login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Jul 27, 2020

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(255)

vložiť obrázok do galérie

Vojnatina: Renesančný kostol Povýšenia sv. kríža

@ :: Sobrance - Okolie ::     Oct 26 2011, 08:57 (UTC+0)




Vojnatina, okres Sobrance: Medzi národné kultúrne pamiatky sobranského okresu patrí renesančný kostol Povýšenia sv. kríža v obci Vojnatina. Ako mnohé iné rímsko-katolícke kostoly, aj tento prešiel viacerými prestavbami, ktoré z pôvodnej dobovej architektúry ponechali už len menej výrazné fragmenty. Dnes tu dominuje klasicistický sloh. No povesti o tomto chráme i samotnej dedine sú natoľko svojrázne, že kostol dokáže zaujať nejedného turistu. Nakoniec, objav krypty pri rekonštrukcii v roku 1948, dal možno trochu jednej z povestí za pravdu.

Vojna v povestiach o historických faktoch Vojnatiny

Je málo obcí, ktoré majú názov ako Vojnatina. Skrýva sa v ňom celé slovo vojna, ba dokonca sa v jej erbe nachádzajú dva skrížené meče a vojenský palcát, to všetko na červenom pozadí.

Už tradovaný príbeh o vzniku obce zaváňa bojmi. Samozrejme, povesti bývajú časom rozlične pozmenené, aj táto existuje v niekoľkých variantoch, no na druhej strane tieto príbehy dávajú určitý obraz o zmýšľaní a predstavách predkov. Inokedy v nich môžeme nájsť aj zrnko pravdy. Povesť o vzniku Vojnatiny hovorí, že keď kráľ Belo IV. prehral vojnu s Tatármi, ukrývajúc sa došiel až do tohto kraja. Tu sa s jeho zvyškami vojska spojili miestni obyvatelia a zaútočili na tatársky tábor, ktorý stál na mieste terajšej obce. Tam potom založili dedinu. No... Kráľ Belo IV. utrpel porážku pri rieke Slaná v roku 1241, čo je bližšie k stredu Slovenska a odtiaľ utekal na západ do Nitry. V tomto kraji teda v danom čase pravdepodobne nebol. Lenže ak vynecháme kráľa, mohli to byť aj vojny s Tatármi, ktorých tu povolal Ladislav IV. Kumánsky na konci 13. storočia. Práve tí bojovali najmä na území východného Slovenska. Ich posledné ťaženie bolo v roku 1288 a prvú písomnú zmienku o Vojnatine poznáme z roku 1336, keď to už bola riadne vyvinutá a pravdepodobne i dlhší čas jestvujúca dedina. Samozrejme, takéto hypotézy nemôžu slúžiť a ani neslúžia ako zaručený podklad pre oficiálne bádania a prezentáciu histórie. I tam má každá povesť svoje čaro.

Ïalší z tradovaných príbehov hovorí, že medzi Vojnatinou a Porúbkou došlo k krvavému boju počas expanzie Osmanskej ríše a Turci tu boli porazení na hlavu. Miesto doposiaľ nazývajú Čertove rúbanie. Ïalší príbeh hovorí, že mnoho Turkov zabili aj na území medzi Vojnatinou a Tibavou, kde ich nechali v masovom hrobe alebo len tak na zemi. Je zaujímavé, že pri výskume orálnej histórie v obci, ktorý tu v roku 2010 realizovala Literárna spoločnosť Pravé orechové, miestni pamätníci tvrdili, že v päťdesiatych rokoch na území medzi Vojnatinou a Tibavou pri zakladaní viníc nachádzali veľký počet kostí. Archeologický výskum sa tam nekonal. Archeológovia sa však v iných oblastiach katastra dediny snažili a potvrdili osídlenia v dobe kamennej, bronzovej, železnej, rímskej i slovanské sídlisko z 9. až 10. storočia.

Tretí a teraz jednoznačne dokázateľný boj, ktorý je hoden názvu obce, sa odohral na konci II. svetovej vojny. Podľa záznamov kroniky bolo vo Vojnatine približne dvetisíc Nemcov s vojenskou technikou, ktorú nemohli ihneď odviezť, takže ustupovali pomalšie ako v iných dedinách. Boje o obec trvali štyri dni, okrem Červenej armády na nemecké pozície útočili aj miestni partizáni. Vojnatina bola nakoniec oslobodená 28. októbra 1944.

Povesť o vzniku kostola

Kostol podľa povesti postavili tureckí zajatci, ktorých tu chytili v boji na Čertovom rúbaní. Stavať kresťanský chrám bolo údajne pre nich tým najväčším ponížením a tým, že to vôbec prijali, ostali navždy vyvrhnutí z radov osmanských bojovníkov. Stavali vraj z okruhliakov, ktoré zbierali v blízkych potokoch a potočného štrku, čo miešali z horúcim vápnom. Takto má vraj kostol omnoho pevnejšie steny ako iné a mohol slúžiť ako pevnosť. V minulosti totiž bývalo bežným zvykom, že okolo chrámu ešte stáli aj hradby, kde sa v časoch nájazdov stiahli obyvatelia a bránili sa ako na hrade.

Keď bol kostol postavený, Turci už nemohli odísť a museli ostať v obci. Aby boli s chrámom spútaní naveky, údajne ich pochovali v krypte pod loďou kostola. V roku 1948 pri kompletnej rekonštrukcii bol z vonkajšej strany za presbytériom objavený vchod do podzemnej krypty. Podľa spomienok pamätníkov tam našli veľa kostier, niektoré ani neboli v rakvách. Žiaľ, archeologický prieskum nálezu sa nerobil, kostry neidentifikovali z hľadiska letopočtu či možného pôvodu a dnes je už krypta prázdna.

História pamiatky vo faktoch

Kostol pochádza z polovice 16. storočia a bol postavený v ranorenesančnom slohu. Pôvodne bol menší, v roku 1718 prešiel prvou prestavbou a zbarokizovali ho, v 19. storočí bol opäť prestavaný a rozšírený o sakristiu. Súčasnú podobu dostal pri prestavbe v roku 1948.

Súčasnosť pamiatky

Jednoloďový kostol je ukončený kolmým pozdåžnym presbytériom, vstupuje sa doň cez pristavanú vežu so štítovým priečelím. Loď má rovný strop, presbytérium krytú valenú klenbu s podkasanými lunetami.

Fragment pôvodného renesančného štýlu sa zachoval na južnom vstupnom portáli, ktorý má ranorenesančné ostenie. Nad západným vstupom sa nachádza letopočet 1718, teda ide o rok prestavby, v ktorom bola pravdepodobne pristavaná veža. Interiér je bohato zdobený freskami novšieho dáta.

Prístupnosť pamiatky a kontakt

Renesančný kostol Povýšenia sv. kríža vo Vojnatine je verejnosti prístupný len v čase bohoslužieb. Je filiálny a jeho fara sa nachádza v susednej Tibave. V prípade záujmu o prehliadku je vhodné kontaktovať Obecný úrad Vojnatina: 056/652 23 53.


Spracoval: Slavomír Szabó

Informačné zdroje:
Obyvatelia Vojnatiny
Kronika obce Vojnatina
Viera Čurmová: Kultúrne pamiatky Zemplína – okres Michalovce a Sobrance (Zemplínska spoločnosť, 2005)
S. Szabó, ¼. Andrásiová, A. Domaniková, J. Mičuch, J. Zaťovič: Krajina v kolíske ticha (Vienala, 2010)






***

Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita III, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.