Ïurkov
@ :: Okolie ::
Jun 20 2008, 10:52 (UTC+0) | Poloha
Obec Ïurkov sa nachádza necelých 20 km východne od Košíc na ceste 576. Administratívne patrí do okresu Košice-okolie v Košickom samosprávnom kraji. V strede obce je nadmorská výška 261 metrov. V obecnom chotári Slanských vrchov sa nadmorská výška pohybuje od 216 do 580 metrov. Poloha na mape: - - - klikni tu - - - .
História obce
Obec uvádza, že prvá písomná zmienka o jej existencii pochádza z roku 1272. V rokoch 1272 až 1290 v Uhorsku vládol kráľ Ladislav IV. a listina, i keď nedatovaná, bola vydaná v čase jeho kraľovania. Obec Ïurkov sa v nej priamo nespomína, ale uvádza sa, že Dionýz, syn Buduna, násilne zobral slaninu z domu Ladislava, syna Mikuláša. Ïalšia písomná zmienka o Budunovi pochádza z roku 1276, kedy zdedil po otcovi Jurajovi na Above obce Ïurkov, Ïurďošík a Trsťany, v Šarišskej stolici Chabžany a Janovík, tiež obce Zemplínske Kochanovce, Buky a určitú časť Chlmeckého panstva. Mikuláš, Budun a Dionýz patrili k ďurkovskej vetve rodu Aba, čo potvrdzuje aj listina z roku 14283.
Písomný záznam o Ïurkove poznáme aj z roku 1323, ale táto písomnosť pojednáva o udalostiach, ktoré sa odohrali v obci v roku 1312, konkrétne v časoch bitky pri Rozhanovciach. Vtedy bol v Ïurkove šípom zavraždený Ladislav, syn Pavla a vnuk Komplota, ktorý pochádzal z komplotskej vetvy rodu Aba. Stalo sa tak, keď sa snažil nájsť pre kráľa ubytovanie. Zavraždený Ladislav stál na strane kráľa, zatiaľ čo členovia ďurkovskej vetvy rodu Aba boli proti kráľovi. Kráľ Karol Róbert z rodu Anjou preto v roku 1323 odobral majetky Budunovým synom. Tieto dal Mikčovi, manželovi sestry zabitého Ladislava. Obec Ïurkov dal do rúk magistra Imricha, syna
Pavla, vnuka Komplota, čiže do rúk brata zabitého Ladislava.
Podľa ďalšej písomnosti z roku 1330 vieme, že magister Imrich, syn Pavla, mal dať časť dediny Ïurkov, ako aj časti ďalších majetkov, ktoré dostal od kráľa z pôvodného vlastníctva ďurkovskej vetvy rodu Aba, dcére komesa Buduna. Išlo o celú štvrtinu majetkov.
Synovia Buduna sa v roku 1332 sťažovali pred krajinskou kongregáciou v Budíne. Tvrdili, že Mikč, bán Slavónie, a Imrich, syn Pavla, zaujali ich rodinné majetky, medzi ktorými sa uvádza aj Ïurkov.
Záznam z vyšetrovania poznáme až z roku 1351, čiže až 19 rokov po predložení sťažnosti. Vyšetrovanie viedli podžupan a slúžni, ktorí dokumentovali, ako boli prevedené majetky Ïurkov a Ïurďošík v Abaujskej stolici a Janovík a Chabžany v Šarišskej stolici. Ich práca sa sústredila na to, ako bol tento majetok odňatý ďurkovskej vetve rodu Aba a dostal sa do rúk Imricha, syna Pavla. V roku 1351 držali tieto majetky už jeho synovia. Vyšetrovaním dospeli k záveru, že Ladislava, syna Pavla, pri zháňaní nocľahu pre kráľa, zabil v obci Ïurkov Klement, syn Eykesa, hosť z Ïurkova. I keď týmto bola de jure uznaná nevina ďurkovskej vetvy rodu Aba, Ján, syn Donča, tieto majetky naspäť nezískal, ale ostali naďalej v rukách Jána, Mikuláša, Štefana a Imricha, synov Imricha a vnukov Pavla z komplotskej vetvy rodu Aba.
V roku 1369 sa Ïurkov rozdelil na dve polovice. Jedna z nich patrila magistrovi Jánovi a druhá Imrichovi. Obaja to boli vyššie spomínaní synovia Imricha a vnuci Pavla.
Podľa uvedených informácií je jasné, že Ïurkov bol už v roku 1312 vyvinutá dedina, ktorú obývali aj hostia. Je dosť pravdepodobné, že spomínaný vrah Klement, syn Eykesa, bol Nemec. V problematickom roku 1312 patril Ïurkov synom Buduna, vnukom Juraja z rodu Aba. Tento bol zakladateľom ďurkovskej vetvy rodu Aba. Už v roku 1285 mal Budun dospelého syna Dionýza. Obec Ïurkov dostala svoj názov podľa mena, ktorého je dnešný ekvivalent meno Juraj (Ïuro), otca Buduna, ktorý žil okolo polovice 13. storočia. Je možné, že územie dnešnej dediny Ïurkov bola už dávnejšie osídlená zem, ktorá mala pôvodne iný názov. Ten sa však nezachoval.
Ako všetky obce, tak aj Ïurkov odvádzal pápežské desiatky. V rokoch 1332 - 1335 tu už stál kostol s farou, kde slúžil farár Saul a tento desiatky odviedol. O dnešnom kalvínskom kostole v Ïurkove sa uvádza, že pochádza ešte z čias Arpádovcov, v pôvodnom stave sa však zachovala len predná časť kostola s obohnaným múrom.
Kráľ Žigmund daroval v roku 1397 niektoré kráľovské majetky bratom Imrichovi, Jánovi a Mikulášovi z Perína. Spomínané majetky sa nachádzali v oblasti Svinice pri rieke Olšava a medzi nimi sa uvádza aj Ïurkov. Tento dar kráľ Žigmund opätovne potvrdil v roku 1405. V skutočnosti však Ïurkov naďalej ostal v rukách potomkov príbuzných zabitého Ladislava, syna Pavla z komplotskej vetvy rodu Aba. Rodina používala prediktát "z Visonty“, pričom Visonta sa nachádzala v Hevešskej stolici.
Portálny súpis z roku 1427 uvádza, že Ïurkov bol v rukách Ladislava z Ruskova a nachádzalo sa tam 51 port. Porta je brána do dvora hospodárskej usadlosti, ktorou môže prejsť naložený voz ťahaný koňmi. Vtedy sa nepočítali obyvatelia, ale porty. Všeobecne sa dnes ráta s tým, že v jednej takejto usadlosti žilo minimálne sedem ľudí (včítane služobníctva hospodára), takže v danom roku žilo v Ïurkove minimálne 357 obyvateľov. Na tie časy to bolo ľudnato osídlené miesto.
Páni z Ruskova však Ïurkov držali asi iba v zálohe, pretože kráľ Žigmund v listine z 5. februára 1430 uvádza, že majetky obcí Ïurkov, Janovík a Chabžany pripadajú kráľovi, čiže jemu. Stalo sa tak, pretože vymrela rodina Štefana z Visonty a spomínané majetky držala len vdova niekdajšieho Bartolomeja z Ruskova.
Portálny súpis z roku 1553 udáva, že sa v Ïurkove nachádzalo 21 port, ktoré už patrili Jurajovi Báthorymu. Už o 12 rokov neskôr, čiže v roku 1565, decimálny súpis Abaujskej stolice uvádza, že sa v Ïurkove nachádza 44 sedliackych usadlostí a 13 želiarov, teda spolu 57 hláv rodín. Ak na jednu rodinu počítame aspoň 5 osôb, Ïurkov už mal 285 obyvateľov. Z osobných mien poddaných bolo 12 rodín slovenského pôvodu a 29 maďarského pôvodu. Národnú príslušnosť ostatných rodín na základe mien určiť nevedno. Obec sa nachádzala na vtedajšej rečovej hranici, pretože severnejšie sa už nachádzalo slovenské etnické územie.
Podľa súpisu z roku 1598 bolo v Ïurkove 66 domov. Obec patrila rodine Báthory. V druhej polovici 16. storočia sa tu udomácnilo kalvínske náboženstvo a pôsobili tu kňazi maďarského pôvodu. Ich vplyvom sa pomaďarčovali aj mená slovenských rodín. 17. storočie sa nesie v znamení úpadku obce, v roku 1636 tu žilo len 36 poddaných. Ešte horšie to bolo začiatkom 18. storočia. V roku 1715 tu žilo len 7 sedliakov a v roku 1720 len 9 sedliakov. Nebol to problém len tejto dediny. Vplyvom Rákociho stavovských povstaní a morovej rany na začiatku 18. storočia sa počet obyvateľov prudko znížil, niektoré obce ako napríklad blízky Ruskov dočasne zanikli. Potom však počet obyvateľov vzrastal, a to hlavne prílevom Slovákov.
Konskripcia cirkví a farárov Abaujskej stolice z roku 1746 uvádza, že obyvatelia Ïurkova hovorili maďarsky i slovensky, prevládala maďarčina. Podľa náboženskej príslušnosti tu v tom čase bolo 64 kalvínov, 27 gr. katolíkov, 23 rím. katolíkov, 19 luteránov a 75 detí. Obec teda mala 208 obyvateľov.
Lexikón z roku 1773 udáva, že sa v Ïurkove rozprávalo prevažne maďarsky. Podľa Fenyésa z roku 1851 to bola maďarsko-slovenská dedina, kde žilo 150 rím. katolíkov, 10 luteránov, 230 kalvínov a 40 židov.
Boje I. svetovej vojny sa územia Ïurkova priamo nedotkli. I tak na fronte padli traja obyvatelia obce a jeden prišiel o nohu. Po vzniku I. ČSR Ïurkov pripadol novému štátu. V obci sa pritom od roku 1936 v škole učilo po slovensky, ale v škole reformovanej cirkvi po maďarsky. V roku 1938 bola obec pričlenená k Horthyovskému Maďarsku, vyučovanie po slovensky skončilo.
Od októbra 1944 začali nemecké vojská osídľovať obce v okolí Košíc, pričom bývali priamo v domoch u miestneho obyvateľstva. V tomto ohľade mal Ïurkov šťastie. Medzi Nemcami sa rozšírila správa, že v dedine je údajne týfus a opustili ju. I tak bolo v bojoch poškodených desať domov. Červená armáda IV. ukrajinského frontu oslobodila Ïurkov 18. januára 1945. Od 21. januára 1945 bola obec opätovne pričlenená k Československu. Po opakovaných a viac-menej neúspešných pokusoch o vznik jednotného roľníckeho družstva v rokoch 1949, 1952 až 1954 tu väčšinové JRD založili v roku 1957.
Genéza názvu
1323 - villa Gurke
1323/1351 - villa Gyurke
1314 - villa Gurke
1330 - Gyrke
1332 - Gurky
1342 - de Gyurke
1351 - villa Gyrke, de Gyrke
1369 - villa Gyurke
1397/1405 - poss. Gyurke (Gywrke)
1427 - Gwrke
1773 - slovensky: Gyurkow, maďarsky: Györke
1806 - slovensky: Djurkow, vel Gyurkov, maďarsky: Györke
1920 – slovensky: Ïurkov, maďarsky: Györke
Súčasnosť
Kataster obce má 998 hektárov. Na jeho území sa nachádza geotermálny vrt, ktorý v håbke 2 100 až 3 500 metrov narazil na rezervoár vody s teplotou 123 až 134 °C. V budúcnosti sa počíta s jeho využitím na centrálne zásobovanie teplom pre mesto Košice.
V posledných rokoch má obce približne 1 600 obyvateľov.
Kontakt
Obecný úrad
Ïurkov 274
044 19 Ruskov
Telefón: +421-55-696 55 54
Fax: +421-55-729 67 29
e-mail: obecdurkov@stonline.sk
Použité informačné zdroje:
Vlastivedný slovník obcí na Slovensku
Branislav Varsik: Osídlenie košickej kotliny
Marta Čiderová: Fragmenty zo života obce Ïurkov
Spracoval: Slavomír Szabó
Nositelia tradícií
PhDr. Marta Činderová – dokumentaristka, autorka monografií
Prírodné bohatstvo, kultúrne dedičstvo
Kúria Rakovszkých
Geotermálne vrty
Tradičné recepty
Dedinské salónky
Kompere s viničkovu mačanku
Lokše s makom
Ciberej
Kanda
Raškova juška so suchu lokšu
Hajtvaňoše
Kapusta na zobky
Podlubky
Lečky na sladko i nesladko
Lečky do kvašneho mľeka
Maleje
Historické fotografie
Ženích a nevesta
„Rodzina na šveto“
Posledná dovolenka z vojny
Pozdrav z frontu
Prvé sväté prijímanie
Nezvyčajný dôvod pre život v USA
Keď sa dieťa kojilo aj štyri roky
Veľkonočná nedeľa
Ženské divadlo
Gazda, ktorý sa zaťal
Zmeny v krojoch v rokoch päťdesiatych
Nočné svadobné rituály a „vyhryzky“
Poviedky z obce Ïurkov
Tajomstvo Šartovského močiara - tradovaný mystický príbeh z konca 19. storočia - autor: Slavomír Szabó
V ďurkovskej pastirni - tradovaný príbeh, ktorý sa údajne odohral okolo roku 1892 - autor: Jana Hajduová
Tajomstvo dlhovekosti - tradovaný príbeh z 19. storočia, ktorý rád rozprával jeden Ïurkovčan ako osobný zážitok, vďaka ktorému sa dožil 95 rokov - autor: ¼ubica Andrásiová, Slavomír Szabó
Vojna a bosorky -tradovaný príbeh z roku 1916 - autor: Slavomír Szabó
Anderov návrat - skutočný príbeh z čias I. svetovej vojny - autor: Slavomír Szabó
Mamin návrat - tradovaný príbeh z tridsiatych rokov 20. storočia - autor: Slavomír Szabó
Mačkarov úlovok - skutočný príbeh z tridsiatych rokov 20. storočia - autor: Jana Hajduová
Piesne pre Máriu Rakovszkú - skutočný príbeh z konca tridsiatych rokov 20. storočia - autor: Slavomír Szabó
* * *
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Slánske vrchy, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
