Senné
@ :: Michalovce - okolie ::
Sep 24 2007, 12:44 (UTC+0) | Poloha
Obec Senné sa nachádza v Košickom samosprávnom kraji v okrese Michalovce. Je situovaná juhovýchodne od krajského mesta, odbočkou z cesty 555. Geograficky sa obec nachádza uprostred Východoslovenskej nížiny na pôde nánosového valu Čiernej vody.
Nadmorská výška v strede obce je 101 metrov, chotár obce má nadmorskú výšku od 98 do 104 metrov. Poloha obce na mape nájdete tu.
História obce
Kataster obce bol osídlený už v neolite (mladšia doba kamenná), našlo sa tam sídlisko z čias eneolitu (neskorá doba kamenná), tiež z dôb rímskej, sťahovania národov a poveľkomoravskej.
Prvú písomnú zmienku poznáme z roku 1263; podľa tejto listiny uhorský kráľ daroval obec Jakubovi z Pányoka. Jeho potomkom obec patrila do polovice 14. storočia. Potom Senné prináležalo k panstvu Pavlovce nad Uhom. Obec bola súčasťou Užskej župy.
V Sennom sa nachádza kostol už pred 14. storočím, ale jeho miesto doposiaľ nie je známe. Na odhalenie základov sa musí počkať, pokiaľ sa vykoná archeologický výskum. Sú však známe listiny z rokov 1317 a 1319, ktoré pojednávajú nielen o miestnom kostole, ale aj fare.
Podľa zápisu z roku 1427 mala obec 25 port. Porta je brána, ktorá vedie do sedliackeho dvora a môže ňou prejsť plne naložený voz. V tom čase dediny platili daň kráľovi podľa toho, koľko mali sedliackych usadlostí, čiže port. Vo všeobecnosti sa na jednu portu počíta minimálne sedem obyvateľov. V danom roku teda v Sennom žilo minimálne 175 obyvateľov.
V 16. storočí sa dedina dostala do vlastníctva rodu Doóvcov z Ruskej. Títo šľachtici si v Sennom dali postaviť kúriu, v ktorej príležitostne bývali.
Listina z roku 1564 dokladá, že tu slúžil evanjelický kazateľ, rovnako tomu bolo aj v prvej polovici 17. storočia. Podľa pravidla, že obyvatelia poddanskej obce museli byť rovnakej viery ako ich pán, boli v danom čase ja všetci Seňania evanjelikmi.
Okolo roku 1588 žilo v Sennom 19 poddanských usadlostí, z ktorých bolo 10 sedliackych a 9 želiarskych. Želiari boli ľudia, ktorí nevlastnili viac ako 2 hektáre pôdy, teda len toľko, čo ich uživilo a s roľníckymi prebytkami zvyčajne neobchodovali. Platili daň, robili na pánskom, ale nemuseli odvádzať časť z vypestovaných naturálií (daň v úrode). V tom istom čase žili v obci aj remeselníci – dvaja obuvníci, jeden kolesár a jeden krajčír.
V roku 1715 sa tu nachádzalo len 5 domácností, čo je i dôsledok vtedajšej morovej rany a Rákociovských vojen. V roku 1720 tu bolo už 11 domácností.
Od 18. storočia sú majiteľmi obci členovia barónskeho rodu Véčej (Vécsey), ktorý získal dedinu od rodu Čápy (Csápy). Avšak okolo roku 1740 časť obce patrila rodu Petovcov (Pethó). Obe rodiny tu mali svoje kaštiele, dodnes sa zachoval iba kaštieľ Véčejovcov. Boli to časy rekatolizácie, poznáme záznam z roku 1718, keď protestanti museli vrátiť kostol katolíkom.
V roku 1828 sa v Sennom nachádzalo 120 domov s 833 obyvateľmi, čo bola na vtedajšie časy naozaj veľká obec. Avšak v rokoch 1870 – 1890 nastal početný odliv obyvateľov.
Z rodu Véčejovcov bol významným členom Mikuláš Véčej starší, ktorý sa stal satmárskym županom. Jeho syn, Mikuláš Véčej mladší, bol členom kráľovskej komory, županom Satmárskej stolice, vnútorným tajným radcom, rytierom Radu sv. Štefana, tiež členom vodohospodárom.
Pretože chotár obce i dedina samotná boli často zaplavované, prvé zmienky o regulácii vodných tokov poznáme už z 19. storočia. V roku 1887 bolo založené Vodné družstvo Senné – Blatná. Zakladateľom bol syn Mikuláša Véčejiho mladšieho – Jozef Véčej. Na práci pri regulácii riek sa musel dva razy týždenne zúčastniť jeden člen každej gazdovskej rodiny. Už v roku 1890 družstvo zaznamenalo prvé výsledky; i keď sa situácia celkom nezlepšila, povodne už boli aspoň pravidelné.
Okrem pestovania sena a chovu dobytka sa Seňania venovali aj rybolovu. V roku 1904 tu žilo 484 rímskych katolíkov, 231 gréckych katolíkov, 2 evanjelici, 11 reformovaných a 26 Židov.
Po vzniku Slovenskej republiky bola obec zatiahnutá do tzv. malej vojny, vojensky ju napadli a obsadili Maďari a dostala sa pod maďarskú okupačnú správu. Oslobodili ju slovenské dobrovoľnícke jednotky, pričom sa bojovalo na zemi i vo vzduchu.
Počas II. svetovej vojny tu bolo 20. augusta 1944 bombardovanie, ale bomby našťastie minuli obec a dopadli na lúky. Senné opäť obsadili Maďari, ktorí tu prišli 28. októbra 1944 a tesne po nich aj ich spojenci – Nemci. Dňa 6. novembra 1944 do obce dorazilo frontové nemecké vojsko s ťažkou technikou. Nemci vyrabovali dedinu, okrem obilia vzali aj 120 kráv. Červená armáda oslobodila Senné 26. novembra 1944.
Dedina bola zapojená na elektrický prúd v roku 1949, od roku 1950 bola so svetom spojená pravidelnou autobusovou linkou. V roku 1966 bola cesta do obce už asfaltová. Prvé JRD tu vzniklo v roku 1950, ale do troch rokov zaniklo, Nové JRD vzniklo až v januári 1959.
Pôvod názvu obce
Pôvodný slovenský názov Senná Ves označuje prevažný spôsob obživy vtedajších obyvateľov. Pretože sa obec nachádzala na záplavovom pásme, územie nebolo veľmi vhodné na pestovanie obilia. Avšak sena sa tu každoročne získalo veľa a zásobovalo sa ním celé okolie.
Genéza názvu obce
1263 – Scinna
1302 – Zynna
1332 – Senna
1427 – Sena, Senna, Zenna
1920 – Senné, maďarsky Szenna, Ungszenna
Súčasnosť obce
V obci sa nachádza kaštieľ rodu Véčejovcov, ktorý v súčasnosti prechádza rekonštrukciou. Pri obci sa ťaží zemný plyn, pričom asi 5 % celoslovenskej spotreby plynu pochádza z tamojšieho vrtu. V blízkosti sa nachádza Štátna prírodná rezervácia Senné – Rybníky, ktorá bola za chránenú vyhlásená už v roku 1974 a nachádza sa na ploche 213 hektárov. Obec má približne 730 obyvateľov.
Kontakt
Obecný úrad Senné
Senné 23
072 13 Palín
Telefón: 056 / 688 41 92, 688 72 05
Web: www.senne.ocu.sk
E-mail: obecsenne@stonline.sk
Použitá literatúra:
Vlastivedný slovník obcí na Slovensku (vydavateľ VEDA, 1973)
Almanach Zemplína (vydavateľ Okresný výbor KSS v Michalovciach, 1958)
Saboslai, Uličný, Jáger: Senné (Obecný úrad Senné, 1998)
Prírodné bohatstvo a kultúrne dedičstvo
Renesančný kaštieľ
Kostol Navštívenia Panny Márie
Čierna voda
Rybníky Senné
Poviedky z obce Senné
Zvony od Čendešovej džury - tradovaný príbehzo začiatku 20. storočia z čias prestavby kostola– autor: Slavomír Szabó
Kráľ vôd - príbeh z medzivojnového obdobia o miestnom rybárčení – autor: Eva Hajdu
* * *
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
