôvodne gotický kostol sv. Jána Nepomuckého, vilu továrnika Jozefa Wlaszlovitsa, v ktorej sa v súčasnosti nachádza detský domov, neskorobarokový evanjelický kostol a neskorobarokovú kaplnku sv. Jána Nepomuckého.
Kontakt
Obec
Adresa: Obecný úrad, Štós 143, 044 26 Štós
Telefón: +421 55 4667 119, +421 55 4667 123
Fax: +421 55 4667 237
E-mail: stos1@post.sk
Domovské stránky obce: http://www.stos.ocu.sk
Kúpele Štós
Kúpeľný dom Komporday, Štós 235, 044 26 Štós
Adresa: KÚPELE ŠTÓS, a.s., Štós - kúpele 235, 044 26 Štós
Tel.: 055 4667 532, 0915 102 970, 055 4667 525
Fax: 055 4667 200
E-mail: marketing(at)kupele-stos.sk
Webové stránky: www.kupele-stos.sk
Spracoval: Slavomír Szabó
Kultúrne dedičstvo
Historické objekty kúpeľov Štós - profil histórie kúpeľov a ich pamiatok
Neskorobarokový evanjelický kostol - história a súčasnosť národnej kultúrnej pamiatky
Pamätný dom Zoltána Fábryho - pamätný dom a expozícia venovaná tomuto spisovateľovi
Pôvodne gotický kostol sv. Jána Nepomuckého - história a súčasnosť národnej kultúrnej pamiatky
Vila továrnika Jozefa Wlaszlotivsa - história a súčasnosť národnej kultúrnej pamiatky
Prírodné bohatstvo
Štóske sedlo - „hranica“ Abova a Spiša
Staré príbehy
Nerozumiem, ale súhlasím - povesť dejovo siaha do roku 1285, autor: Slavomír Szabó
Tak som to prežil - príbeh z prelomu 17. a 18. storočia, autor: Jiří Zaťovič
Za láskou aj do pekla - skutočný príbeh päťdesiatych rokov 20. storočia, autor: ¼ubica Andrásiová
Historické fotografie
Pohľad z 19. storočia - 1899
Vo Wlaszlovitsovej fabrike - niekedy medzi rokmi 1910 až 1920
Hasiči - niekedy medzi rokmi 1910 až 1931
Brusiči a kovový prach - rok 1911 alebo 1912
Cesta do kúpeľov a Štóskeho sedla - dvadsiate roky 20. storočia
Ženy obce - niekedy medzi rokmi 1930 až 1938
Alegorický sprievod „mladých námorníkov“ - rok 1931
Mantácka nemčina a jej mnohorakosť - rok 1931
Nožiari na prehliadke - rok 1931
Prečo „manták“ a prečo Nemec - tridsiate roky 20. storočia
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita II, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
