login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Jan 01, 2020

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(251)

vložiť obrázok do galérie

Vojak špiritista

@ :: Poviedky ::     Jan 19 2020, 15:12 (UTC+0)

Miesto: Kendice, okres Prešov
Čas: štyridsiate roky 20. storočia
Autor: Juraj Korpa

       Nepamätám si presne deň, keď sa u nás zjavil. Ani ako. Bola som ešte malá, sedem rokov mi minulo, a také malé škvŕňa, ledva rozumie všetkým slovám, čo dospelí hovoria – alebo aspoň väčšine. Spoznáva prvýkrát svet, aký existuje za plotom rodného domu a aj svoju vlastnú domácnosť naraz vidí inak, než spod stola, nuž nemá čas sledovať všetko a dopodrobna. Jeho tvár sa jednoducho začala objavovať medzi ostatnými dospelými častejšie a častejšie, až som pochopila, že u nás asi býva – nikto mi ho nepredstavil, nepodali sme si ruky na zoznámenie, nezačala sa nová éra slávnostným príchodom. Zrazu bol. A tak ani neviem, či prišiel v uniforme, či prišiel ráno, alebo v podvečer, čo povedal mame a čo ona jemu – len po čase som si ho začala uvedomovať ako spolubývajúceho a začala naňho byť zvedavá. Ale, úprimne, ani neviem, ako čítať ďalej...
čitateľov: 67   

Cesta k Márii

@ :: Poviedky ::     Jan 13 2020, 08:07 (UTC+0)

Moravská krajina

Miesto: Malé Hradisko, okres Prostějov, Česká republika
Čas: údajne 17. až 18. storočie
Autor: Slavomír Szabó

       Kde sú všetci tí chlapci, čo sa tvárili ako kamaráti, ale vždy mi robili zle? Smiali sa, že sa trasiem od strachu, keď sme chodievali kradnúť jablká z gazdovských záhrad. Tiež, že sa bojím, aby som nespadol z mokrých kameňov, ako sme preskakovali cez vody Zábrany. Alebo, že utekám z Panského lesa, len čo zahúka sova, lebo verím na hejkalov. Ak sa medzi nami niekedy strhla bitka, či len dáke zápasenie, takmer nikdy som sa nepridával na žiadnu stranu a ak, tak som rýchlo skončil vyvalený na chrbte či s rozbitým nosom. Oni boli hrdinovia. Alebo sa aspoň tak cítili. Mocní a hrdí. A teraz? Teraz sa plahočia, otročia od rána do večera a idú sa zodrať ako drevorubači, oráči, murári, ako kadejakí pomocníci na príležitostnú robotu za pár drobných, či pomocníci pomocníkov za krajec chleba a polievku. A ja? Ja na nich môžem hľadieť z vrchu. Cechoví čítať ďalej...
čitateľov: 263   

Moc dobra a zla

@ :: Poviedky ::     Jan 06 2020, 03:27 (UTC+0)

Miesto: Brzotín, okres Rožňava
Čas: tridsiate roky 20. storočia
Autori: Slavomír Szabó, Zuzana Kratyinová

       Cítil som sa ako teľa, čo si ani poriadne neužilo života a už ho vedú na porážku. Našťastie, zabiť ma nechcel nikto, ale i tak sa ma chytalo zúfalstvo. Nie, nikdy som nebol precitlivený, ale toto sa mi zdalo ako poprava mojej hrdosti, koniec životnej cesty, po ktorej som kráčal i časov, keď som sa cítil sebaisto a veril len zdravému ľudskému rozumu. Urobil som chybu, keď som Erži ustúpil a dovolil jej, aby šla za Štefanom sama? Aby ste mi rozumeli, nebral som si ju za ženu preto, že by som bol zaľúbený. Ale veď aj iní sa podrobili vôli rodičov a súhlasili, či skôr museli súhlasiť so svadbou, ktorou sa spoja pozemky. Tak i ja. Lenže v mnohých prípadoch čítať ďalej...
čitateľov: 306   

Záletník alebo pijan?

@ :: Poviedky ::     Dec 28 2019, 03:42 (UTC+0)

Miesto: Zalužice, okres Michalovce
Čas: sedemdesiate roky 20.storočia
Autori: Slavomír Szabó, Silvia Bolčová

       Už som si myslela, že mám porobené, kuchyňa sa leskla, aj bielizeň som rozvešala po dvore a voňala parádne. Predsa len, oplatí sa priplatiť tých pár halierov, lebo Tix je oveľa lepší prášok ako Azúr a keď si človek líha do postele, tak stačí privrieť oči. Hej, stačí sa zasnívať a každý sa z tej vône cíti ako niekde pri mori. Teda, aspoň si myslím, lebo ja som pri mori ešte nikdy nebola. Ale už si s Jankom šetríme. Dokonca mi včera povedal, že ak splní podnikový plán a dostane prémie, skúsi si na odboroch vybaviť protekciu, aby nás zaradili na letný zájazd do Rumunska. More! To by bolo niečo! Skutočné vlny, čo prichádzajú k pobrežiu z tých najvzdialenejších čítať ďalej...
čitateľov: 467   

Hradní páni

@ :: Poviedky ::     Dec 21 2019, 05:17 (UTC+0)

Miesto: Richnava, okres Gelnica
Čas: päťdesiate roky 20. storočia
Autor: Juraj Korpa

       Každý chlap, keď bol ešte chlapcom, si určite na dvore postavil hrad. Možno malý, pre fazuľky a vojačikov, alebo stredný, pre seba aj pre psa, alebo obrovský, ktorého neviditeľné múry ďaleko presahovali okolité ploty, trhali mraky a ktorého hlavná pozorovateľňa sa nachádzala v rohu pod strechou, práve pri tom malom skrytom okienku, kadiaľ tak príjemne v horúčave fúka. Mať hrad, čo ako imaginárny, je totiž pre každého chlapca skvelá hra i skvelá zábava, pri ktorej najkrajší je pocit, že ste hradným pánom. A pri ktorej sa navyše zvezie aj nepreberné množstvo kamošov. A teraz povážte, aké by to bolo, keby ste si hrad nemuseli ani stavať, ani predstavovať, pretože by ste už mali na dvore vlastný. čítať ďalej...
čitateľov: 478   

Švagriná

@ :: Poviedky ::     Dec 14 2019, 01:32 (UTC+0)

Miesto: Zdoba, v súčasnosti Sady nad Torysou - časť Zdoba, okres Košice-okolie
Čas: údajne okolo roku 1935
Autor: Slavomír Szabó

       Cez otvorené okno neveľkého domu dopadalo dovnútra jasné svetlo, však aj bolo pravé poludnie. Len pre chvíľou vstúpil dovnútra Jozef aj s bratom a chvíľu sa obzeral po kuchyni, či niekde nezočí nejakú handru, do ktorej by sa poutieral. Dosť sa natrápil, kým si na dvore v lavóre so studenou vodou zmyl hrubú a mastnú špinu z rúk. Nemal chuť obtrieť ich o nohavice. Mižo, jeho mladší brat, pobavene sledoval, ako naťahuje krkom na všetky strany. On sa netrápil. Koleso na rebrináku už síce opravili, ale ešte treba vykydať hnoj, tak načo sa umývať. No ale Jozef mu pomohol, tak sa čítať ďalej...
čitateľov: 1003   

V tabakovej záhrade

@ :: Poviedky ::     Dec 08 2019, 17:24 (UTC+0)

Miesto: Zalužice, okres Michalovce
Čas: tridsiate roky 20. storočia
Autorka: Zuzana Kratyinová

       Niet krajšieho dňa ako druhá sobota v mesiaci. Pravda, až k večeru, keď je už robota na poliach spravená, dobytok opatrený a deti v posteli. A ani sa neteším pre toto všetko, ako skôr na tú jednu jedinú chvíľu, keď vo večernú hodinu zájdem do krčmy za Ďurim. Ďuri býva u mňa, ale radšej sa stretáme pri pive. On je už akoby členom mojej rodiny, i keď prisťahovalec, čo sa nasúkal do našej zadnej izby. Samozrejme, nie zadarmo. To by som ho len tak nepustil, nie som hlupák. Za koruny, za poctivé československé korunky som sa jej vzdal. Veď my so ženou a deťmi sa môžeme potisnúť aj v jednej izbe, načo nám dve? Ďuri nemá čítať ďalej...
čitateľov: 527   

Čosi vo vrecúšku

@ :: Poviedky ::     Dec 01 2019, 15:47 (UTC+0)

Miesto: Kendice, okres Prešov
Čas: začiatok päťdesiatych rokov 20. storočia
Autori: Slavomír Szabó, Silvia Bolčová

       S Marčou sa nedá o ničom poriadne porozprávať. A možno je to šťastie. Odkedy vzala miesto krčmárky, zdá sa, akoby stratila rešpekt voči všetkým chlapom. Aj voči mne – a to som jej muž! Pravdu povediac, máličko, ale ozaj len veľmi máličko ju chápem, lebo aj dnes, keď som za ňou zašiel do krčmy, bol tam hluk. Taký hluk, až som musel kričať, aby ma vôbec počula. A dym! Toľko dymu, tak nafajčené, že už sa nedržal len pri povale, ale štípal oči. Človek, chtiac-nechtiac, musel byť podráždený. A aké honosné sídlo to kedysi bývalo... Keby ešte žila Araňoška, tá sedliacka aristokratka, na ktorú nikto nespomína v zlom, asi by ju roztrhlo od jedu. Empírový nábytok zmizol nevedno kam a nahradil ho výčapný pult. Nádherné obrazy starých majstrov vystriedali plagáty, ktoré hlásali, že komsomolci sú našim vzorom, komunistická strana spasí svet a Sovietsky zväz je i bude našim spojencom naveky. Steny, prechádzajúce pri strope v elegantné klenby, zosiveli, omietkou presiakol nikotín a lepkavá podlaha páchla čítať ďalej...
čitateľov: 759   

Obkrúžení vojnou

@ :: Poviedky ::     Nov 24 2019, 05:00 (UTC+0)

Miesto: Zalužice, okres Michalovce
Čas: 1939 - 1945
Autor: Juraj Korpa

       Mierny vetrík sa prevaľoval v rannom slnku a podľa toho, či privieval, či odvieval suchý vzduch od polí, aj zosilňoval či utlmoval hluk štartujúcich lietadiel za nimi. Zdalo sa, že to práve tie vzdialené zeleno-čierne sršne hýbu vzduchom, snažiac sa ho rozvíriť svojou benzínovou zúrivosťou, aby tak vlastne vykonali stáročný rituál rinčania zbraňami, ktorý má posmeliť srdcia svojich a rozochvieť hrude nepriateľa.
       Na okraji posledného humna Veľkých Zalužíc stáli s knihami pod pazuchami dve deti, osemročná Valika a desaťročný Miško, kamaráti a susedia od narodenia. Prilákal ich hukot, podišli až k plotu. Sledovali s prižmúrenými očami, ako sa kovové supy po dvojiciach pomaly rozbiehajú, potom namáhavo stúpnu, obťažkané bombami, zakrúžia nad Blatami, aby stihli vzlietnuť ďalšie dva, ako sa potom zoradia po štyroch a miznú v opare nad Vihorlatom, nasledované ďalšou a ďalšou štvoricou. O chvíľu pri nich zastali aj pani v zástere a vysoký chlapík v železničiarskom plášti. Tiež sa pozerali. A premýšľali. Či sa začala vojna. Nejaká ďalšia. Nemecká.
       Valika už videla lietadlá. Dvakrát. Raz dokonca zblízka. Prvýkrát pred pol rokom. Vtedy sa tiež bojovalo, celkom čítať ďalej...
čitateľov: 639   

Statky, láska a koniec

@ :: Poviedky ::     Nov 17 2019, 09:00 (UTC+0)

Miesto: Ždaňa, okres Košice-okolie
Čas: tridsiate až päťdesiate roky 20. storočia
Autor: Slavomír Szabó


       „Takže, na záver sa mi žiada povedať už len pár slov. Poctivo robiť je dobré, ale to nestačí. Musíš si vážiť, pre koho robíš. Kedysi tu zanechali svoje stopy rôzne bohaté rodiny. Drugethovci, Forgáchovci, Kormosovci a mohol by som hovoriť aj ďalej, lebo každý z týchto rodov písal dejiny Ždane, ale to teraz nie je dôležité. Milan, vieš, čo je teraz dôležité? Že najbohatšími sme tu práve my. Teda, ak budeš robiť pre nás, musíš na to stále myslieť a podľa toho sa i správať. Rozumel si, čo ti hovorím?“
       Ihneď som horlivo prikývol. Popravde, bol by som robote rád, aj keby mi gazda Ondrej toľko neprízvukoval, ako sa mám tešiť. Beztak by som bol úslužný. Sirotám nič iné neostáva. Vlastne ma šťastie sprevádza dosť dlho. Najskôr, keď si ma zo sirotinca vzali ujo Ďula s tetou Jolanou. Veľa sirôt našlo nový domov v Ždani. Stali sme sa lelencami, čiže chovancami v rodinách, čo sa o nás starali a dostávali za to trochu peňazí. Sirotinec a rodina - to sa ani nedá porovnať. Keď som k nim prišiel a oni ma usadili za stôl medzi svoje deti a prisadli si k nám, mal som pocit, že svet náhle rozkvitol, prestal byť nepriateľským miestom a prechádzam životom tak, ako som kedysi o tom iba sníval. Navyše, od štátu som dostával šaty dva razy ročne a raz ročne topánky, takže čítať ďalej...
čitateľov: 1181   


staršie články:

ešte staršie články...